Záverečný výlet: Fidži

Taaaak a som doma;) Vlastne už pár týždňov. Len na bloggovanie
akosi nebol čas. Ale keďže každým dňom si pamätám menej a menej
(a zisťujem, že moje poznámky z ciest nie sú moc čitateľné, ehm),
rozhodla som sa využiť tento upršaný večer na spísanie záverečnej správy:

Prvé dva júnové týždne sa niesli v znamení skúšok. Odovzdala som
svoj „masterpiece“ na tému Ázijské hodnoty a ľudské práva, predviedla som svoje novozískané advokátske zručnosti pred panelom skúšajúcich a napísala som dve písomky.
Väčšina skúšok na UniMelb prebieha písomnou formou. Študenti sú obvykle hodnotení na základe toho, ako napíšu esej. Jednou možnosťou je tzv. research essay – na napísanie majú niekoľko týždňov a očakáva
sa, že strávia dni a noci v rozličných databázach, knihách a žurnáloch, všetko správne odcitujú a ideálne prídu s nejakým novým pohľadom na vec. Ďalšou možnosťou je tzv. take-home essay – dostanú otázky (či skôr tézy k diskusii) a na ich spracovanie majú zvyčajne 24 hodín. Môžu používať akékoľvek zdroje (primárne však materiály k prednáškam), len sa nesmú s nikým radiť (netuším, ako sa to kontroluje). Poslednou možnosťou
je písomka, ktorá trvá dve až tri hodiny a často má formu tzv. open‑book exam čo znamená, že študenti môžu používať poznámky, učebnice, ťaháky, len spolu nesmú diskutovať či využívať rady priateľov na telefóne.
Ja som písala dve takéto písomky (z histórie európskeho práva a z medzinárodného ekonomického práva). Na každú bolo treba preštudovať kopec materiálov, aby mal človek o danej veci solídny prehľad a bol tam schopný za tie dve-tri hodinky stvoriť niečo čitateľné. Obecne platí, že nestačí vedieť fakty; dôraz sa kladie na vzájomné súvislosti a argumentáciu. Pre mňa osobne však bolo najťažšie vydržať sedieť v tej neskutočnej zime. Písomky sme totiž písali vo výstavnej budove, ktorú je zrejme nemožné dostatočne vyhriať, ani keď tam vedľa seba sedí
zo tisíc deciek. Prezieravo som sa dostavila v zimnej bunde a lyžiarskej čiapke, ale aj tak som sa asi po polhodinke začala triasť. Nuž, zrejme nejde len o intelektuálnu ale aj o fyzickú zdatnosť,
ehm...

Každopádne, nezamrzla som :), a tak som si po skúškach zbalila ruksak, dala som byt do pôvodného stavu, previedla som svoju časť nájomného podielu na Mohammadovu ženu a vyrazila som na cesty.

Z Melbourne do Nadi
Plán bol takýto: Fidži – Veľká korálová bariéra – Uluru – Hong Kong.
Najlacnejšie letenky na Fidži boli zo Sydney. Využila som výpredaj leteniek od Tiger Air a za
40 AUD (1 AUD je asi 0,70EUR) som si kúpila letenku Melbourne – Sydney. Odlet bol skoro ráno. Na opustenej zastávke som stretla jedného Američana, ktorý mal tiež namierené na letisko. Myslela som, že si ma s niekým pomýlil, pretože sa prihovoril takým spôsobom, ako keby sme sa
boli dohodli, že sa na tej zastávke stretneme a pôjdeme spolu. Zhodou okolností sa tiež chystal do Sydney, len skorším letom. Avšak na letisko sme dorazili trochu neskôr, a on už nestihol check­­-in na svoj pôvodný let. Musel si teda kúpiť novú letenku a ja som zas musela zakúpiť letenku pre svoj ruksak. Nárok som totiž mala len na príručnú batožinu. Keď som si kupovala letenku on-line, tak tam bolo napísané, že za odbavovanú batožinu sa pripláca 15 AUD. Nebola som si istá, či ju vôbec budem potrebovať a myslela som si, že ak ju potrebovať budem, tak tých 15
dolárov si priplatím pri check-ine. No ale zle som si myslela. Pri check-ine to už totiž stálo 50 AUD... Takže preprava môjho batohu bola drahšia než moja. Záverečné poučenie: ak nechcete sponzorovať nízkonákladovky, dôkladne čítajte prepravné podmienky ;)

Let som prespala. V Sydney sme zašli na rannú kávu, preriešili sme
angažovanosť Ameriky v Iraku, čaro gréckych ostrovov ako aj psychologické problémy "predátorov" (vojakov, čo strieľajú na vojenské terče (no občas aj na civilistov) vo vzdialených "neposlušných krajinách" z bezpečia svojich amerických kancelárií). Rozlúčili sme sa, Jack sa išiel túlať ulicami veľkomesta a ja som nasadla som na shuttle, ktorý premáva medzi domácim
a medzinárodným terminálom.
Tešila som sa, že lietadlo nemeškalo a že teda v pohode stíham let na Fidži. No ale po pár minútach mi úsmev trochu zamrzol. Zistila, že nemám foťák. Asi som ho nechala prevesený cez stoličku v kaviarni a keďže aj stolička aj foťák boli čierne, prehliadla som ho pri odchode. Lenže vystúpiť sa nedalo, a tak som musela počkať kým dorazíme na druhý terminál a kým mi odtiaľ pôjde nejaký shuttle naspäť.
Kým som sa vrátila, prešla skoro hodina. Dosť dlhá doba na to, aby môj bezprizorne vyzerajúci fotoaparát zmenil majiteľa. Na stratách a nálezoch som skúšala, či im náhodou nepribudol do zbierky. Že vraj nie. A tak som využila čas do odletu a kúpila som si nový, tentoraz červený, aby bol dostatočne nápadný.

Okolo siedmej večer som vystúpila na letisku v Nadi na Viti Levu - jednom z dvoch hlavných ostrovov na Fidži (ten druhý je Vanua Levu). Tam už prilietajúcich turistov čakal hostelový minibus, ktorý nás odviezol do hostelu, kde sme mali zarezervované ubytovanie v rámci „uvítacieho balíčka.“
Nevedela som sa dočkať sprchy a postele. Vybalila som si veci, ktoré som sa nechystala nasledujúci týždeň používať (zimná bunda, čiapka, treky...)
a nechala som ich v hostelovej úschovni batožiny, dúfajúc, že pri návrate ich tam nájdem. Zistila som, kedy odchádza ráno bus do prístavu, dostala som pár dobrých rád od Nemcov, čo sa po pár týždňoch vracali z Fidži späť na Nový Zéland a polomŕtva som zaľahla do postele.

Yasawa Islands
Ráno som mala namierené na Yasawa Islands. Okrem spomínaných dvoch hlavných ostrovov sa Fidži rozkladá asi na 300 menších ostrovoch a cez 500 mini ostrovčekoch. Väčšinu z nich vytvorili koraly, ale niektoré (väčšie) sú sopečného pôvodu. Obľúbeným cieľom „backpackerov“
(baťuřkářů, batôžkárov?, ruksakárov? – ocením jazykovú pomoc;)) je práve súostrovie Yasawa Islands nachádzajúce sa na severozápad od Viti Levu.
Nie sú tu žiadne veľké hotelové komplexy, väčšinou sa býva v chatkách so spoločnou sprchou a toaletami.
Majú tu vymyslený zaujímavý systém cestovania (možno to nie sú úplne korektné myšlienky, ale po skúsenostiach z iných rozvojových krajín, mám podozrenie, že za týmto systémom stoja Austrálčania alebo nejakí iní cestovatelia zo „západu.“ Funguje to tu totiž až podozrivo dobre). Medzi jednotlivými ostrovčekmi premáva loď, ktorá zastavuje skoro pri každom ostrove. Ráno smeruje na sever a poobede sa vracia smerom na juh. Turisti si vyberú miesto, kde chcú v danú noc prespať, a nahlásia to slečnám z turistickej kancelárie, ktorá je priamo na lodi. Tie tam zavolajú a ak majú v ubytovni/hosteli voľno, tak turistov vyložia do malého člna, ktorý ich prepraví na breh vybraného ostrova. Ak voľno nemajú, tak si
turista vyberie nejaké iné miesto a to, ktoré pôvodne chcel, si môže rezervovať na inú noc (myslím, že sa nestáva, že by na každom ostrove bolo všetko plné). Doprava, ubytovanie a strava sa dajú zakúpiť osobitne, ale oveľa viac sa vyplatí vybrať si nejaký z ponúkaných balíčkov (tzv. bula passes). Ja som v rámci môjho mala predplatené všetko okrem aktivít (potápanie, šnorchlovanie, atď.) a itinerár cesty som si mohla určiť sama.

Coral View Resort
Rozhodla som sa, že sa najprv nechám odviezť úplne na sever súostrovia a potom sa postupne budem vracať na juh. Trvalo to asi 5 hodín, pričom asi po hodine som bola úplne mokrá, pretože som sa neprezieravo posadila vonku a pán kapitán rozrážal jednu vlnu za druhou. Okolo druhej poobede som už bola na ostrove Tavewa v „stredisku“ Coral View Resort.
Na brehu nás čakal nastúpený personál, spievali uvítaciu pieseň, podávali nám ruky a zo
všadiaľ sa ozývalo „bula-bula“ (čo znamená „ahoj“ v ich domorodom jazyku). Potom sme všetci zasadli k stolu a podával sa obed. Švédske stoly ani výber z menu sa tu moc nekoná. Trikrát za deň zaznie gong zvolávajúci ľudí na raňajky, obed a večeru a každý dostane to isté (ak je vegetarián, tak bez mäsa). No a kto gong zmešká, nedostane nič... Za seba môžem povedať, že hladná som nebola a jedlo mi chutilo (pre viac vyberavých odporúčam priniesť si vlastné zásoby, pretože kúpiť sa tam dali akurát arašidy a čokoládové tyčinky za „ľudovú cenu“ 2,5 €).
Ubytovaná som bola vo veľkej izbe s dvanástimi posteľami a romantickými sieťkami proti komárom – vyzerali ako baldachýny nad svadobnými posteľami (len keby tie postele neboli poschodové, ehm). „Rezort“ sa nachádzal na koralovom útese, stačilo vojsť do priezračnej vody, zobrať si potápačské okuliare a už sa človek ocitol v inom svete. A v podstate ani tie okuliare neboli nutné, voda bola taká priezračná, že sme sa ani nemuseli ponoriť a aj tak bolo všetko vidieť.

Večer vysielali prenos z futbalových majstrovstiev v Afrike, Nemecko – Srbsko. Všetci Nemci na ostrove nastúpili o polnoci pred televízor. Ešte na lodi som sa stretla s chalanmi z Nemecka, čo študovali semester v Brisbane (a od personálu sa nechali oslovovať Mr. Awesome a
Mr. Legendary;)). Pri príležitosti majstrovstiev si so sebou priniesli dresy národného tímu, pomaľovali si tvár národnými farbami a usilovne mávali vlajkami. Žiaľ, moc to nepomohlo... Ja som to v polčase vzdala a šla som si ľahnúť. Keď som vstala, pred telkou boli pre zmenu nastúpení Briti;) Ale ani im sa akosi nedarilo. Prišlo mi to také zvláštne, že pre niektoré veci sa ľudia vedia nadchnúť bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzajú.

Poobede sme sa s Nemcami nechali člnkom odviezť na susedný ostrov do Modrej Lagúny (vraj sa tam natáčal ten film Modrá Lagúna s Brooke Schields, možno si naň pamätáte). Je tam faktže krásne! Asi dve hodinky sme sa šnorchlovali a rozhodli sme sa, že tento ostrov bude našou ďalšou destináciou.

Ďalší deň bola nedeľa a jednou z možností, ako stráviť dopoludnie, bola návšteva kostola. Bolo treba preplaviť sa na iný ostrov, čo trvalo asi dvadsať minút. Cestou sme z člna mohli zhliadnuť snáď všetky odtiene modrej. Myslím, že ani vo Photoshope by sa to nedalo spraviť lepšie. Tá farba mora bola proste neuveriteľná.

Vylodili sme sa na ostrove Nacula a náš člnokvedúci nás zaviedol do jedného z „kostolov.“ Tie úvodzovky preto, lebo to nebola moc budova, skôr prístrešok stlčený z pár dosiek uprostred
palmového poľa. Keď sme prišli, zbor už spieval gospelové songy. Posadali sme si na zem a čakali sme, čo sa bude diať. Pochopila som toľko, že sú to protestanti (neviem presne, akí), že bohoslužba bude prebiehať v ich domorodom jazyku a že decká tam zároveň majú nedeľnú školu. Ináč, bolo to prvýkrát, čo som na Fidži videla deti. Často žijú oddelene od rodičov, pretože škola nie je na každom ostrove.
Aj keď som nerozumela o čom kazateľ kázal (btw. tým kazateľom bol náš člnokvedúci, ktorý si medzitým nahodil sako), celé to bolo veľmi dynamické a pohodové. Decká behali, tancovali, skákali, spievali a nikto to neriešil; snáď aj preto, že dospelí robili to isté;) Asi po dvoch hodinách sme odišli, avšak bohoslužba pokračovala ďalej.

Sunrise Resort
Poobede som sa s Nemcami vybrala z Coral View na ostrov Nanuya Lailai (ten s Modrou Lagúnou) do Sunrise Resort. Keďže na mori boli pomerne silné prúdy, vyložili nás na opačnej strane ostrova a dvoch malých chlapcov podplatili Coca-Colou a Fantou, aby nás navigovali cez
vnútrozemie do nášho rezortu. Netrvalo to dlho a tie výhľady na palmy a pláže boli fakt skvelé! Asi by som mohla stroskotať na podobnom mieste... V Sunrise už na nás čakal obed. Ubytovali sme sa
v polorozpadnutej chatke, dozvedeli sme sa, že pitná voda im žiaľ došla
a foťák, že si nabiť nemôžeme, lebo elektrický prúd majú len
v určitých hodinách.

A tak sme sa vybrali naspäť na opačnú stranuostrova do Modrej Lagúny. Kúpila som si tam vodu v plážovom bare (patril k trochu lepšiemu rezortu, v ktorom sme sa tiež mohli ubytovať, ale museli by sme si priplatiť asi 50 € na noc), miestny chlapec nám vylovil morské hviezdice a chalani šli na lov kokosových orechov. Urobili sme pár fotiek gýčového západu slnka a vrátili sme sa naspäť. Po večeri nás domáci učil, ako sa pije „kava“ – tradičný fidžijský nápoj. Príprava vyzerala nasledovne: Chlapík priniesol
veľkú misku a nalial do nej pár litrov vody (pochybného pôvodu, ale vraj bola pitná). Potom do plátenného vrecúška nasypal prášok zo sušenej rastliny – kavy (ináč sa to volá aj Yaqona a pre tých, čo majú radi latinčinu, je to piper methysticum) – a niekoľkokrát ho vymáčal vo vode, pričom si v nej dôkladne umyl ruky, ehm. No ale tradície treba ctiť, všakže. Pripravený hnedastý nápoj nalial do škrupiny z kokosového orecha a podal nešťastníkovi sediacemu po pravici. Ten to musel vypiť na ex, pričom my ostatní sme ho povzbudzovali potleskom a pokrikmi. Potom domorodec opäť načrel škrupinou do misky a podal kavu ďalšiemu (pokiaľ ide o hygienu, nie sú veľmi úzkostliví). Postupne prišiel rad aj na mňa a vidiac, že ostatní neumreli, ochutnala som aj ja;) Chutí to ako rozmočený papier a tŕpne z toho jazyk. Okrem anestetických účinkov
funguje kava aj ako analgetikum. Miestni si vraj obvykle nalejú tak 50 „šálok“ za večer. Mňa však nič nebolelo, ani som veľmi nepotrebovala mať stŕpnutý jazyk, a tak som sa uspokojila s dvoma „šálkami“ a šla som spať. (Ináč, ak by chcel niekto ochutnať túto „dobrotu“, tak dajte vedieť, ešte mám jedno balenie). Aj v tomto rezorte mali sieťky proti komárom, ale smrdeli tak intenzívne, že sme sa radšej rozhodli riskovať štípance.

White Sandy Beach
Na druhý deň okolo obeda sme sa znovu vrátili do Modrej lagúny. Sedeli sme vo vode, chalani popíjali pivo, ja gin s tonikom, pozerali sme na deti, ako sa člnkujú v polystyréne a čakali sme na loď.
Tá nás odviezla na ostrov Naviti do rezortu White Sandy Beach. Skvelé miesto. Dostali sme malú chatku priamo na pláži, v tieni paliem sa pohojdávali hammaky a turisti polihujúci na bielom piesku chytali bronz. Večer si pre nás domáci pripravili tanečné predstavenie.
Miestni machovia s postavami ako s kulturistického magazínu nabehli v slamených sukničkách
a začali poskakovať do taktov tradičných piesní. Slečny v kvetovaných šatočkách sa decentne vlnili na okraji „pódia.“ Po predstavení založili táborák a niekto z nich spustil na gitare Hotel California a podobné hity. V miestnom bare sme si mohli zakúpiť drinky s tajomnými názvami. Ja som si vybrala Chocolate Angel. Kto mohol tušiť, že dostanem chladené kakao s ginom? A tak sme sedeli na pláži za mesačného svitu, pozerali sme do ohňa, popíjali drinky a pohmkávali si známe melódie. Proste, komu lepšie?;)

Waya Lailai
Ráno chalani chceli ísť plávať s rajami, ale prihlásilo sa málo ľudí, a tak sa výlet nekonal. Okolo obeda pre mňa prišla loďka, tak sme si vymenili adresy a rozlúčili sme sa. Oni sa rozhodli ostať tam, keďže im sľúbili, že večer bude BBQ (asi už fakt pociťovali deficit normálneho mäsa, ehm) a ja som sa vybrala na ostrov Waya Lailai do rezortu s rovnakým menom.
Tvorili ho malé chatky so slamenými strechami, postavené pod obrovskou skalou na pomerne strmom kopci. Na rozdiel od ostatných ostrovov tu bola pitná voda (pred tým sme si ju museli kupovať –1,5 litra stojí asi 2,5 €). Ináč som bola dosť prekvapená, že nie všetky tamojšie ostrovy majú pitnú vodu, a pritom sa z Fidži vyváža „značková voda“ do celého sveta.

Hneď vedľa rezortu bola „dedina,“ kde žili domáci. V skutočnosti tam bolo pár chatrčí, niekoľko biednych člnkov a kopec detí pobehujúcich po brehu. Šla som sa tam pozrieť s jednou mladou Nemkou a mieste ženy nás hneď pozvali, nech si k nim prisadneme. Tak sme si prisadli a pozorovali sme spolu deti, ako sa hrajú vo vode, a ženy, ako lovia chobotnice. Veruže ich nešetrili – prepichli ich nejakou palicou (myslím tie chobotnice;)) a potom ich poriadne otrepali o piesok. Popri tom sme sa rozprávali o kadečom a ja som využila príležitosť na pár všetečných otázok. Zaujímalo ma, prečo majú skoro všetky ženy na Fidži krátke vlasy a prečo má skoro každý kus zlatého plechu medzi zubami. Krátke vlasy vraj nosia zo zvyku a kvôli tomu, že je to praktické (súhlas). No a zlaté pliešky medzi zubami vraj väčšina z nich nosí z estetických dôvodov (ale niektorí aj zo zdravotných – namiesto vlastných zubov). Keď sme dodebatovali, kúpila som si od nich na pamiatku prívesok zo žraločieho zubu (netuším, či je pravý, ale žralokov tam majú dosť).

South Sea Island
Mojou poslednou zastávkou bol South Sea Island – jeden z najmenších ostrovov, na akých som kedy bola (môže mať tak 300 metrov na šírku a 400 metrov na dĺžku, toť môj ženský odhad). Nebolo tam vlastne nič iné okrem hostelu, baru, bazénu a požičovní lodičiek.
Cestou tam som na lodi opäť stretla tých Nemcov, s ktorými som sa už raz rozlúčila. Zmenili plány. Rozhodli sa ostať na ostrovoch ešte jednu noc, čo sa im však dosť predražilo – extra noc (mimo balíček) v izbe s ďalšími 10 ľuďmi stála v prepočte 60 € na osobu a polhodinová plavba loďou asi 30 €. Dosť vysoké ceny na rozvojovú krajinu. Vraveli nám, že skoro všetky ostrovy vlastnia miestni a len ich prenajímajú „západniarom.“ Žeby si ale zisk delili plus/mínus spravodlivo? Bola by som skeptická...
Na večeru sme mali skvelú rybu v omáčke z kokosového mlieka. Potom sme len tak sedeli, popíjali miestne pivo a riešili všetko možné (i nemožné). Pridali sa k nám ich známi z nejakej párty v Sydney...svet je fakt malý. Na ráno sa chalani s domácim dohodli, že si uňho v izbe budú môcť pozrieť zápas Nemecko – Ghana. Súhlasil. Vstupné: 5 dolárov na osobu;)
Tentokrát Nemci vyhrali, a tak mali chlapci dobrú náladu. Po raňajkách sme si požičali plutvy a okuliare a chceli sme sa šnorchlovať. Lenže po chvíli nás to prešlo. Jednak bol odliv a jednak nás kvalitne štípali tzv. morské blchy (neviem presne, čo sú to za potvory, ale sú riadne otravné...i keď myslím, že v podstate sú neškodné – keď som vyšla z vody, na koži som nemala nič). Tak sme si radšej požičali lodičky s priesvitným dnom. Šnorchlovaniu som ale neodolala. Poobede, keď bol príliv, som to skúsila zas a bolo to faktže úžasné! Tisíce farebných rybičiek, koraly rozličných tvarov, obrovské modré hviezdice... a všetko tesne pod hladinou, na dosah ruky. Tie rybky sa vôbec nebáli; za to ja som chvíľami mala pocit, že si zo mňa odhryznú, tak boli blízko...
V rámci kultúrneho vyžitia dorazila poobede skupina domorodcov a predviedla nám tanečné predstavenie. Dosť sa mi to podobalo na maorské tance, čo sme videli na Novom Zélande.

Podvečer pri brehu zastavila loď smerujúca do Nadi. Veruže sa mi moc nechcelo odísť, ale čas vypršal. V hosteli som si vyzdvihla svoje veci (nič nechýbalo, dokonca ani fľašku Becherovky mi nikto neodcudzil ;)). Večer sme sa stretli s ďalšími cestovateľmi a pri pive sme si rozprávali zážitky z ciest.
Recepčného som poprosila, aby ma v noci zobudil na zápas Slovensko – Taliansko. Sľúbil, že zobudí. Ale asi tiež zaspal. Každopádne, vyhrali sme;) Našťastie ma nezabudol zobudiť ráno, lebo ináč by som zmeškalalet a to by bola nepríjemná záležitosť, ehm. Dohodla som sa ešte s jedným chalanom a vzali sme si spolu
taxi na letisko. Pán šofér bol zhovorčivý, posťažoval sa nám na korupciu vo vláde a trochu nás uviedol do ekonomických reálií. Priemerná hodinová mzda (robotníkov, hotelového poersonálu atp.) je asi 1€. On ako taxikár si denne zarobí okolo 40 € v čistom, čož je slušná suma na miestne pomery. No ale myslím, že mu z toho veľa neostane, lebo platí školné svojim dvom dcéram. Obe študujú na University of the South Pacific (s tou by sme mohli nadviazať družbu;)) a na rok to každú stojí cca 4,500 € (aspoň tak vravel). Nuž, asi si tam vzdelanie vážia a sú ochotní zaň platiť...
Let som stihla a o pár hodín som už bola v Sydney. Ale neodchádzalo sa mi ľahko, Fidži je naozaj
krásny kus zeme s príjemnými, usmievavými, srdečnými ľuďmi.