Siedmy týždeň

O pár chvíľ nám ide autobus do Kuala Lumpur, odkiaľ v sobotu ráno odlietame na Filipíny. Chalani práve riešia detaily nášho cestovného plánu (nebudem im do toho radšej teraz kecať, aby som potom mohla beztrestne frflať, ehm;)).Veci už mám zbalené, projekty do školy odoslané, a tak sa môžem plne sústrediť na tešenie sa na výlet.

Spolužiaci, čo na Filipínach už boli, hovorili, že fajn krajina. Ale aj takí sa našli, čo sa s nami lúčili s tým, že „ak vás tam nezastrelia, tak sa po prázdninách uvidíme.“

Ak odhliadnem od faktu, že každý deň je výnimočný, tak sa uplynulý týždeň nič výnimočné nestalo, ale aspoň stručný prehľad vám stihnem napísať:

- Konečne som sa odhodlala ku kúpe nového foťákuJ Do obchodu som prišla s jasnou predstavou o tom, ktorý model chcem a koľko som ochotná zaň dať. Predavač mi ponúkol dokonca nižšiu cenu, než som čakala, takže všetko mohlo byť vybavené za 10 minút. Lenže to by som musela byť trošku rozhodnejšia. Chlapík ma začal presviedčať, že si kupujem blbosť a že radšej by som mala skúsiť nejaký iný aparát. A už mi aj začal ukazovať, aké hrozné fotky robí ten, ktorý som si vybrala a tak ďalej. No proste, strávila som tam 40 minút (ale keďže som nielen nerozhodná ale aj tvrdohlavá) nakoniec som predsa len odišla s mojím obľúbeným čiernym Lumixom a len dúfam, že teraz mi ho už neodcudzia;)

- Zmenila som si dátum spiatočného odletu. Pôvodne som chcela ostať v Singapure na stáži, ale toto chcenie ma akosi opustilo, a tak sa vrátim do vlasti skôr;)

- Bola som sa pozrieť na modlitby v budhistickom chráme. Vôbec som nechápala, čo sa okolo mňa deje (aspoň budem nabudúce lepšie rozumieť nechápavým pohľadom turistov, ktorí z času-načas zablúdia do nášho kostola, keď je práve sv. omša). Prebiehalo to asi tak, že ľudia si pred chrámom zakúpili voňavé tyčinky, pred vstupom ich zapálili a chvíľu ich držali v zdvihnutých rukách a občas sa pritom otočili na inú svetovú stranu. Potom prešli do vnútra modlitebne. Tam si niektorí nechali na chrbát otlačiť červenú pečiatku s čínskym znakom, iní si len kľakli na koberec, vytiahli valec s množstvom drevených paličiek vo vnútri, ktorým chvíľu triasli (vyzerali pri tom veľmi sústredene) až kým nejaká palička nevypadla na zem. Mne to prišlo, akoby si veštili, čo ich čaká... zaujímavé to bolo, aj keď naozaj neviem, čo jednotlivé rituály znamenali. Snáď sa ešte dozviem;)

- V škole som absolvovala ďalšiu prezentáciu; tentokrát o (ne)etickom chovaní firmy Nestlé s súvislosti s predajom výživy pre bábätká v krajinách tretieho sveta. Pár dní pred prezentáciou sme náš návrh boli skonzultovať s vyučujúcim. Keďže pán profesor je Ír (ten, čo nás učil pozdrav filozofa), tak sme vážne morálne dilemy riešili pekne pri pive;) Postupne sme prešli i na prozaickejšie veci ako rapídny rast cien nehnuteľností v Singapure, nekompromisné metódy hodnotenia študentov na SMU, tajomstvá miestnej kuchyne či cestovanie po okolitých krajinách. Ktovie prečo sa v podobnom duchu nenesú i konzultácie na našej pražskej alma mater...

- Postupne si zvykám na to, že na byte je stále kopec ľudí. Dlhodobo by som takto asi fungovať nemohla, ale aspoň je veselo. Keby som to po takmer dvoch mesiacoch mala zhodnotiť, tak si myslím, že sme sa pri výbere bývania rozhodli dobre. To ale neznamená, že ma občas doma nečaká nemilé prekvapenie: pred pár dňami som si chcela dať ovsené vločky s mliekom, no chuť ma rázom prešla, keď som videla, ako zo sáčku vybehla jašterica... Okrem jašteričiek sa nám tu zvýšil výskyt komárov – alebo som im aspoň zachutila. (Mi v tejto súvislosti napadá jeden slogan, čo tu majú v rámci nejakej očkovacej kampane proti horúčke dengue: „Bleed for your country, not the Mozzies.“) Taktiež som musela oželieť svoje obľúbené plavky, ktoré som si neprezieravo nechala sušiť na balkóne. Číňanky mi vraveli, že im tu už opakovane zmizli časti spodného prádla z balkóna. Hm, žeby nejaký úchylák na pravidelnej obchôdzke?

Nuž, pôvodne som mala v pláne napísať vám o tých mojich diskusiách s Číňanmi, ale ako tak pozerám na hodinky, nestíhamL Som sa zakecala s Krzsysiekom, že prečo nechcem ísť na Filipínach plávať so žralokmi. Well, for no particular reason at all, I guess;)

Šiesty týždeň

Včera som prišla zo školy domov skôr s víziou, že si operiem. Naivne som si myslela, že práčka už bude opravená. Vraj, zajtra;) Učiť sa mi už nechcelo, a tak som sa usadila v obývačke a začala písmenkovať. No a popritom (áno, multitasking patrí k typickým ženským features, tak čo budem búrať tieto stereotypy) som počúvala Číňanov ako diskutujú o tom, prečo študenti z ich univerzity na výmennom pobyte v Singapure priberajú. (Väčšina konverzácie síce prebieha po čínsky, ale nejaké úlomky mi prekladali do angličtiny.) Podľa nich je to zapríčinené najmä tým, že doma na univerzite nemajú veľa možností kúpiť si jedlo, kým v Singapure je nejaký snack k dostaniu na každom kroku. Druhým dôvodom je fakt, že štúdium na SMU je pre nich dosť náročné, a tak aspoň v jedle nachádzajú potešenie... Postupne spolubývajúci poodchádzali spať, až som nakoniec ostala iba s Xiaoguang a Wei Huom. Ani neviem, ako na to prišla reč, ale začali sme sa rozprávať o tom, prečo čínska vláda zahmlieva informácie o Veľkej kultúrnej revolúcii, o proteste študentov na Tien an Men či o okupácii Tibetu. Postupne sme prešli na aktuálnu politickú situáciu v ich domovine – aký režim vlastne momentálne majú, či oni sami sú alebo nie sú komunisti, či je možné a vhodné, aby sa u nich zaviedla demokracia. Až sme sa nakoniec v skorých ranných hodinách dostali k tomu, prečo vlastne ľudia potrebujú veriť v Boha, ktorého existencia sa nedá nijak dokázať a spokojne si môžu žiť aj bez náboženstva... Pre mňa to bola veľmi prínosná diskusia a určite vám o tom nabudúce napíšem viac. Dovtedy si môžete aspoň prečítať, čo sa na tomto konci sveta dialo minulý týždeň:

Čínsky Nový rok

Predpokladám, že väčšina z vás sa neriadi čínskym lunárnym kalendárom, a tak ste oslávili Nový rok začiatkom januára a odvtedy ste snáď aj zabudli na svoje novoročné predsavzatia. Ja som si však mohla opäť niečo predsavziať J, keďže tu sa ten „skutočný“ (rozumej čínsky) nový rok slávil práve tento týždeň. Singapurčania si síce želali Happy New Year už na Silvestra, ale asi sa im to moc nerátalo – koniec koncov etnicky sú to poväčšine Číňania, a tak verní tradíciám predkov, si hlavné oslavy užili až teraz. Konkrétne prelom rokov nastal zo stredy na štvrtok, a tak sme z toho aký-taký osoh mali aj my Nečíňania – časť vyučovanie v stredu bola zrušená a vo štvrtok a piatok sa neučilo vôbec (niežeby som sa doteraz v tieto dni učila, všakže).

Z rozprávania spolubývajúcich mi vyplynulo, že u nich doma oslavy v predvečer nového roku spočívajú v jedení dumplingov, spoločnom pozeraní špeciálneho televízneho programu a púšťaní petárd či iných výbušnín. Toho roku však tento sviatočný čas po prvýkrát nestrávili spolu s rodinou. Niektorým z nich bolo veru trochu smutno. Domácu atmosféru sa snažili navodiť varením dumplingov, na ktorých sme si potom spoločne pochutnali s pár ďalšími exchange študentmi, ktorí k nám prišli na návštevu. Toto naše hodovanie ale malo malý háčik: dumplingy boli plnené mäsom. Číňanky si neboli isté, či to bolo bravčové alebo hovädzie – a tak si buď zhoršil karmu Zamir, ktorý je (sčasti) hinduista alebo sa proti zásadám Koránu previnil Samir, ktorý je (v závislosti od situácie) moslim. Každopádne sa však proti kostolnému poriadku prehrešila Vero, keďže zhodou okolností práve bola Popolcová streda... (Som aj rozmýšľala, čo by malo mať v takýchto situáciách prednosť – či zachovanie pravidiel alebo prejavenie určitej spolupatričnosti, ale všeobecne použiteľné riešenie som zatiaľ nenašla. Tak prijímam vaše rady;))

Vzhľadom k tomu, že singapurská televízia nevysielala tradičný čínsky program, vydali sa Číňania na exchange students party a my ostatní sme zas šli do China Townu trochu nasiaknuť autentickou atmosférou. Nuž, nasiakli sme pomerne rýchlo. Kopec ľudí tlačiacich sa na seba, čínska hudba, čínske jedlo, novoročné želania (hlavne tú prosperitu si želajú...) no a samozrejme páni policajti v hojnom počte dohliadajúci na poriadok. Skrátka prišli sme, videli sme ... i sme sa pobrali domov spať;)

Túlanie sa po Singapure

Nasledujúce dni som strávila v Singapure – letenky do okolitých krajín boli kvôli sviatkom buďto predražené alebo vypredané. Ta som aspoň trochu viac spoznala zákutia mesta. Vo štvrtok som sa vybrala do jedného z parkov s tým, že nachvíľu vypadnem z hluku centra. Som sa tešila, že sa zložím niekde na tráve a budem si čítať knižku alebo sa len tak dívať na more. Nuž ale Singapurčania sa kvôli zatvoreným obchodom nemohli venovať svojej obľúbenej činnosti – nakupovaniu – a tak snáď všetci zakotvili v East Coast Parku. Faktže masy ľudí tam boli – stany postavené jeden vedľa druhého, všetci niečo varili či piekli, deti sa kúpali vo vode, chalani hrali na provizórnom ihrisku futbal – proste taká niekoľko kilometrov tiahnuca sa pohodová atmosféra. Poväčšine tam boli Indovia a Arab; Číňania si totiž práve plnili svoje rodinné povinnosti a navštevovali príbuzných.

Uprostred parku som objavila wakeboarding centrum – tu je to celkom populárny šport. Človek vyfasuje dosku, chytí sa lana, ktoré ho ťahá po vode a snaží sa pri tom predvádzať kadejaké kúsky, alebo aspoň nespadnúť. Určite to pôjdem skúsiťJ a ak si pritom neprivodím nejaké vážne zranenie, ta vám dám vedieť, ako mi to (ne)šlo.

V parku bolo síce fajn, ale na mňa príliš veľa ľudí a hluku, tak som sa po chvíli pobrala naspäť. Pri kávičke som si prečítala som v Lonely Planet o Filipínach, kde strávim recess week („polročné prázdniny“) – už sme si kúpili letenky;) Večer som potom bola s pár kamarátmi na roti prata v Little India a na pivo v Holland Village. Toto je na Singapure fajn, že človek prejde pár metrov a je „v inom svete“;)

V piatok bol výnimočne otvorený pre verejnosť Istana Park. Prechádzam okolo neho každé ráno cestou do školy a vždy tam pred zatvorenou bránou stojí niekoľko ozbrojených policajtov, len som až donedávna nechápala, akú vzácnosť to tam vlastne strážia. Ale už viem;) – pána prezidenta. Za bránou je veľký, pekne udržiavaný park, v centre ktorého je oficiálna prezidentská rezidencia. Ľudí sa tam zišlo požehnane, slniečko svietilo, kapela hrala staré beatlesácke hity, deti behali po tráve. Pred vstupom do parku sme si museli vyčkať radu, tak sme mali čas ochutnať miestnu špecialitu – zmrzlinu v toastovom chlebe. Keď mi môj zubár hovoril, že pred desiatimi rokmi, keď bol v Singapure, tak tam jedol bagetu plnenú zmrzlinou, myslela som si, že si robí srandu. Ale nerobil;)

Večer sme chceli ísť do kina, ale presvedčili sme sa, že aj keď na samotné predstavenie je zvykom chodiť neskôr, lístky sa kupujú vopred. Takže smola, snáď nabudúce. Doma sme zase zistili, že nám netečie voda. Ako prvé nás napadlo, že Číňania zrejme otáľali so zaplatením účtov (zmluva je na ich meno), a vodárenská spoločnosť nás pekne krásne odpojila. Tak sme presvedčili Wei Hua, aby sa tam ďalší deň zastavil a zistil, ako sa veci majú.

V sobotu po dvoch dňoch otvorili knižnicu, a tak som sa trochu potrápila nad obchodným právom. Wei Huovi sa výnimočne podarilo vstať pred poludním (chodí spávať dosť neskoro a nemá rád budík) a tak stihol úradné hodiny u vodárov. Dozvedel sa ale, že termín na zaplatenie sme ešte nezmeškali, a teda problém je inde. Nakoniec s pomocou pána vrátnika odhalil tajomstvo netečúcej vody – nejaká dobrá duša z neznámych dôvodov zatiahla erárny vodovodný kohútik;)

Výlet na Pulau Ubin

Po šiestich dňoch v Singapure sa ukázalo, že by bolo fajn na chvíľu opustiť brány mesta. David nám odporučil bicyklovanie na Pulau Ubin – jeden z priľahlých singapurských ostrovov. V nedeľu ráno sme sa teda zviezli na severovýchodné pobrežie, odkiaľ jazdia na ostrov malé loďky. Intervaly sú určené prítomnosťou potenciálnych pasažierov – keď sa nazbiera 12 osôb, pán kapitán naštartuje plavidlo. Po pár minútach jazdy sme boli v cieli.

Ostrov je relatívne malý a z väčšej časti ho tvorí prírodný park „Miestni“ si zarábajú predajom občerstvenia hladným a smädným turistom a prenájmom bicyklov. My sme obišli asi tri požičovne, vybrali sme si relatívne zachovalo vyzerajúce bicykle, zjednali sme cenu a vyfasovali sme mapku.

Cyklistické trasy viedli jednak vnútrozemím ostrova, jednak po pobreží; striedavo sme sa šli po asfaltke, kameňoch alebo sme si niesli bicykle pomedzi konáre a korene stromov či preliezali plot (sa nám akosi nepodarilo zotrvať na vyznačenej trase a tak sme nedopatrením skončili sme na nejakom súkromnom pozemku, ehm. Ešteže nemali zúrivého psa;)). Ja osobne takéto bicyklovanie môžem – takmer žiadne kopce ani autá rútiace 120 km/h v tesnej blízkosti, všade okolo palmy a pekný výhľad na more J.

Ináč celý ostrov je posiaty budhistickými mini-svätyňami (alebo ako sa to správne volá?). Jedna z nich nás zvlášť zaujala – je v nej uložená urna jedného nemeckého dievčatka, ktorému sem veriaci prinášajú obety. Podľa toho, čo sme čítali, dievčatko bolo dcérou nemeckých plantážnikov, ktorých britskí vojaci po skončení Prvej svetovej vojny internovali. Jej sa však podarilo utiecť, no cestou spadla do kameňolomu a zomrela. Miestni farmári ju pochovali a pravidelne jej k hrobu na znak úcty nosili kvetiny. Potom sa vraj niekoľkým ľuďom, čo sa k nej modlili, splnilo, o čo ju prosili, a tak ju postupne začali uctievať. Veru, človek si nemôže byť istý, či sa po smrti niekde na opačnom konci sveta nestane pre niekoho božstvom...

Piaty týždeň

Si tak sedím v obývačke, popíjam duty-free Martini a počúvam konverzáciu svojich čínskych spolubývajúcich. Vzhľadom k tomu, že doposiaľ nezvládam mandarínsky dialekt (ani kantonský, pravdupovediac), môžem si testovať teóriu o tom, že približne z 80 % komunikujeme neverbálne. Nuž, ako tak pozerám na svojich kamarátov – všímajúc si ich gestá, tón hlasu, mimiku a veci podobné – nemôžem sa ubrániť pocitu, že bez tých 20 % nemám šajnu, o čom točia...
Dnes som vstala tesne pred poludním (po dvanástich hodinách spánku;)) a pozvoľne som sa presunula školy. No okrem toho, že som navštívila posilňovňu a kopitiam, skontrolovala si maily a zistila, koľko stoja najlacnejšie letenky na Filipíny, som v podstate nič nespravila...a tak som si povedala, že vám aspoň niečo blogggnem, nech viete, ako sa tu (naďalej beztrestne) flákam:

Škola

Ako som vám bola písala minulý týždeň, vydala som sa na Bintan s dôverou v členov svojho tímu, že našu skupinovú esej zmastia sami. A tak veru aj bolo. Nemyslím si síce, že chlapci celú sobotu a nedeľu nič iné nerobili, ale dačo predsa len stvorili;) Deadline na odovzdanie bol v pondelok napoludnie; niekedy okolo 10am mi od nich prišiel e-mail s našim riešením problému; čo-to som prepísala, a o päť minút dvanásť (ako sa patrí) sme náš „projekt“ odoslali. Ak mám byť úprimná, doma by mi taký výtvor vyučujúci v lepšom prípade vrátil na prepracovanie; no tu sa na „formalitky“ asi nehrajú, a tak sme dostali A- s tým, že pravdepodobne nám „prof“ (tak tu decká obvykle oslovujú vyučujúcich) sľúbil, že pod ťarchou našich dodatočných argumentov nám známku ešte zlepší;)

V utorok ma na ceste do školy zastihol riadny lejak, a tak som prišla na hodinu neskoro a navyše aj nepripravená (zrejme kvôli prebytku času;)) A tak som sa nemohla dostatočne fundovane zapojiť do diskusie o utilitarianistických etických koncepciách. No schválne, čo by ste vy robili v nasledujúcej situácii? „V dedine je desať Indiánov, ktorých idú odstreliť. Vtom sa tam zjavíte vy a hlavný „odstreľovač“ vám dá takúto možnosť: Buď vlastnoručne zabijete jedného z tých Indiánov odsúdených na smrť a ostatní deviati v tom prípade prežijú, alebo túto ponuku neprijmete a oni odstrelia všetkých desiatich.“ Ta asi takéto starosti tu ja mám;) Ale poviem vám, že ak sa nad niektorými tými vecami fakt snažím zamyslieť, tak to premýšľanie neraz bolí...

Prvý test na SMU ma čakal v stredu ránu. Oficiálne hodnotenie ešte nemám, ale challenging to veru nebolo; snáď aj ostatné písomky sa budú niesť v podobnom duchu;) Pokiaľ ide o prvú prezentáciu, tak tá dopadla nad očakávanie dobre (aj napriek tomu, že sme išli naostro, keďže jeden člen tímu akosi nezvládol po prehýrenej noci vstať na „generálku“).

Tretí výlet – Malajzia: Chemerong Waterfall

Asi pred týždňom sme si v návale entuziazmu (že sa zapájame do školských aktivít) zakúpili lístky na turistický výlet. Organizovali to členovia jedného z nespočetných klubov na našej alma mater – „SMU extremists.“ Ja som si to celé predstavovala asi tak, že si vezmeme ruksačiky na plecia, vyštveráme sa na nejaký riadny kopec, pokocháme sa výhľadom na malajskú džungľu a príjemne unavení sa vrátime domov. Nuž ale akosi som do týchto svojich vízií nezahrnula fakt, že v Malajzii zúri obdobie dažďov...

Na výlet sa nás prihlásilo asi 40, pričom sme boli rozdelení do piatich (akože samostatne fungujúcich) skupín. Ešte pred odjazdom sme v powerpointe dostali podrobné inštrukcie o tom, čo budeme jesť, čo si nesmieme zabudnúť zobrať so sebou či aký je predpísaný postup v prípade, že sa nám niečo stane. Takto poučení sme sa stretli v piatok večer (celý výlet sa musel vtesnať do víkendu, keďže Singapurčania odmietajú chodiť poza školu), aby sme zistili, že plastový zip bag na doklady nestačí – ostatní mali v nepremokavých vreckách zabalené úplne všetko. Oni totiž viac-menej počítali s tým, že bude pršať, no ako prekážku výletu to zjavne nevnímali. Ešte šťastie, že sa našla dobrá duša, ktorá nám pár zip bagov venovala. Ďalšou užitočnou informáciou bola inštruktáž o tom, ako (ne)bojovať s pijavicami – možno sa vám to niekedy zíde (ja som následne mala možnosť vyskúšať si, ako to funguje v praxi) – keď sa na vás táto nemilá potvorka prisaje, neskúšajte ju nijako násilne zo seba striasť. Najlepšie je nastriekať na ňu nejaký spej a ono ju to raz a navždy prejde samo;)

Po tom, čo sme si prebalili všetky veci a vyfasovali čo-to z erárneho nákladu, sme nasadli na autobus do Malajzie. Pri prechode cez hranice singapurskí chalani začali telefonovať na nejaký vládny úrad, aby si splnili svoju zákonnú povinnosť – museli nahlásiť, že opúšťajú územie Singapuru na viac ako deň. Vraj kvôli potenciálnej mobilizácii...

Navečerali sme sa v hraničnom malajskom meste v nejakej reštaurácii amerického štýlu. Menu celkom korešpondovalo z americkými jedálničkami; trochu menej sa však západným štandardom približoval spôsob roznášania jedla – čo je práve uvarené, to zákazníkovi odnesú. A tak slečna vedľa mňa dostala najprv zemiaky s oblohou s tým, že ryba sa ešte pečie;)

Noc sme strávili v autobuse, kde sme sa, podľa plánu, mali dobre vyspať, aby sme mali dostatok síl na celodennú túru. Ale si viete predstaviť, ako sa asi chce spať bande teenagerov, ktorí sa nachvíľu ocitli mimo dohľad rodičov. Celkovo som z toho výletu mala taký dojem, že je to pre nich skvelá príležitosť na „párikovanie“ – také hromadné rande, povedzme;)

Ráno sme už boli na mieste určenia a po rannej rozcvičke sme sa vydali k vodopádu. Približne po 10 minútach začalo pršať a neprestalo až kým sme sa nevrátili späť. Niežeby som ešte nikdy v živote nezmokla, ale päť hodín vkuse na mňa ešte nepršalo. Kožu na prstoch som síce mala kvalitne rozmočenú, ale som sa presvedčila , že platí, čo mi babka zvykla hovoriť: „Neboj sa, nie si z cukru; nerozpustíš sa.“ Podľa pôvodného plánu sme sa mali vrátiť od vodopádu do tábora, niečo zjesť a pokračovať v túre ďalej. Avšak, nejako sme sa dostali do časového sklzu a naši horskí (z)vodcovia sa báli, že by sme to do tmy nestihli. Tak sme teda ostali pekne v kempe. Človeku sa razom zmenia priority – úplne v pohode som oželela, že sa nedostaneme tam, kam sme mali namierené – jediné, čo mi k šťastiu chýbalo, bolo aby na mňa nepršalo. A keďže som so sebou mala dobrú knižku, bola som maximálne spokojná s alternatívnou „turistikou.“ Večer sme rozložili svoje kuchynské náčinie a šlo sa variť. Snaha síce bola, ale žiaľ miestna strava skrátka nie je „to pravé orechové.“ Som rada, že mi z toho nie je zle, ale k chutnému jedlu to má ďaleko. Neviem, kedy zaspali ostatní, no mne to dlho netrvalo;) Zvlášť keď som vedela, že o tretej ráno sa odchádza, aby sme stihli východ slnka.

Odišli sme síce včas, ale slnko na nás so svojím východom nepočkalo, ehm. Ta sme sa aspoň prešli;) Raňajkovali sme sa v neďalekej dedinke, kde sme zjavne boli jediní turisti, navštívili sme miestny trh, ochutnali pár špecialít a vyrazili sme na cestu späť. Keď to tak zhrniem – dobre bolo (aj keď sme nesplnili takmer žiadny plán), ale podobnej akcie sa už zrejme nezúčastním, ehm. Koniec koncov, všetko s mierou – a o školských aktivitách to platí dvojnásobne;)