Prvý týždeň

Týždeň pobytu v Singapure je za mnou, a tak je možno načase napísať pár riadkov o tom, ako to tu vyzerá. Predpokladám, že čím dlhšie tu budem, tým menej ma mnohé veci budú udivovať, takže začnem radšej teraz, kým si ešte pomerne často pripadám ako Alica v Krajine zázrakov ;)

Prílet

Prileteli sme (s Dominikom) 31.12.2007 okolo 8pm. Na to, že let z Paríža trval nejakých 12 hodín, mi cesta ubehla rýchlo. Kufre došli spolu s nami; na letisku nás poctivo čakal náš náhradný buddy (študent zo singapurskej univerzity, na ktorej budeme študovať) a v hosteli s nami počítali.

Priznám sa, že pri všetkom tom zhone v poslednom semestri, som si odkladala čítanie o Singapure na poslednú chvíľu (ktorá akosi neprišla, ehm), a tak som sem došla bez konkrétnejších predstáv o tom, ako to tu chodí. Takže už cestou z letiska ma prekvapilo, že sa tu jazdí vľavo. Ešte stále som si na to nezvykla, a tak pri prechode cez cestu sa obvykle pozerám, či auta neprichádzajú z opačnej strany ako majú (hej, som blondínka;)).

Silvester

Väčšina zahraničákov strávila Silvester na neďalekom ostrove (Sentosa). My sme ale došli do Singapuru dosť neskoro, takže sme ostali v meste na ohňostroji. Pravdupovediac, nothing special, no ľud vyzeral spokojne. Davy miestnych sa zišli v prístave, zhliadli priemernú svetelnú show, zaželali si Happy New Year a pokojne sa rozišli do svojich domovov. Celkovo to budilo taký dojem, akože sú síce všetci na jednom mieste, ale aj tak každý sám...

Slepy Sam’s

Podľa rad starších a skúsenejších sme si vopred rezervovali ubytovanie v hosteli Sleepy Sam’s. Primárnym dôvodom tohto výberu bolo, že sa tu ubytovala väčšina zahraničných študentov z SMU (Singapore Management University – naša alma mater na najbližších pár mesiacov). Takže sme čakali, že sa tu s niektorými z nich zoznámime a spoločne si nájdeme nejaký podnájom. Okrem SMU študentov je hostel plný kadejakých nezávislých cestovateľov z celého sveta, ktorí sú ľahko identifikovateľní podľa toho, že v ruke držia Lonely Planet a viac než komfort hľadajú dobrodružstvo či nezabudnuteľný zážitok.

Atmosféra je tu taká pohodová, nikto sa nikam neponáhľa; takmer celý deň ľudia posedávajú vonku a raňajkujú (raňajky sú v cene a podávajú sa od rána do večera – čo príde vhod, keďže minimálne prvé dni ma každý hosť úplne ináč nastavený biorytmus). Večer to zas na prízemí hostela vyzerá ako v internetovej kaviarni – takmer všetci vytiahnu svoje notebooky alebo využijú erárne a upravujú fotky, píšu maily či chatujú.

Sleepy Sam's sa nachádza v „arabskej štvrti.“ Je kopec malých rodinných reštaurácií a obchodíkov a na konci našej ulice stojí známa mešita (až na ranné spevy z minaretu a divné pohľady arabských chlapov je to fajn).

Hľadanie ubytovania

Sleepy Sam’s je síce cool place, ale dlhší čas by sa tu asi fungovať nedalo (nemala by som si kde poukladať šminky, napríklad), a tak sme si začali hľadať trvalejšie ubytovanie. Neviem ako to celé dopadne (ako vravia naše staré mamy: „Nevrav hop, kým nepreskočíš.“), no zatiaľ to vyzerá tak, že sme fakt mali šťastie. Podľa rád študentov, čo tu boli minulé roky, sme počkali, kým si ostatní nájdu nejaký vhodný byt a budú hľadať spolubývajúcich. Tým sme sa vyhli nekonečným obhliadkam bytov a nepríjemným skúsenostiam s agentmi. V podstate sme sa rozhodovali, či vezmeme byt s Poliakmi, Francúzkou a Írkami alebo skupinkou Číňanov (5 dievčat a 2 chalani). Nakoniec sme sa rozhodli, že riskneme trochu väčší culture shock;) Náš nový byt má tri trojposteľové spálne, jednu obývačku, kuchyňu a dve kúpeľne. Ak som to správne pochopila, tak každý deň nám príde nejaká pani upratať a ak budeme chcieť, tak nám aj navarí. (Wei Hu, jeden z tých Číňanov, sa o nej vyjadril, že „she belongs to the owner.“ – snáď to bude jeho nie celkom dokonalou angličtinou, ale ktovie...) Byt je síce trochu starší ale od školy je vzdialený len asi 20 minút pešo. Čo mi ale príde podozrivé je cena za prenájom – platíme asi polovicu toho, čo ostatní. Možno za tým nič nekalé nie je, len tí naši Číňania sú dobrí vyjednávači;)

Ešte sme sa nepresťahovali – v hosteli sme už zaplatili za viac nocí a keďže na byte zatiaľ nefunguje internet, rozhodli sme sa ešte chvíľu ostať v Sleepy Sam's. Ale zato sme už s Číňanmi mali welcome party (moc sa toho nepopilo, keďže niektorým slečnám k podnapitiu fakt stačilo deci vínka). Čo mňa dosť prekvapilo, bola ich otvorenosť. I keď nás v škole učia, ako nie je vhodné rozprávať sa s Číňanmi o oficiálnej vládnej politike jedného dieťaťa, oni o tom začali sami – že im to príde hlúpe, že nemôžu mať súrodencov, ktorých by radi mali, že ich rodičia tak ostanú sami a podobne... Nuž, ťažko sme sa mohli tváriť, že o ničom takom nevieme, alebo že to považujeme za skvelý nápad... Musím povedať, že všetci tí Číňania sú strašne ochotní a priateľskí a zdá sa, že vždy chodia v skupinke. Dúfam, že čo-to z ich altruizmu a záujmu o potreby ostatných sa nalepí aj na mňa;)

Orientation day

Predvčerom sme mali v škole orientation day. Pani koordinátorka nám vysvetlila, že je jej jasné, že všetci chceme cestovať a zažiť toho čo najviac, no napriek tomu štúdium musí byť našou prioritou. Varovala nás, že miestni sú zvyknutí riadne makať, keďže na to, aby dostali slušnú prácu, potrebujú mať čo najlepší priemer. Preto Singapúrci nie sú veľmi nadšení, keď majú byť v tíme so zahraničnými študentmi, ktorým úplne stačí, aby predmet nejako prešli a na známke im obvykle nezáleží. Tak si aspoň zažijem ten pocit, keď sa na mňa budú pozerať ako na flákačku;)

O predmetoch a škole napíšem viac neskôr. Zatiaľ mám isté len 2 predmety a ostatné budem musieť „vyhrať v aukcii.“ Na SMU je totiž taký špecifický systém, že každý študent dostane určité množstvo e-dollárov, ktoré môže minúť v dražbe na predmety, o ktoré má záujem, ale nepodarilo sa mu zapísať si ich v prvom kole. Takže také dobrodružné to bude;) O škole viem zatiaľ toľko, že je nová, moderná a vybavená značne agresívnou klimatizáciou, takže permanentnej nádche sa nevyhnem. K dispozícii máme vraj super knižnicu, jednu z najlepších posilňovní v meste, vonkajší bazén a lezeckú stenu.

Posledný prázdninový víkend

Pred tým než začne škola sme sa ešte chceli ísť okúpať k moru, a tak sme sa včera vybrali na Sentosu. Nuž, ale počasie nám akosi neprialo (v Singapure často prší), a tak sme miesto plávania popíjali v plážovom bare mojito a čítali knižky. Snáď budúci víkend budeme úspešnejší a na Tiomane (jeden z neďalekých malajských ostrovov), kam sa chystáme, pršať nebude.

No, a aký by to bol zahraničný študijný pobyt bez parties? Po tom, čo si už väčšina našla ubytovanie, začínajú sa organizovať pre-parties na jednotlivých bytoch. Neviem, ako dlho to ľuďom vydrží, ale odhadujem, že asi tak dovtedy, kým v dôsledku wild parties neprídu o kauciu, ktorú za byt zložili, ehm. Z týchto pre-parties sa potom študujúca mládež (teda aspoň tí, ktorí ešte toho nepopili priveľa) pozvoľna presunie do nejakého klubu. Včera sa šlo do Ministry of Sound (že vraj je to nejaký známy reťazec diskoték, takže som asi vyzerala ako ignorant netušiac o čom je reč; musím si zvykať, ehm). Až na to, že vstupné do podnikov je tu pomerne vysoké; drinky málo alkoholické; fajčiari majú vlastné miestnosti, kde sa môžu dusiť v nikotínovom opare; a všetko je pod prísnym dohľadom sekuriťákov, podobá sa to na naše diskotéky. Snáď možno s tým rozdielom, že Ázijci sa akosi „menej hýbu“; skôr to bolo také pohupávanie sa než tanec. Pokiaľ ide o komunitu zahraničných študentov, tak mám pocit, že primárne išlo o čo najrýchlejšie „nadviazanie známosti.“

A na záver ešte pár postrehov:

- Ulice sú naozaj čisté; fajčenie je zakázané takmer všade; ako je to s ľahkými drogami neviem a stále mi nie je jasné, čo všetko spadá do kategórie jaywalking. Každopádne heslo „Low crime doesn’t mean no crime“ je tu populárne.

- Alkohol je tu naozaj drahý (veľké pivo cca 180Kč, drink cca 120-180Kč ale skôr sú to také virgin drinks) a žuvačky sa fakt nepredávajú :(.

- Nákupných centier je tu nacárach. Vyzerá to tak, že v Singapúre je shopping najobľúbenejšou kratochvíľou.

- Je tu dosť veľa katolíckych kostolov (okrem mešít, budhistických a hinduistických modlitební) a bola som prekvapená, koľko ľudí bolo dnes na omši.

- Singapurčania doma podľa všetkého často nevaria. Dosť lacno sa tu dá najesť v miestnych food courtoch („kopitiam“) – za 5 S$ (asi 60Kč) jedno jedlo podľa výberu z čínskej, malajskej, indickej, arabskej a neviem ešte akej kuchyne. Baví ma skúšať nové veci a keďže hygienické normy sa tu vcelku dodržiavajú, tak zatiaľ je to bez nežiaducich následkov;)

- Jedna z vecí, ktorú zrejme Singapurčanom tlačia do hlavy, je určitá hrdosť na to, ako dobre sa majú. Neviem, s akými pocitmi by si u nás ľudia objednávali v McDonalde „Prosperity Burger.“ A fontánku by sme asi tiež nenazvali „Fountain of Wealth“...