Štvrtý týždeň

Ani sa mi nechce veriť, že už som tu skoro mesiac. Hm, ale na reči o tom, ako ten čas letí, som asi ešte mladá, však? Tak radšej prejdem k veci;)

Ako si tu študujem

Z toho, čo som napísala, je vám asi jasné, že sa akosi neviem stotožniť s myšlienkou, že môj pobyt v Singapure je „študijným“ pobytom. Do školy síce chodím a v rámci možnosti sa na hodiny aj pripravujem, ale zas, čo si budeme klamať, nad knižkami veru nezaspávam (ako doma). Rozsah učiva mi nepríde väčší než na našich školách; rozdiel je skôr v organizácii výučby. Očakáva sa, že študent je študentom na plný úväzok, a teda vždy pripravený na spracovanie úlohy či projektu, ktorých máme vcelku požehnane. Kvôli férovosti (aby mal každý študent, či team rovnaký čas na spracovanie úlohy) sa zadania vo väčšine prípadov zverejňujú tak týždeň pred tým, než má byť projekt prezentovaný. Okrem toho učitelia s obľubou posielajú študentom maily s odkazmi na články, ktoré si majú do budúcej hodiny prečítať; úlohy, ktoré majú vyriešiť či informácie o zmene harmonogramu prezentácií. Problém je v tom, že pri toľkom spame, čo mi chodí na školskú e-mailovú adresu, neraz vymažem i maily od pánov profesorov. Ináč ale musím povedať, že to, čo sa tu učím, ma (až na pár výnimiek) naozaj baví. A možno aj preto nemám pocit, že študujem – keďže pri tom nijako netrpím;)

Na každom predmete máme aspoň jednu tímovú úlohu. Osobne tento typ úloh veľmi neobľubujem, keďže tímová práca je obvykle neefektívna; ale zas keď sa podarí vytvoriť dobrý team, tak to býva fajn;) Už som spomínala, že pani koordinátorka nám naznačila, že miestni sa s nami nebudú chcieť veľmi skupinkovať, lebo nie sme dostatočne motivovaní k čo najlepším známkam. A tak som bola milo prekvapená, že v skutočnosti tomu tak nebolo. Singapurčania sa ochotne sa pridali do teamu k nám „zahraničákom,“ alebo mi sami navrhli, či nechcem pracovať s nimi. Zatiaľ som nemala ani pocit, že by z projektov boli nejako vystresovaní; dokonca som si od niektorých vypočula „take it easy“ (asi som sa moc snažila dať im najavo, že sa nechystám pokaziť im vysvedčenie svojim ľahkovážnym prístupom;)).

Tento týždeň ma čaká prvá prezentácia a prvý test, tak uvidím, ako to dopadne. Cez víkend som totiž bola na výlete, a čuduj sa svete, na štúdium moc času nezvýšilo, ehm. Ale zato vám môžem napísať, ako bolo:

Druhý výlet – Indonézia: ostrov Bintan

Keďže predošlý víkend som strávila v Singapure, tešila som sa, že na pár dní zmením prostredie. S niekoľkými spolužiakmi sme sa dohodli, že pôjdeme na Bintan – jeden z indonézskych ostrovov neďaleko Singapuru. Môj výlet bol trochu ohrozený náhlou zmenou deadlinu jedného z projektov, ale nakoniec to dobre dopadlo: Mám šťastie, že som v tíme s Timom (ten Holanďan) a Osom (pôvodom Ind, avšak jeho ocino je diplomat, a tak žil asi v šiestich krajinách, v každej tri roky), ktorí sa uzhodli na tom, že „zábava má prednosť pred prácou,“ a tak je logické, že keď idem na Bintan, tak nebudem predsa tráviť čas písaním tímovej eseje (20% záverečnej známky); vraj oni to zvládnu aj sami;)

Niektorí z exchange študentov, ktorí už na Bintane boli, nám poradili, kde sa máme ubytovať, a tak sme si cez internet zabookovali deluxe izbu v Nostalgia Yasin Bungalows. Podľa fotiek to mali byť také chatky na koloch vo vodeJ

Vyrazili sme (Dominik, Wei Hu a ja) v piatok ráno, aby sme stihli ferry o 12:00, no ale akosi sa nám to nepodarilo. Hannan (Maročanka študujúca vo Francúzsku) a David (viac o ňom ďalej) išli teda bez nás a my sme strávili pár hodín na singapurskom ferry termináli, pozerajúc na loďky a čakajúc na ďalší spoj. Takmer sme zmeškali aj ten, keďže sme veselo surfovali po internete a nevšimli sme si, že štvrť hodiny pred odjazdom je koniec, a nie začiatok naloďovania;) Pri kúpe lístka nás trochu vystrašili tým, že ako Slováci si potrebujeme požiadať o víza do Indonézie vopred, ale nakoniec sa ukázalo, že mali neaktuálne údaje;)

Pred odjazdom sme si ešte vymenili peniaze. Vcelku príjemný pocit to bol; razom sa z nás stali milionári. Pre lepšiu predstavu: za jednu slovenskú korunu dostanete cca 500 indonézskych rupií.

Cesta loďou trvala asi tri hodinky a na Bintane už na nás čakal chlapík s ceduľkou s našimi menami, že nás odvezie do bungalovov. Nestihli sme ani protestovať a naša batožina už bola v jeho aute. Úplne sa s nami odmietol baviť o cene; že vraj všetko zaplatíme na recepcii. Cestou sme sa snažili zistiť, po ktorej strane sa tam vlastne jazdí, ale bol to trochu problém, pretože šofér menil stranu cesty podľa nálady. Ináč, väčšina miestnych jazdila na motocykloch (niekedy i celá rodinka na jednom;) a tí ostatní buď pešo alebo na polorozpadnutých autách (chýbajúce dvere sa zjavne neboli dôvodom k vyradeniu vozidla z evidencie).

Napriek našim obavám nás pán taxikár odviezol tam, kam mal;) Chatky vyzerali presne tak ako na fotkách, avšak more akosi chýbalo... Bolo totiž popoludnie, čo znamená – odliv – asi 200 metrov od brehu nebola žiadna voda. Neostávalo nám iné, len veriť, že do rána sa more vráti...

Išli sme sa teda ubytovať. Čo ma celkom pobavilo, boli plachty „Louis Vuitton“ v našej „deluxe chatke.“ Menej štandardný však bol záchod, ktorému sme k spláchnutiu museli zakaždým dopomôcť – mali tam také milé srdiečkové vedierko, ktoré bolo treba naplniť a vyliať do „deluxe“ záchoda;)

Večerali sme v miestnej reštaurácii – chalani si dali nejaké morské potvory, ktoré boli síce dobré, ale stálo ich to námahu, kým sa dopracovali k mäsu. Zvyšok večera sme sa rozprávali sediac na brehu mora a popíjajúc pivo (o dosť lacnejšie ako v Singapure). Zistila som, že nie vždy je odpoveď na otázku „Odkiaľ si?“ jednoduchá. Tak napríklad David: podľa etnického pôvodu je Číňan, narodil sa a vyrastal v Peru a momentálne študuje v Kanade. Pýtali sme sa ho, že prečo sa jeho rodičia (obaja Číňania) odsťahovali z Číny do Peru. Nevedel celkom presne, prečo do Peru; ale z Číny vraj odišli kvôli politike jedného dieťaťa – veľmi chceli mať chlapca, a tak keď sa im narodili dve dcéry, a oni si želali ešte syna, museli Čínu opustiť...

More sa medzičasom naozaj vrátilo, a tak sme sa okolo polnoci šli kúpať. Až na to, že voda bola pomerne plytká, to bolo fajn.

Zaspávala som pozerajúc sa z postele na hviezdy a mesiac ako sa odráža od hladiny mora a počúvajúc ako nám voda žblnkoce popod chatku;) Budík sme si natočili na piatu s víziou, že nafotíme východ slnka. Vstať sme aj vstali, ale východ slnka veľmi fotogenický nebol, a tak sme spali ďalej. Keď sme sa zobudili v trošku rozumnejšom čase, naraňajkovali sme sa a počkali sme na ďalších dvoch spolužiakov – na Samira (černoch z Beninu študujúci v Kanade) a Krzysieka (Poliak, ktorý bol s nami v Malajzii).

Spolu sme potom išli do vedľajšieho hotela, odkiaľ štartovali člny na protiľahlý neobývaný ostrov, kde nebol odliv. Naše plány však dočasne zmarila značne nadsadená cena. Ono je to pochopiteľné, že sa na turistoch snažia zarobiť a ja osobne nemám problém s tým, že ako turistka si platím vyššiu cenu ako domáci. Nejaká rozumná hranica tam predsa len je, a oni ju zjavne prekročili. Asi po hodine im to došlo a jeden z miestnych „šéfov“ prišiel za mnou s ponukou, že nás zvezie asi tak za štvrtinu pôvodnej ceny;) Pridali sa k nám ešte štyria ďalší ľudia (tiež zahraniční študenti ale z inej univerzity) a za pár minút sme už boli na opustenom ostrove. More bolo čisté, piesok biely, slniečko svietilo, ale tentokrát som mala krém na opaľovanie;) Okrem nás a ešte jednej skupinky cestujúcich študentov bolo na ostrove len pár rybárov. Jeden z nich nám ponúkol čerstvo odtrhnuté kokosové orechy. Po skúsenosti z rána, naša prvá otázka znela: „How much?“ Na to sa ujo rybár len usmial a naznačil nám, že nič nechce; len nech si vezmeme aj pre kamarátov...

Z ostrova sme sa vrátili poriadne hladní, a tak si niektorí objednali hneď dva chody. Po večeri sme sa nechali odviezť do našich bungalovov, kam za nami prišli ďalší spolužiaci zo SMU. Atmosféra bola dobrá, a tak sme sa rozprávali a popíjali (niektorí pivo, niektorí kokosové mlieko) až do noci.

Naspäť sme chceli ísť ďalší deň poobede, ale náš spoj z technických príčin zrušili, a tak sme odišli trochu skôr. Cestou späť sme ešte nakúpili alkohol v duty free shope;) a rozišli sme sa každý do svojho bytu – dospať výlet, aby sme v pondelok mohli byť v plnom pracovnom nasadení, ehm.

Tretí týždeň

Minulý víkend som síce mala času dosť, no bloggovať som akosi nestihla... Ale ja to všetko teraz doženiem;)

Čo robím, keď neštudujem

Môj oficiálny študijný týždeň končí v stredu večer a začína sa mi 5-dňový víkend J Tentokrát som bola na jednej z pre-parties; organizovali to ľudia, ktorých sme stretli v Sleepy Sam’s a rozmýšľali sme, že budeme bývať spolu s nimi (ale nakoniec sme sa rozhodli inak). Nuž, byt to bol veru zaujímavý – nenašla som tam žiaden pravý uhol (všetky steny boli oblé), miestnosti priestranné a takmer prázdne (študenti si ho prenajali ako nezariadený a v IKEI si nakúpili len to najnutnejšie), výhľad na osvetlené mesto skvelý, bazén na nočné kúpanie k dispozícii – skrátka ako stvorený (prenajatý) na parties;) Ani neviem ako, ale postupne sa nás tam nazbieralo cez 50; všetci v dobrej nálade, úsmevy (viac či menej úprimné), vzájomné predstavovanie, rozhovory o cestovateľských zážitkoch, plánoch, prvých dojmoch zo Singapuru a SMU. Asi po dvoch hodinách mi došiel hlas a pomaly sa mi začínala točiť hlava z vínka, a tak som miesto na diskotéku radšej išla do postele;) Takéto sešlosti sú vcelku fajn možnosťou spoznať nových ľudí, ale na nejaké vážnejšie debaty to veru nie je...

Nasledujúce dni som zostala v Singapure; dospala som, čo bolo treba a v podstate som sa len tak flákala;) Nejaký ten čas som strávila v posilňovni a v knižnici, ale nič študijne náročné to nebolo:

- Pozrela som si nejaký film v rámci filmového klubu na škole (sa zapájam do miestneho života;)). SMU intenzívne podporuje svojich študentov v aktivitách rozličného charakteru, a tak je tu x všelijakých klubov a krúžkov. Až na to, že od každého s týchto aktívnych zborov dostanem denne asi 2 maily spamového charakteru, je to fajn – ináč by sa Singapurčania asi uštudovali;)

- Jeden večer sme šli s Dominikovým buddym (Aman – pôvodom z Indie) a pár spolužiakmi zo SMU na blues a na vodnú fajku. Zvláštne bolo, že keď si šíšu objednali Indovia, tak im v podniku povedali, že nemajú žiadnu voľnú, no keď ich o to isté poprosili Nemci, čo boli s nami, tak sa zrazu nejaká našla. Neviem, či to rovno nazvať diskrimináciou...

- V sobotu mala jedna naša spolubývajúca narodeniny, a tak sme na obed všetci išli do čínskej reštaurácie na „hot pot“ – vraj v Číne obľúbený spôsob spoločného stolovania. V podstate sú to švédske stoly, avšak jedlo si varia zákazníci sami na svojom stole. Hygienické to síce nie je a chutné pravdupovediac tiež nie, ale zle mi z toho nebolo a Číňania boli radi;)

- Sobotný večer sme zase strávili zmenou účesu – tentokrát dohola – takže vcelku proces to bol...ešteže Dominik je trpezlivý;)

- Nedeľu som chcela venovať obhliadke Singapuru, ale stihla som si obhliadnuť akurát tak jeden park. Spustila sa totiž séria lejakov, a tak som radšej zašla do najbližšieho Starbucksu, objednala si svoje obľúbené latte a čítala knižku. Možno by som mala dať prednosť miestnej káve, ale akosi mi tá ich „kopi“ moc nechutíL, a tak aspoň v takýchto situáciách viem oceniť globalizáciu;)

- K menej veselým highlightom týždňa patrí strata môjho obľúbeného fotoaparátu. Vlastne to bol jediný, ktorý som mala, a tak väčšina z popísaných momentov nie je vizuálne zdokumentovaná:( Vypísala som asi štyri protokoly o strate (vtipné bolo, že chceli vedieť kedy a kde presne som foťák stratila;)), ale doteraz sa žiaden poctivý nálezca neozval. Vyzerá to teda, že si kúpim nový, na ktorý si budem dávať väčší pozor, ehm.

Čo nemám robiť

Singapur je pomerne známy svojimi prísnymi pravidlami. Väčšina miestnych tieto normy akceptuje bez toho aby riešili, či sa nejedná o prílišné obmedzovanie osobnej slobody (to my by sme sa asi búrili proti niektorým z tých zákazov) – nie som si však istá, či je to spôsobené vysokými pokutami a inými nepríjemnými trestami, alebo akousi prirodzenou poslušnosťou Singapurčanov. Pre úplnosť však treba dodať, že ani tu nie sú všetci svätí, ale nájdu sa aj takí, čo v pohode chodia cez červenú či mimo vyznačený priechod (priznávam, že aj mne sa to stáva, ale zatiaľ bez finančného postihu;))

To, že je tu zakázané odhadzovanie odpadkov, nespôsobné prechádzanie cez cestu, konzumácia/predaj/prechovávanie drog, predaj a import žuvačiek som vedela, prekvapilo ma ale, že protizákonné je napríklad aj močenie na ulici či nespláchnutie záchoda;) Niežeby som doma nesplachovala, ale príde mi to také zvláštne, že tu je to moja zákonná povinnosť.

Pokiaľ ide o drogy, tak mi držte palce, aby mi do batožiny, či do vrecka nikto nič nevpašoval. Stačí, že u mňa nájdu 15g heroínu či 30g kokaínu a mandatórnemu trestu smrti sa nevyhnemL

Jedného spolužiaka (Tima, ktorý žije v Singapure asi dva roky, ale pôvodom je Holanďan) som sa pýtala, ako je to so singapurským „totalitným režimom.“ Oficiálne je totiž Singapur parlamentnou republikou so slobodnými voľbami. V tých však prekvapivo zakaždým zvíťazí tá istá strana... Opozičné názory, a vlastne akákoľvek kritika vládnej moci, nie je žiaduca. Pomerne extenzívne sa vraj v takýchto prípadoch vykladá zákon, podľa ktorého je možné potrestať toho, kto narúša „sociálnu harmóniu.“

Druhý týždeň

Dôkladne natretá krémom po opaľovaní (či skôr po spálení, keďže som to zase raz so slniečkom neodhadla) si konečne ležím vo svojej posteli. Vzhľadom k tomu, že som „doma“ doteraz spávala v spacáku, teším sa na prvú noc strávenú v nových voňavých perinách (teda vlastne plachtách;)). No a aby ste mali prehľad o tom, ako mi ubehol druhý týždeň v ázijských končinách, tak píšem:

Škola

Singapore Management University (SMU) sa nachádza v centre mesta a skladá z niekoľkých škôl, ktoré sú umiestnené v rozličných budovách a spolu tvoria takzvaný „campus.“ Tieto budovy a školská knižnica sú prepojené podzemím, čo je veľmi praktické, keďže v Singapure prší hádam každý deň. „Podzemie“ neslúži len ako prechod, ale je pomerne dobre využité – okrem iného je tu posilňovňa, obchody, jedáleň či kaviareň. Keďže všade je kopec zelene, campus nepôsobí studeným dojmom, aj keď budovy sú postavené v modernom štýle. Napriek tomu, že škola je v centre Singapuru, kde pozemky nie sú práve lacné, tak mám pocit, že architekti priestorom nešetrili. Celkovo sa dá povedať, že univerzita je kvalitne technicky vybavená; učebne sú pohodlné a prispôsobené na to, že každý študent používa notebook (takže nemusíme zvádzať boje o elektrickú zásuvku) a na celom campuse je študentom k dispozícii bezdrôtové internetové pripojenie. Mne osobne sa najviac páči knižnica, kde sú pohodlné kreslá, je otvorená do polnoci a môžem si tu piť kávu alebo skvelý čaj od Indov, a nikto ma pre to nevyhodí;)

Pokiaľ ide o priebeh výučby, tak to je asi skoro hodnotiť po prvom týždni, no ale aspoň niečo: Hodiny sú vedené v americkom duchu, čiže „všetci sa zapájajte do diskusie a buďte aktívni!“ Pozitívnou motiváciou k tejto aktivite malo byť, že čím viac budeme diskutovať, tým kvalitnejšie hodiny budeme mať (no, povedzme...). Negatívnou motiváciou je zas strata bodov za aktivitu, či nemožnosť ich získať, a tým pádom horšia známka. U nás sa na známky nehrá tak, ako tu, takže pre miestnych je to asi dostatočný dôvod k tomu, aby boli na hodine prítomní nielen fyzicky.

Podľa rád pani koordinátorky som si zapísala štyri predmety:

o Morality, Law and Management – na tento predmet sa teším;) Taký zaujímavý Ír nás učí. Hneď na prvej hodine sme sa dohodli na tom, že naším poznávacím znamením pri stretnutí na ulici (alebo v krčme) bude „pozdrav filozofa“ (niekedy vás ho naučím;)).

o Consumer Behaviour – to ma zatiaľ nenadchlo.

o Business Law – možno sa konečne dozviem prečo má Singapur také prísne pravidlá a čo všetko sa vlastne nesmie...

o Law and International Trade – uvidím (na prvej hodine som akosi nedávala pozor).

Pôvodne som sa prihlásila aj na Intercultural Communication, no ale zjavne som nebola jediná – moja ponuka v aukcii nestačila, takže smolaL Viem si síce predstaviť aj lepší výber predmetov, ale zase som rada, že tie, čo mám, sa vošli do dvoch dní. Vyučovanie mám iba v utorok poobede (jeden predmet) a v stredu (tri predmety – to je ale dobrý maratón, keďže každý predmet trvá tri hodiny; ešte že je tu priateľ kofeín;)). Podľa toho, čo nám zatiaľ povedali, väčšina práce tu spočíva v samoštúdiu, takže v knižnici asi budem tráviť viac času. O tom, či je škola naozaj taká náročná, ako avizovali, napíšem neskôr (po bitke, je každý generál;))

Pokiaľ ide o dorozumievací jazyk, tak väčšina študentov rozpráva anglicky, teda skoro anglicky. V Singapure sa hovorí tzv. „Singlish“ – kombinácia angličtiny, čínštiny a ktovie čoho ešte. Každopádne, vzájomné dialógy miestnych sú mi vo väčšine prípadov nezrozumiteľné, aj keď sa snažím. Profesori rozprávajú anglicky ale každý tak nejako po svojom – budem si musieť zvyknúť na írsky, indický, juhoamerický a kadejaké ďalšie prízvuky;) Ale s tým snáď taký problém nebude; menej nádejí si robím na to, že dokážem ignorovať neustále smrkanie miestnych študentov. Tu je totiž neslušné vysmrkať sa do vreckovky (asi to považujú za nehygienické), a tak všetci svorne „poťahujú nosom,“ čo je zas nie príliš zdvorilé v našich zemepisných šírkach, ehm. Áno, mohli by sme sa dohadovať, kto je viac nechutný, ale uzavriem to tým, že som zrejme etnocentrická a prejdem na ďalšiu tému;)

Prvý výlet – Malajzia: Melaka a Pualu Basar

Ako viete z minulotýždňového príspevku, tešila som sa na vyvaľovanie sa na plážach ostrova Tioman. Nuž ale človek mieni... a predpoveď počasia mení plány cestovateľom. Po tom, čo sme si vygooglili, že na Tiomane (a v podstate všade v okolí) zúria dažde a búrky a v najlepšom prípade sa dá očakávať zamračená obloha, sme naše cestovateľské plány pozmenili. Pomerne veľká skupina zahraničných študentov si to namierila cez víkend do hlavného mesta susednej Malajzie – Kuala Lumpur. Vybrali si nejaký päťhviezdičkový hotel a vyzeralo to na poriadnu pařbu. Nadpis state však naznačuje, že som sa k tejto skupinke nepridala. Jednak nie som práve party-girl, ale hlavne som mala pocit, že potrebujem „vypadnúť z veľkomesta.“ Áno, Singapur je čistý, relatívne zelený, bezpečný, pohodlný na život atď, ale zároveň je taký nejaký „umelý.“

Nakoniec sme sa rozhodli – Dominik, Kryštof (Poliak) a ja – že pôjdeme do Melaky a ak náhodou nebude pršať, tak sa odvezieme loďkou na najbližší ostrov a konečne sa okúpeme v moriJ.

Vyrazili sme v piatok ráno a autobusom sme sa odviezli do najbližšieho mesta v Malajzii – Johor Bahru. Cesta trvala asi 30 minút, počas ktorých sme dvakrát museli z autobusu vystúpiť kvôli hraničnej kontrole (žiaden Schengen tu nemajú) a len sme dúfali, že pán šofér na nás počká. Na colnici sme odovzdali vyplnené dotazníky s prehláseniami typu, že nemáme so sebou viac ako jeden pár topánok a že náš zdravotný stav je OK (pri svojej poctivosti som chvíľu rozmýšľala, či poruším zákon, ak nezaškrtnem, že ma za posledný mesiac bolela hlava...ale nakoniec som sa k tomu nepriznala, ehm).

Po raňajkách v McDonalde (áno, hanba námJ) a nákupe žuvačiek, sme nastúpili na bus do Melaky. Musím povedať, že taký pohodlný autobus som fakt nečakala – sedadla boli len tri v rade (dve plus jedno) každé s opierkami na nohy a dostatočne široké, takže som sa cítila ako v posteli. Cestou som chvíľu z okna obdivovala neskutočne zelenú malajskú prírodu, no potom som zaspala, aby som dohnala, čo som nestihla v noci. Asi o tri hodinky sme boli v Melake. Kedysi bola významným mestom kvôli svojej strategickej polohe. Postupne bola kolonizovaná Portugalcami, Holanďanmi a Angličanmi, no a ako to už býva, každá koloniálna veľmoc tam po sebe niečo zanechala. Nebudem moc zachádzať do historických súvislosti, na to sú tu iní, fundovanejší;) skôr sa zameriam na dojmy, aké som z tohto mesta mala. Ľudia tu boli milí a ochotní, aj keď anglicky veľmi nerozprávali. Ulice boli celý deň takmer prázdne a špinavšie než v Singapure (ale to zas asi nie je vhodný benchmark, že;)), mnoho budov, kedysi iste impozantných bolo na pokraji zrútenia – skrátka bolo jasné, že mesto má dobu svojej slávy už za sebou...

Na obed sme si dali špeciality miestnej kuchyne, ktorá sa volá Baba Nonya a vznikla zmiešaním čínskej a malajskej (ja som mala Nasi Lemak, čo je ryža varená v kokosovom mlieku) k tomu si chalani dali pivo, ktoré síce bolo lacnejšie než v Singapure, ale za „dve pětky půlitr“ ako v Prahe to veru nebolo. Dobre najedení sme si išli hľadať ubytovanie, čo chvíľu trvalo, keďže asi všetci turisti sa riadia odporúčaniami Lonely Planet, takže niektoré cool hostely už boli obsadené.

Aby sme trochu urýchlili obhliadku mesta, prenajali sme si trishow (taká trojkolka – jeden bicykluje a dvaja sa vezú). Náš „vodič“ nám prezradil, že už má päť deti, čo je pri jeho veku 26 rokov pomerne slušný počin;) a ochotne nám zastavil na zaujímavých miestach, aby sme si ich mohli obhliadnuť a odfotiť sa. Večer nám miestni odporučili ísť na čínsky trh, kde sa zišlo snáď celé mesto – hrala hudba, z ulice bolo možné pozerať sa na hodiny tanca či karaoke; všade boli stánky so suvenírmi a jedlom (čo to som vyskúšala, no určité „lahôdky“ môj žalúdok skrátka odmietol); jeden pán, čo tam piekol koláčiky, mi dovolil, aby som si to tiež skúsila;) – proste taká pohodová atmosféra. Na večeru sme išli do Capitol Satay – kde sme si mohli vybrať asi z tridsiatich druhov „satay“ – na špajdli napichnuté kúsky mäsa, zeleniny, morských potvor atď. Uprostred každého stola bol kotlík s omáčkou, v ktorej sme si vybrané satay varili. Pri večeri sa pri nás zastavil majiteľ s ponukou, že ak prekonáme rekord (nejaký Američan dal cca 160 ks), tak to máme zadarmo. Nuž, ale ja som po ôsmich mala akurát dosť a ani Dominik myslím už po dvadsiatej viac nechcel. Tak sme teda zaplatili, ale radi, lebo jedlo bolo super a fakt že lacné. Je to celkom príjemný pocit dovolenkovať na mieste, kde takmer všetko stojí polovicu toho čo doma;) Začínam chápať, ako asi sa u nás kedysi cítili zahraniční turisti, ehm.

Keďže počasie bolo celý deň skvelé (asi už na predpovede nedáme), dohodli sme sa, že ďalší deň pôjdeme na neďaleký ostrov – Pulau Basar. Majiteľ hotelu nám ráno zavolal taxík (teda skôr nejakého svojho kamaráta s autom), ktorý nás odviezol do prístavu, odkiaľ pravidelne jazdia člny na ostrov. Tam sme stretli chlapíkov z miestnej televízie, ktorí spali v tom istom hoteli ako my a natáčali o Melake a okolí nejaký dokument. Dali sme si s nimi raňajky a dostali sme pár cenných rád, čo sa oplatí vidieť. Nejako to zahrnieme do našich ďalších cestových plánov.

Po krátkej ceste v člne sme sa ocitli na ostrove, kde okrem nás neboli žiadni zahraniční turisti; len miestni a nejakí dovolenkujúci Malajci. Ničím to nepripomínalo typické turistické destinácie – všade bolo ticho; otvorené boli asi len dve reštaurácie, kde sa varilo v podstate podľa dohody; na celom ostrove bol jediný hotel, väčšina dovolenkujúcich totiž spala v stanoch; po pláži okrem strašne zlatých detí pobehovali kozy a sliepky... Ináč, ale voda i pláže boli čisté, piesok biely a obloha takmer bez mrakov. Takže som si konečne užila kúpanie v mori;)

I napriek všetkým tým medzikultúrnym výcvikom som sa nevyhla menšiemu nedorozumeniu s moslimskými bratmi. Chcela som ísť po kúpaní na WC a mala som na sebe mokré plavky. Oni ma však upozornili, že ma žiaľ nemôžu pustiť, lebo na to nie som vhodne oblečená. Nuž, kto to mohlo tušiť, že plážové WC sa nachádza na ich svätom mieste. Tak som si teda obliekla dlhú sukňu, aby mi ani členky nebolo vidno a zahalila som sa šatkou. Takto vystrojená som sa mohla ísť vycikaťJ.

Po obede sme sa vydali do vnútrozemia ostrova, kde sme našli pekne upravené, avšak opustené golfové ihrisko; asi bolo príliš teplo na golf. Pár miestnych tam trávilo čas hľadaním diamantov v nejakej diere v zemi. Povzbudzovali aj mňa, aby som skúsila šťastie, no keďže sa bojím, že by som tú ťarchu bohatstva neuniesla, radšej som odmietla;)

Výlet na ostrov bol fajn, až na to, že slniečko sa na nás až moc usmievalo, a my sme si miesto krému na opaľovanie zobrali dáždniky. Takže mám „zdravú“ červenú farbu a Číňanky mi už nebudú závidieť moju bielu pleť, ach jaj.

Z ostrova sme sa vrátili naspäť do Melaky, kde som nasadla na autobus do Singapuru. Cesta mi ubehla rýchlo; zápchy boli až na hranici, kde v na dvojprúdovej ceste v pohode vedľa seba jazdili štyri auta a nejakých záhadným spôsobom sa dorozumievali, kto kam chce ísť a kto má prednosť. Chalanom sa „domov“ ešte nechcelo, a tak sa šli pozrieť na nejaké menšie mestečká v okolí Melaky. Ja som ale bola unavená a spálená, takže som tento výlet ukončila predčasne. Ale aj tak spokojná, že som videla niečo nové, a tak trochu viac reálne a prirodzenejšie než prostredie veľkomesta.

Bývanie s Číňanmi

Pred týždňom sme sa odsťahovali zo Sleepy Sam’s a začali sme nadväzovať slovensko-čínsku družbu. V byte nás je desať, a tak je tu vždy rušno. Zatiaľ sa mi, až na pár detailov, býva dobre. Agentka totiž po zinkasovaní zálohy a poplatku prejavuje menej ochoty než pred tým, a tak internet ešte stále nie je zavedený, nábytok sa postupne rozpadáva a práčka občas nefunguje. Nedávno sme mali narodeninovú oslavu, a tak som vyskúšala pár tradičných čínskych pokrmov (holky mi sľúbili, že ma niečo z toho naučia navariť). Jedna dievčina z nich, Grace, hrá na husle a Wei Hu na gitaru, takže občas máme také kultúrne večery. Inokedy zase vedieme s Číňanmi zaujímavé debaty o tom, ako to chodí u nich a ako u nás. Tak vám niekedy napíšem, čo som sa dozvedela o Maovi, výrobkoch Made in China, pracovných príležitostiach a veciach podobných.

Jedlo v Singapure

Minule som písala, že ma baví skúšať nové jedlá, však? No, to je síce pravda, ale čím ďalej, tým viac mám chuť na niečo „normálne.“ Takmer všetky jedlá sú totiž pikantné a dosť mastné a v podstate sa to celé točí okolo ryže, čínskych nudlí a dumplingov. Takže už aj bageta zo Subway mi príde ako domáca strava...

Čo je však super, sú indické placky (roti prata), šťavy z čerstvého ovocia a čaj (typický je silný čierny čaj s bergamotom, ktorý zmiešajú s kondenzovaným mliekom; ale Indovia tu majú na výber ešte ďalších x druhov; jeden z nich práve popíjam)

Nuž a na záver sa s vami ešte podelím o zážitok z jedenia „kacangu.“ Predáva sa to ako dezert, no podľa mňa by bolo vhodnejšie, aby to zaradili medzi laxatíva; však posúďte sami:

Prvý týždeň

Týždeň pobytu v Singapure je za mnou, a tak je možno načase napísať pár riadkov o tom, ako to tu vyzerá. Predpokladám, že čím dlhšie tu budem, tým menej ma mnohé veci budú udivovať, takže začnem radšej teraz, kým si ešte pomerne často pripadám ako Alica v Krajine zázrakov ;)

Prílet

Prileteli sme (s Dominikom) 31.12.2007 okolo 8pm. Na to, že let z Paríža trval nejakých 12 hodín, mi cesta ubehla rýchlo. Kufre došli spolu s nami; na letisku nás poctivo čakal náš náhradný buddy (študent zo singapurskej univerzity, na ktorej budeme študovať) a v hosteli s nami počítali.

Priznám sa, že pri všetkom tom zhone v poslednom semestri, som si odkladala čítanie o Singapure na poslednú chvíľu (ktorá akosi neprišla, ehm), a tak som sem došla bez konkrétnejších predstáv o tom, ako to tu chodí. Takže už cestou z letiska ma prekvapilo, že sa tu jazdí vľavo. Ešte stále som si na to nezvykla, a tak pri prechode cez cestu sa obvykle pozerám, či auta neprichádzajú z opačnej strany ako majú (hej, som blondínka;)).

Silvester

Väčšina zahraničákov strávila Silvester na neďalekom ostrove (Sentosa). My sme ale došli do Singapuru dosť neskoro, takže sme ostali v meste na ohňostroji. Pravdupovediac, nothing special, no ľud vyzeral spokojne. Davy miestnych sa zišli v prístave, zhliadli priemernú svetelnú show, zaželali si Happy New Year a pokojne sa rozišli do svojich domovov. Celkovo to budilo taký dojem, akože sú síce všetci na jednom mieste, ale aj tak každý sám...

Slepy Sam’s

Podľa rad starších a skúsenejších sme si vopred rezervovali ubytovanie v hosteli Sleepy Sam’s. Primárnym dôvodom tohto výberu bolo, že sa tu ubytovala väčšina zahraničných študentov z SMU (Singapore Management University – naša alma mater na najbližších pár mesiacov). Takže sme čakali, že sa tu s niektorými z nich zoznámime a spoločne si nájdeme nejaký podnájom. Okrem SMU študentov je hostel plný kadejakých nezávislých cestovateľov z celého sveta, ktorí sú ľahko identifikovateľní podľa toho, že v ruke držia Lonely Planet a viac než komfort hľadajú dobrodružstvo či nezabudnuteľný zážitok.

Atmosféra je tu taká pohodová, nikto sa nikam neponáhľa; takmer celý deň ľudia posedávajú vonku a raňajkujú (raňajky sú v cene a podávajú sa od rána do večera – čo príde vhod, keďže minimálne prvé dni ma každý hosť úplne ináč nastavený biorytmus). Večer to zas na prízemí hostela vyzerá ako v internetovej kaviarni – takmer všetci vytiahnu svoje notebooky alebo využijú erárne a upravujú fotky, píšu maily či chatujú.

Sleepy Sam's sa nachádza v „arabskej štvrti.“ Je kopec malých rodinných reštaurácií a obchodíkov a na konci našej ulice stojí známa mešita (až na ranné spevy z minaretu a divné pohľady arabských chlapov je to fajn).

Hľadanie ubytovania

Sleepy Sam’s je síce cool place, ale dlhší čas by sa tu asi fungovať nedalo (nemala by som si kde poukladať šminky, napríklad), a tak sme si začali hľadať trvalejšie ubytovanie. Neviem ako to celé dopadne (ako vravia naše staré mamy: „Nevrav hop, kým nepreskočíš.“), no zatiaľ to vyzerá tak, že sme fakt mali šťastie. Podľa rád študentov, čo tu boli minulé roky, sme počkali, kým si ostatní nájdu nejaký vhodný byt a budú hľadať spolubývajúcich. Tým sme sa vyhli nekonečným obhliadkam bytov a nepríjemným skúsenostiam s agentmi. V podstate sme sa rozhodovali, či vezmeme byt s Poliakmi, Francúzkou a Írkami alebo skupinkou Číňanov (5 dievčat a 2 chalani). Nakoniec sme sa rozhodli, že riskneme trochu väčší culture shock;) Náš nový byt má tri trojposteľové spálne, jednu obývačku, kuchyňu a dve kúpeľne. Ak som to správne pochopila, tak každý deň nám príde nejaká pani upratať a ak budeme chcieť, tak nám aj navarí. (Wei Hu, jeden z tých Číňanov, sa o nej vyjadril, že „she belongs to the owner.“ – snáď to bude jeho nie celkom dokonalou angličtinou, ale ktovie...) Byt je síce trochu starší ale od školy je vzdialený len asi 20 minút pešo. Čo mi ale príde podozrivé je cena za prenájom – platíme asi polovicu toho, čo ostatní. Možno za tým nič nekalé nie je, len tí naši Číňania sú dobrí vyjednávači;)

Ešte sme sa nepresťahovali – v hosteli sme už zaplatili za viac nocí a keďže na byte zatiaľ nefunguje internet, rozhodli sme sa ešte chvíľu ostať v Sleepy Sam's. Ale zato sme už s Číňanmi mali welcome party (moc sa toho nepopilo, keďže niektorým slečnám k podnapitiu fakt stačilo deci vínka). Čo mňa dosť prekvapilo, bola ich otvorenosť. I keď nás v škole učia, ako nie je vhodné rozprávať sa s Číňanmi o oficiálnej vládnej politike jedného dieťaťa, oni o tom začali sami – že im to príde hlúpe, že nemôžu mať súrodencov, ktorých by radi mali, že ich rodičia tak ostanú sami a podobne... Nuž, ťažko sme sa mohli tváriť, že o ničom takom nevieme, alebo že to považujeme za skvelý nápad... Musím povedať, že všetci tí Číňania sú strašne ochotní a priateľskí a zdá sa, že vždy chodia v skupinke. Dúfam, že čo-to z ich altruizmu a záujmu o potreby ostatných sa nalepí aj na mňa;)

Orientation day

Predvčerom sme mali v škole orientation day. Pani koordinátorka nám vysvetlila, že je jej jasné, že všetci chceme cestovať a zažiť toho čo najviac, no napriek tomu štúdium musí byť našou prioritou. Varovala nás, že miestni sú zvyknutí riadne makať, keďže na to, aby dostali slušnú prácu, potrebujú mať čo najlepší priemer. Preto Singapúrci nie sú veľmi nadšení, keď majú byť v tíme so zahraničnými študentmi, ktorým úplne stačí, aby predmet nejako prešli a na známke im obvykle nezáleží. Tak si aspoň zažijem ten pocit, keď sa na mňa budú pozerať ako na flákačku;)

O predmetoch a škole napíšem viac neskôr. Zatiaľ mám isté len 2 predmety a ostatné budem musieť „vyhrať v aukcii.“ Na SMU je totiž taký špecifický systém, že každý študent dostane určité množstvo e-dollárov, ktoré môže minúť v dražbe na predmety, o ktoré má záujem, ale nepodarilo sa mu zapísať si ich v prvom kole. Takže také dobrodružné to bude;) O škole viem zatiaľ toľko, že je nová, moderná a vybavená značne agresívnou klimatizáciou, takže permanentnej nádche sa nevyhnem. K dispozícii máme vraj super knižnicu, jednu z najlepších posilňovní v meste, vonkajší bazén a lezeckú stenu.

Posledný prázdninový víkend

Pred tým než začne škola sme sa ešte chceli ísť okúpať k moru, a tak sme sa včera vybrali na Sentosu. Nuž, ale počasie nám akosi neprialo (v Singapure často prší), a tak sme miesto plávania popíjali v plážovom bare mojito a čítali knižky. Snáď budúci víkend budeme úspešnejší a na Tiomane (jeden z neďalekých malajských ostrovov), kam sa chystáme, pršať nebude.

No, a aký by to bol zahraničný študijný pobyt bez parties? Po tom, čo si už väčšina našla ubytovanie, začínajú sa organizovať pre-parties na jednotlivých bytoch. Neviem, ako dlho to ľuďom vydrží, ale odhadujem, že asi tak dovtedy, kým v dôsledku wild parties neprídu o kauciu, ktorú za byt zložili, ehm. Z týchto pre-parties sa potom študujúca mládež (teda aspoň tí, ktorí ešte toho nepopili priveľa) pozvoľna presunie do nejakého klubu. Včera sa šlo do Ministry of Sound (že vraj je to nejaký známy reťazec diskoték, takže som asi vyzerala ako ignorant netušiac o čom je reč; musím si zvykať, ehm). Až na to, že vstupné do podnikov je tu pomerne vysoké; drinky málo alkoholické; fajčiari majú vlastné miestnosti, kde sa môžu dusiť v nikotínovom opare; a všetko je pod prísnym dohľadom sekuriťákov, podobá sa to na naše diskotéky. Snáď možno s tým rozdielom, že Ázijci sa akosi „menej hýbu“; skôr to bolo také pohupávanie sa než tanec. Pokiaľ ide o komunitu zahraničných študentov, tak mám pocit, že primárne išlo o čo najrýchlejšie „nadviazanie známosti.“

A na záver ešte pár postrehov:

- Ulice sú naozaj čisté; fajčenie je zakázané takmer všade; ako je to s ľahkými drogami neviem a stále mi nie je jasné, čo všetko spadá do kategórie jaywalking. Každopádne heslo „Low crime doesn’t mean no crime“ je tu populárne.

- Alkohol je tu naozaj drahý (veľké pivo cca 180Kč, drink cca 120-180Kč ale skôr sú to také virgin drinks) a žuvačky sa fakt nepredávajú :(.

- Nákupných centier je tu nacárach. Vyzerá to tak, že v Singapúre je shopping najobľúbenejšou kratochvíľou.

- Je tu dosť veľa katolíckych kostolov (okrem mešít, budhistických a hinduistických modlitební) a bola som prekvapená, koľko ľudí bolo dnes na omši.

- Singapurčania doma podľa všetkého často nevaria. Dosť lacno sa tu dá najesť v miestnych food courtoch („kopitiam“) – za 5 S$ (asi 60Kč) jedno jedlo podľa výberu z čínskej, malajskej, indickej, arabskej a neviem ešte akej kuchyne. Baví ma skúšať nové veci a keďže hygienické normy sa tu vcelku dodržiavajú, tak zatiaľ je to bez nežiaducich následkov;)

- Jedna z vecí, ktorú zrejme Singapurčanom tlačia do hlavy, je určitá hrdosť na to, ako dobre sa majú. Neviem, s akými pocitmi by si u nás ľudia objednávali v McDonalde „Prosperity Burger.“ A fontánku by sme asi tiež nenazvali „Fountain of Wealth“...