Záverečné putovanie: Thajsko - prvá časť

Tak a už som na rodnej hrude. Neviem, kto prišiel s tým, že „všade dobre, doma najlepšie“... každopádne dotyčný mal recht;) No klamala by som, kebyže tvrdím, že uplynulý mesiac som si odtrpela, ehm. Naozaj som videla veľa úžasných miest, stretla zaujímavých ľudí a kadečo som zažila... Na mnohé si už zrejme nespomeniem, no o to, čo mi utkvelo v pamäti (či v denníku) sa v vami rada podelím. Takže:

Prvým cieľom môjho záverečného putovania bolo Thajsko. S Dominikom a pár spolužiakmi z SMU sme sa dohodli, že pôjdeme spolu na trek do severného Thajska (v blízkosti mjanmarských hraníc).

Nakúpili sme si kolekciu leteniek a 19.mája sme odleteli zo singapurského letiska do Bangkoku. Tam sme si požiadali o dvojtýždňové turistické víza, keďže „Slovaskia“ bola na zozname krajín, ktorých príslušníci môžu zhliadnuť krásy Thajska až po tom, čo vysolia 1000 bahtov (my sme bahty samozrejme nemali a tak sme vysolili 50SGD podľa arbitrárneho kurzu, ktorý momentálne pán za prepážkou považoval sa vhodný). Bola som rada, že to prešlo bez komplikácii, lebo zástupkyňa leteckej spoločnosti nás ešte pred odletom varovala, že niekedy je problém dostať thajské víza bez spiatočnej letenky. Tú som samozrejme nemala, keďže som nevedela, ako dlho sa zdržím.

Chiang Mai

V Bangkoku sme prestúpili na lietadlo smerujúce do Chiang Mai – historické mestečko, posiate chrámami, považované za kolísku thajskej kultúry a náboženského života. Prileteli sme až za tmy, takže obhliadku budhistických chrámov („watov“) sme nechali na ďalší deň.

Skoro ráno sme pekne vstali a vyrazili do ulíc. Cestou sme stretali holohlavých mníchov v oranžových rúchach, ktorý každé ráno putujú po meste s miskou v ruke, aby si vyprosili od ľudí jedlo na daný deň. (Zrejme to človeka naučí pokore a vďačnosti.) Až na pár vecí, budhistickí mnísi nemôžu nič vlastniť a peňazí by sa nemali ani dotýkať. V Thajsku sú veľmi vážení a je zvykom, že chlapci/muži strávia v kláštore určitú časť života (obvykle aspoň tri mesiace).

Do vnútra chrámov sme nevošli, len sme nahliadli, že ako to tam vyzerá. Práve totiž prebiehali modlitby a my sme si neboli istí, či by naša prítomnosť bola vhodná. Atmosféra v chrámoch (či skôr chrámových areáloch) je veľmi pokojná, priam zvádzajúca k meditácii. Viaceré kláštory ponúkajú (turistom), ktorí majú záujem o hlbšie spoznanie budhistickej spirituality, niekoľko (týž)dňové kurzy meditácie. Tí, čo sa by sa chceli len tak porozprávať s mníchmi či mníškami (tie chodia v bielych rúchach tiež s oholenou hlavou) o radostiach a starostiach života môžu zájsť na „monk chat.“ My sme mali vcelku naponáhlo, keďže lietadlo nám letelo ešte pred obedom, a tak sme túto možnosť nevyužili. Snáď nabudúce.

Trek v okolí Mae Hong Son

Okolo poludnia sme prileteli do Mae Hong Son, kde sme mali dohodnutý zraz s naším sprievodcom a so spolužiakmi z SMU – Vicky a Mattom, ktorí odišli zo Singapuru o deň skôr ako my. Avšak kaviareň, kde sme sa mali stretnúť bola v štádiu rekonštrukcie a nikde nikto. Číslo na sprievodcu sme nemali, vedeli sme akurát, že sa volá La. Napodiv to stačilo k tomu, aby náš taxikár vedel, o kom je reč;) Odviezol nás k jeho domu, pospytoval sa susedov a povedal nám, aby sme tam na nášho sprievodcu chvíľu počkali, že čoskoro sa má vrátiť. Nuž čo iné nám ostávalo... Naše čakanie našťastie nebolo márne a asi o polhodinky sa zjavil La i s Vicky, Mattom a ďalšími dvoma spoluturistami v aute. Zoznámili sme sa s Johnom (možno sa volal aj ináč, ale to už si nepamätám) a Sherry z Ameriky a vybalili si veci potrebné na trek (zvyšok sme nechali u sprievodcu doma, čo ma potešilo, keďže to znamenalo, že nebudem musieť nosiť na chrbte svoj 15 kilový ruksak tri dni;)).

Prvou zastávkou nášho „treku“ bola dedinka Hmongov. Príslušníci tohto horského kmeňa žijú, nazvime to, v jednoduchých podmienkach – podlaha z udupanej hliny, strecha z lístia, v jednej izbe celá rodina... ale fotka pána kráľa s kráľovnou nesmie chýbať. Rovnako tak v každej chatrči (akokoľvek biednej) je vyhradené miesto pre mini oltár, kde domáci prinášajú každodenné obety na znak vďačnosti.

Hmongovia žijú v polygamných vzťahoch a ešte donedávna značnú časť ich príjmov tvorili zisky z predaja ópia. Potom však premiér Thaksin prišiel so zaujímavou ponukou, a síce že dedinčanom zavedie elektrinu pod podmienkou, že prestanú s pochybnými drogovými kšeftami. Údajne je táto politika (iste sprevádzaná ďalšími krokmi) úspešná a pestovanie ópia už nie je tak rozšírené ako kedysi.

Ďalším miestom, ktoré sme navštívili, bola osada kmeňa Karen. Dohromady tam bolo asi 15 domov, takže vcelku malá komunita. Avšak detí tam bolo požehnane. Starší chalani hrali takraw (niečo ako volejbal, ale hrá sa nohami), malí chalani zas naháňali pneumatiku dolu kopcom a zjavne sa bavili (žiadne počítače či playstations). Dievčatá vonku veľmi neboli; zrejme pomáhali doma s varením alebo vyšívaním. Večerali sme u jednej rodiny, s ktorou sa La dobre poznal. Jedlo bolo chutné, zelený čaj tiež a aby nám lepšie trávilo, otec rodiny nám počastoval rice whisky. Len škoda, že sám jej vypil akosi viac než by bolo vhodné, a tak nám nemohol pripraviť saunu, ako pôvodne plánoval... Po večeri nám miestne ženy priniesli na predaj ručne šité šatky, kapsičky, tradičné košele a podobne. Všetci sme si zo slušnosti niečo kúpili (i keď kvalita a vkusnosť tovaru vecí bola sporná). Onedlho po zotmení sa celá osada pobrala spať. Pouličné osvetlenie žiadne a ani v domoch sa veľmi nesvietilo. Skrátka, ešte si nezvykli kolonizovať čas ako my – spať chodia spolu so slniečkom a vstávajú tiež tak. Niektorí z našej skupinky ostali na noc u rodiny, kde sme večerali, nás ostatných ubytovali susedia. Zaspávali sme na bambusovej podlahe na priedomí so sieťkou proti komárom nad hlavou. Ráno sa nás prišla pozrieť zvedavá cica a kohúty spustili ranný koncert, ktorý sa nedal odignorovať. Bolo treba vstať.

Po raňajkách sme vyrazili k vodopádu. Tam sme sa okúpali a naobedovali. Namiesto tatraniek sme vyfasovali ryžu zabalenú v banánovom liste a k tomu dusenú zeleninu. Fakt nechápem, kedy, kde a ako to stihli prichystať...

Podvečer sme došli na miesto, kde sme mali prenocovať – bambusový prístrešok uprostred lesa. Tam už na nás čakali ľudia z osady, aby pre nás prichystali večeru. A to bol veru proces. Pred tým než začali variť si totiž museli vyrobiť nádoby a náčinie. Neverila by som, na čo všetko sa dá bambus použiť. Začali vyrezávať a onedlho sme už mali bambusový čajník, hrnce, misky, poháre, lyžičky... Potom sa pustili do varenia. Asi po troch hodinách sme mohli zasadnúť k spoločnej večeri s niekoľkými chodmi. A chutilo to faktže dobre. (Dokonca sa to obišlo bez následných žalúdočných problémov;))

Čo ma však zarazilo, bolo že miestni do ohňa hádzali plasty. Keď som sa nášho sprievodcu spýtala na dôvod, len s povzdy

chom povedal, že on im to x-krát skúšal vysvetliť. Oni si myslia, že si z nich robí srandu a skrátka neveria tomu, že by niečo také ako odhadzovanie či pálenie plastov mohlo byť škodlivé. Pokiaľ sa dôsledky niečoho bezprostredne neprejavia, pre nich akoby ani neexistovali.

Ráno sme vybrali na posledný úsek nášho treku. Cestou sme sa boli pozrieť, ako zbierajú med. Taký adrenalínový šport to je. Bez akéhokoľvek ochranného odevu sa chlapík vyštveral na strom držiac dymiaci konár na vydymenie úľu. Podľa toho, čo La vravel, nie je nezvyčajné, že ich včely pri tomto počine riadne dobodajú. Oni sú však aj tak ochotní riskovať život pre 200 bahtov (cca 100 korún), ktoré dostanú za fľašku medu. Tentokrát bol lov zdarný a my sme si mohli pochutnať na skvelom mede priamo z plástov. Okrem medu vybrali z úľa i plást s včelími larvami, ktoré sú vraj v Thajsku delikatesou.

Záverečná časť nášho putovania viedla cez spálenisko. Teda aspoň tak mi to prišlo. Kráčali sme cez les a okolo nás horelo. Tamojší ľudia totiž nehasia lesné požiare, lebo je to údajne pre les prospešnejšie, keď raz za čas zhorí nejaký ten strom. Nespochybňujem túto ich filozofiu, no ja osobne mám radšej prechádzky po lese, kde nehorí a kde môžem dýchať čerstvý vzduch a nie dusiť sa dymom. No ale čo to budem dramatizovať, nezhoreli sme a za odmenu sme od La vyfasovali dobre chladené pivo;)

Z lesa sme sa autom odviezli k rieke, kde na nás už čakali slony. Vysadili nás do sedačky, v akej sa vozievali maharadžovia, a mohli sme si užívať svet s inej perspektívy. Kým slona ovládal pohonič, tak som si jazdu celkom užívala. No potom sa pohonič rozhodol, že si urobí prestávku a spýtal sa ma, či si to nechcem skúsiť. Ja som za každú blbosť, a tak som súhlasila. Myslela som si, že ujo urobí pár fotiek a vrátime sa k pôvodnému rozdeleniu úloh. Ale mýlila som sa, ehm. Takže nasledujúcu polhodinu som si „vychutnávala“ pocit bezmocnosti, keďže sloník si mohol robiť čo sa mu len zachcelo a ja by som mu to sotva vedela vyhovoriť. Našťastie nemal nejaké dobrodružné sklony a my sme šťastlivo došli (si môžem do životopisu písať okrem auta odšoférujem i slona;)). Náš výlet sme zakončili splavom rieky na bambusových pltiach pri západe slnka.

Cestou späť sme si kúpili lístky na nočný bus do Chiang Mai. U La doma sme absolvovali zaslúženú sprchu; zbalili si veci; rozlúčili sme sa s Vicky, Mattom a Američanmi; vymenili si mailové adresy; zjedli skvelý cheese cake a vybrali sa na autobusovú stanicu.

Sukhothai

V Chiang Mai sme ráno prestúpili na bus do Sukhothai. Toto starobylé mesto bolo kedysi centrom ríše. Veľká časť mesta sa síce nezachovala, ale chrámy prežili. Tak sme si požičali bicykle a vydali sa na obhliadku. Staré Mesto pôsobilo veľmi pokojnou atmosférou – ticho, jazierka, stromy, staroveké zrúcaniny, polorozpadnuté sochy tajomne sa usmievajúceho Budhu...

Bangkok

Dlho sme sa ale v Sukhothaj nezdržali. Večer sme ochutnali perfektné green curry, zapili to miestnou pálenkou a ráno sme už sedeli v buse smerujúcom do Bangkoku. Na stanici sme si vzali jeden z farebných taxíkov (na výber boli tyrkysové, oranžové, ružové a podobne krikľavé) a nechali sa odviesť na Khao San. Táto povestná ulica sa stala útočišťom pre backpackerov z celého sveta. Na počkanie vám tu spravia falošné doklady či certifikát, za pár bahtov môžete ochutnať miestne špeciality, vyskúšať thajskú masáž, nechať si spraviť dredy alebo afroúčes či posilniť sa drinkom z minibaru (ten vyzerá asi tak, že na vozíku je vystavených asi 30 fľašiek rozličného alkoholu miestnej či zahraničnej proveniencie, okolo sú rozložené detské plastové stoličky, na ktorých posedávajú turisti a popíjajú čo im hrdlo ráči a peňaženka dovolí). Pravých Thajčanov tu moc nestretnete, ale zato koncentrácia „bielych tvári“ je tu vysoká.

Na susednej ulici sme si našli ubytovanie, zložili si veci a vybrali sa na rýchloobhliadku mesta. Loďkou sme sa splavili dolu riekou, zhliadli zopár zlatom obložených budhistických chrámov, ktoré sa striedali s modernými budovami so skla a ocele. S loďky sme presadli na skytrain a nebyť reklamnej fólie na okne, mohli sme si vychutnať pohľad na uličky Bangkoku zhora. Po chvíli sa však spustil lejak a my sme zakotvili v jednom z nákupných centier. Poviem vám, že to bol obchoďák fakt na úrovni (predpokladám, že bežný Thajčan tam nezablúdi.) V prízemí boli vystavené staré modely aut, o poschodie vyššie sa konal nejaký koncert a vo vedľajšej časti centra ďalší (aby si vyznávači rozličných hudobných štýlov prišli na svoje). Všade bolo čisto, všetko pekne usporiadané, vo výkladoch posledné výstrelky módy. My sme síce nákupnú horúčku nemali a pravdupovediac ani by sme tie nákupy nemali ako odniesť, no bolo zaujímavé vidieť i túto modernú tvár Bangkoku.

Večer som prvýkrát absolvovala thajskú masáž. Spolužiačky, čo boli v Thajsku pred nami, ma varovali, že z toho budem mať riadne modriny; takže som bola trochu na pochybách, či to chcem skúsiť. No ale oplatilo sa;) Veľmi sa v masážnych technikách nevyznám, ale dosť sa to líšilo od klasickej masáže, na akú som zvyknutá u nás. Chvíľami som mala skôr pocit, že ide o nejaké cvičenie vo dvojici než o masáž;) Každopádne zaujímavé to bolo, môj chrbát to ocenil, platničky mi nevyskočili a obišlo sa to aj bez avizovaných modrín.

Ráno sme Bangkok opustili a vybrali sa na mini výlet do Kambodže.