Druhý týždeň

Dôkladne natretá krémom po opaľovaní (či skôr po spálení, keďže som to zase raz so slniečkom neodhadla) si konečne ležím vo svojej posteli. Vzhľadom k tomu, že som „doma“ doteraz spávala v spacáku, teším sa na prvú noc strávenú v nových voňavých perinách (teda vlastne plachtách;)). No a aby ste mali prehľad o tom, ako mi ubehol druhý týždeň v ázijských končinách, tak píšem:

Škola

Singapore Management University (SMU) sa nachádza v centre mesta a skladá z niekoľkých škôl, ktoré sú umiestnené v rozličných budovách a spolu tvoria takzvaný „campus.“ Tieto budovy a školská knižnica sú prepojené podzemím, čo je veľmi praktické, keďže v Singapure prší hádam každý deň. „Podzemie“ neslúži len ako prechod, ale je pomerne dobre využité – okrem iného je tu posilňovňa, obchody, jedáleň či kaviareň. Keďže všade je kopec zelene, campus nepôsobí studeným dojmom, aj keď budovy sú postavené v modernom štýle. Napriek tomu, že škola je v centre Singapuru, kde pozemky nie sú práve lacné, tak mám pocit, že architekti priestorom nešetrili. Celkovo sa dá povedať, že univerzita je kvalitne technicky vybavená; učebne sú pohodlné a prispôsobené na to, že každý študent používa notebook (takže nemusíme zvádzať boje o elektrickú zásuvku) a na celom campuse je študentom k dispozícii bezdrôtové internetové pripojenie. Mne osobne sa najviac páči knižnica, kde sú pohodlné kreslá, je otvorená do polnoci a môžem si tu piť kávu alebo skvelý čaj od Indov, a nikto ma pre to nevyhodí;)

Pokiaľ ide o priebeh výučby, tak to je asi skoro hodnotiť po prvom týždni, no ale aspoň niečo: Hodiny sú vedené v americkom duchu, čiže „všetci sa zapájajte do diskusie a buďte aktívni!“ Pozitívnou motiváciou k tejto aktivite malo byť, že čím viac budeme diskutovať, tým kvalitnejšie hodiny budeme mať (no, povedzme...). Negatívnou motiváciou je zas strata bodov za aktivitu, či nemožnosť ich získať, a tým pádom horšia známka. U nás sa na známky nehrá tak, ako tu, takže pre miestnych je to asi dostatočný dôvod k tomu, aby boli na hodine prítomní nielen fyzicky.

Podľa rád pani koordinátorky som si zapísala štyri predmety:

o Morality, Law and Management – na tento predmet sa teším;) Taký zaujímavý Ír nás učí. Hneď na prvej hodine sme sa dohodli na tom, že naším poznávacím znamením pri stretnutí na ulici (alebo v krčme) bude „pozdrav filozofa“ (niekedy vás ho naučím;)).

o Consumer Behaviour – to ma zatiaľ nenadchlo.

o Business Law – možno sa konečne dozviem prečo má Singapur také prísne pravidlá a čo všetko sa vlastne nesmie...

o Law and International Trade – uvidím (na prvej hodine som akosi nedávala pozor).

Pôvodne som sa prihlásila aj na Intercultural Communication, no ale zjavne som nebola jediná – moja ponuka v aukcii nestačila, takže smolaL Viem si síce predstaviť aj lepší výber predmetov, ale zase som rada, že tie, čo mám, sa vošli do dvoch dní. Vyučovanie mám iba v utorok poobede (jeden predmet) a v stredu (tri predmety – to je ale dobrý maratón, keďže každý predmet trvá tri hodiny; ešte že je tu priateľ kofeín;)). Podľa toho, čo nám zatiaľ povedali, väčšina práce tu spočíva v samoštúdiu, takže v knižnici asi budem tráviť viac času. O tom, či je škola naozaj taká náročná, ako avizovali, napíšem neskôr (po bitke, je každý generál;))

Pokiaľ ide o dorozumievací jazyk, tak väčšina študentov rozpráva anglicky, teda skoro anglicky. V Singapure sa hovorí tzv. „Singlish“ – kombinácia angličtiny, čínštiny a ktovie čoho ešte. Každopádne, vzájomné dialógy miestnych sú mi vo väčšine prípadov nezrozumiteľné, aj keď sa snažím. Profesori rozprávajú anglicky ale každý tak nejako po svojom – budem si musieť zvyknúť na írsky, indický, juhoamerický a kadejaké ďalšie prízvuky;) Ale s tým snáď taký problém nebude; menej nádejí si robím na to, že dokážem ignorovať neustále smrkanie miestnych študentov. Tu je totiž neslušné vysmrkať sa do vreckovky (asi to považujú za nehygienické), a tak všetci svorne „poťahujú nosom,“ čo je zas nie príliš zdvorilé v našich zemepisných šírkach, ehm. Áno, mohli by sme sa dohadovať, kto je viac nechutný, ale uzavriem to tým, že som zrejme etnocentrická a prejdem na ďalšiu tému;)

Prvý výlet – Malajzia: Melaka a Pualu Basar

Ako viete z minulotýždňového príspevku, tešila som sa na vyvaľovanie sa na plážach ostrova Tioman. Nuž ale človek mieni... a predpoveď počasia mení plány cestovateľom. Po tom, čo sme si vygooglili, že na Tiomane (a v podstate všade v okolí) zúria dažde a búrky a v najlepšom prípade sa dá očakávať zamračená obloha, sme naše cestovateľské plány pozmenili. Pomerne veľká skupina zahraničných študentov si to namierila cez víkend do hlavného mesta susednej Malajzie – Kuala Lumpur. Vybrali si nejaký päťhviezdičkový hotel a vyzeralo to na poriadnu pařbu. Nadpis state však naznačuje, že som sa k tejto skupinke nepridala. Jednak nie som práve party-girl, ale hlavne som mala pocit, že potrebujem „vypadnúť z veľkomesta.“ Áno, Singapur je čistý, relatívne zelený, bezpečný, pohodlný na život atď, ale zároveň je taký nejaký „umelý.“

Nakoniec sme sa rozhodli – Dominik, Kryštof (Poliak) a ja – že pôjdeme do Melaky a ak náhodou nebude pršať, tak sa odvezieme loďkou na najbližší ostrov a konečne sa okúpeme v moriJ.

Vyrazili sme v piatok ráno a autobusom sme sa odviezli do najbližšieho mesta v Malajzii – Johor Bahru. Cesta trvala asi 30 minút, počas ktorých sme dvakrát museli z autobusu vystúpiť kvôli hraničnej kontrole (žiaden Schengen tu nemajú) a len sme dúfali, že pán šofér na nás počká. Na colnici sme odovzdali vyplnené dotazníky s prehláseniami typu, že nemáme so sebou viac ako jeden pár topánok a že náš zdravotný stav je OK (pri svojej poctivosti som chvíľu rozmýšľala, či poruším zákon, ak nezaškrtnem, že ma za posledný mesiac bolela hlava...ale nakoniec som sa k tomu nepriznala, ehm).

Po raňajkách v McDonalde (áno, hanba námJ) a nákupe žuvačiek, sme nastúpili na bus do Melaky. Musím povedať, že taký pohodlný autobus som fakt nečakala – sedadla boli len tri v rade (dve plus jedno) každé s opierkami na nohy a dostatočne široké, takže som sa cítila ako v posteli. Cestou som chvíľu z okna obdivovala neskutočne zelenú malajskú prírodu, no potom som zaspala, aby som dohnala, čo som nestihla v noci. Asi o tri hodinky sme boli v Melake. Kedysi bola významným mestom kvôli svojej strategickej polohe. Postupne bola kolonizovaná Portugalcami, Holanďanmi a Angličanmi, no a ako to už býva, každá koloniálna veľmoc tam po sebe niečo zanechala. Nebudem moc zachádzať do historických súvislosti, na to sú tu iní, fundovanejší;) skôr sa zameriam na dojmy, aké som z tohto mesta mala. Ľudia tu boli milí a ochotní, aj keď anglicky veľmi nerozprávali. Ulice boli celý deň takmer prázdne a špinavšie než v Singapure (ale to zas asi nie je vhodný benchmark, že;)), mnoho budov, kedysi iste impozantných bolo na pokraji zrútenia – skrátka bolo jasné, že mesto má dobu svojej slávy už za sebou...

Na obed sme si dali špeciality miestnej kuchyne, ktorá sa volá Baba Nonya a vznikla zmiešaním čínskej a malajskej (ja som mala Nasi Lemak, čo je ryža varená v kokosovom mlieku) k tomu si chalani dali pivo, ktoré síce bolo lacnejšie než v Singapure, ale za „dve pětky půlitr“ ako v Prahe to veru nebolo. Dobre najedení sme si išli hľadať ubytovanie, čo chvíľu trvalo, keďže asi všetci turisti sa riadia odporúčaniami Lonely Planet, takže niektoré cool hostely už boli obsadené.

Aby sme trochu urýchlili obhliadku mesta, prenajali sme si trishow (taká trojkolka – jeden bicykluje a dvaja sa vezú). Náš „vodič“ nám prezradil, že už má päť deti, čo je pri jeho veku 26 rokov pomerne slušný počin;) a ochotne nám zastavil na zaujímavých miestach, aby sme si ich mohli obhliadnuť a odfotiť sa. Večer nám miestni odporučili ísť na čínsky trh, kde sa zišlo snáď celé mesto – hrala hudba, z ulice bolo možné pozerať sa na hodiny tanca či karaoke; všade boli stánky so suvenírmi a jedlom (čo to som vyskúšala, no určité „lahôdky“ môj žalúdok skrátka odmietol); jeden pán, čo tam piekol koláčiky, mi dovolil, aby som si to tiež skúsila;) – proste taká pohodová atmosféra. Na večeru sme išli do Capitol Satay – kde sme si mohli vybrať asi z tridsiatich druhov „satay“ – na špajdli napichnuté kúsky mäsa, zeleniny, morských potvor atď. Uprostred každého stola bol kotlík s omáčkou, v ktorej sme si vybrané satay varili. Pri večeri sa pri nás zastavil majiteľ s ponukou, že ak prekonáme rekord (nejaký Američan dal cca 160 ks), tak to máme zadarmo. Nuž, ale ja som po ôsmich mala akurát dosť a ani Dominik myslím už po dvadsiatej viac nechcel. Tak sme teda zaplatili, ale radi, lebo jedlo bolo super a fakt že lacné. Je to celkom príjemný pocit dovolenkovať na mieste, kde takmer všetko stojí polovicu toho čo doma;) Začínam chápať, ako asi sa u nás kedysi cítili zahraniční turisti, ehm.

Keďže počasie bolo celý deň skvelé (asi už na predpovede nedáme), dohodli sme sa, že ďalší deň pôjdeme na neďaleký ostrov – Pulau Basar. Majiteľ hotelu nám ráno zavolal taxík (teda skôr nejakého svojho kamaráta s autom), ktorý nás odviezol do prístavu, odkiaľ pravidelne jazdia člny na ostrov. Tam sme stretli chlapíkov z miestnej televízie, ktorí spali v tom istom hoteli ako my a natáčali o Melake a okolí nejaký dokument. Dali sme si s nimi raňajky a dostali sme pár cenných rád, čo sa oplatí vidieť. Nejako to zahrnieme do našich ďalších cestových plánov.

Po krátkej ceste v člne sme sa ocitli na ostrove, kde okrem nás neboli žiadni zahraniční turisti; len miestni a nejakí dovolenkujúci Malajci. Ničím to nepripomínalo typické turistické destinácie – všade bolo ticho; otvorené boli asi len dve reštaurácie, kde sa varilo v podstate podľa dohody; na celom ostrove bol jediný hotel, väčšina dovolenkujúcich totiž spala v stanoch; po pláži okrem strašne zlatých detí pobehovali kozy a sliepky... Ináč, ale voda i pláže boli čisté, piesok biely a obloha takmer bez mrakov. Takže som si konečne užila kúpanie v mori;)

I napriek všetkým tým medzikultúrnym výcvikom som sa nevyhla menšiemu nedorozumeniu s moslimskými bratmi. Chcela som ísť po kúpaní na WC a mala som na sebe mokré plavky. Oni ma však upozornili, že ma žiaľ nemôžu pustiť, lebo na to nie som vhodne oblečená. Nuž, kto to mohlo tušiť, že plážové WC sa nachádza na ich svätom mieste. Tak som si teda obliekla dlhú sukňu, aby mi ani členky nebolo vidno a zahalila som sa šatkou. Takto vystrojená som sa mohla ísť vycikaťJ.

Po obede sme sa vydali do vnútrozemia ostrova, kde sme našli pekne upravené, avšak opustené golfové ihrisko; asi bolo príliš teplo na golf. Pár miestnych tam trávilo čas hľadaním diamantov v nejakej diere v zemi. Povzbudzovali aj mňa, aby som skúsila šťastie, no keďže sa bojím, že by som tú ťarchu bohatstva neuniesla, radšej som odmietla;)

Výlet na ostrov bol fajn, až na to, že slniečko sa na nás až moc usmievalo, a my sme si miesto krému na opaľovanie zobrali dáždniky. Takže mám „zdravú“ červenú farbu a Číňanky mi už nebudú závidieť moju bielu pleť, ach jaj.

Z ostrova sme sa vrátili naspäť do Melaky, kde som nasadla na autobus do Singapuru. Cesta mi ubehla rýchlo; zápchy boli až na hranici, kde v na dvojprúdovej ceste v pohode vedľa seba jazdili štyri auta a nejakých záhadným spôsobom sa dorozumievali, kto kam chce ísť a kto má prednosť. Chalanom sa „domov“ ešte nechcelo, a tak sa šli pozrieť na nejaké menšie mestečká v okolí Melaky. Ja som ale bola unavená a spálená, takže som tento výlet ukončila predčasne. Ale aj tak spokojná, že som videla niečo nové, a tak trochu viac reálne a prirodzenejšie než prostredie veľkomesta.

Bývanie s Číňanmi

Pred týždňom sme sa odsťahovali zo Sleepy Sam’s a začali sme nadväzovať slovensko-čínsku družbu. V byte nás je desať, a tak je tu vždy rušno. Zatiaľ sa mi, až na pár detailov, býva dobre. Agentka totiž po zinkasovaní zálohy a poplatku prejavuje menej ochoty než pred tým, a tak internet ešte stále nie je zavedený, nábytok sa postupne rozpadáva a práčka občas nefunguje. Nedávno sme mali narodeninovú oslavu, a tak som vyskúšala pár tradičných čínskych pokrmov (holky mi sľúbili, že ma niečo z toho naučia navariť). Jedna dievčina z nich, Grace, hrá na husle a Wei Hu na gitaru, takže občas máme také kultúrne večery. Inokedy zase vedieme s Číňanmi zaujímavé debaty o tom, ako to chodí u nich a ako u nás. Tak vám niekedy napíšem, čo som sa dozvedela o Maovi, výrobkoch Made in China, pracovných príležitostiach a veciach podobných.

Jedlo v Singapure

Minule som písala, že ma baví skúšať nové jedlá, však? No, to je síce pravda, ale čím ďalej, tým viac mám chuť na niečo „normálne.“ Takmer všetky jedlá sú totiž pikantné a dosť mastné a v podstate sa to celé točí okolo ryže, čínskych nudlí a dumplingov. Takže už aj bageta zo Subway mi príde ako domáca strava...

Čo je však super, sú indické placky (roti prata), šťavy z čerstvého ovocia a čaj (typický je silný čierny čaj s bergamotom, ktorý zmiešajú s kondenzovaným mliekom; ale Indovia tu majú na výber ešte ďalších x druhov; jeden z nich práve popíjam)

Nuž a na záver sa s vami ešte podelím o zážitok z jedenia „kacangu.“ Predáva sa to ako dezert, no podľa mňa by bolo vhodnejšie, aby to zaradili medzi laxatíva; však posúďte sami: