Piaty týždeň

Si tak sedím v obývačke, popíjam duty-free Martini a počúvam konverzáciu svojich čínskych spolubývajúcich. Vzhľadom k tomu, že doposiaľ nezvládam mandarínsky dialekt (ani kantonský, pravdupovediac), môžem si testovať teóriu o tom, že približne z 80 % komunikujeme neverbálne. Nuž, ako tak pozerám na svojich kamarátov – všímajúc si ich gestá, tón hlasu, mimiku a veci podobné – nemôžem sa ubrániť pocitu, že bez tých 20 % nemám šajnu, o čom točia...
Dnes som vstala tesne pred poludním (po dvanástich hodinách spánku;)) a pozvoľne som sa presunula školy. No okrem toho, že som navštívila posilňovňu a kopitiam, skontrolovala si maily a zistila, koľko stoja najlacnejšie letenky na Filipíny, som v podstate nič nespravila...a tak som si povedala, že vám aspoň niečo blogggnem, nech viete, ako sa tu (naďalej beztrestne) flákam:

Škola

Ako som vám bola písala minulý týždeň, vydala som sa na Bintan s dôverou v členov svojho tímu, že našu skupinovú esej zmastia sami. A tak veru aj bolo. Nemyslím si síce, že chlapci celú sobotu a nedeľu nič iné nerobili, ale dačo predsa len stvorili;) Deadline na odovzdanie bol v pondelok napoludnie; niekedy okolo 10am mi od nich prišiel e-mail s našim riešením problému; čo-to som prepísala, a o päť minút dvanásť (ako sa patrí) sme náš „projekt“ odoslali. Ak mám byť úprimná, doma by mi taký výtvor vyučujúci v lepšom prípade vrátil na prepracovanie; no tu sa na „formalitky“ asi nehrajú, a tak sme dostali A- s tým, že pravdepodobne nám „prof“ (tak tu decká obvykle oslovujú vyučujúcich) sľúbil, že pod ťarchou našich dodatočných argumentov nám známku ešte zlepší;)

V utorok ma na ceste do školy zastihol riadny lejak, a tak som prišla na hodinu neskoro a navyše aj nepripravená (zrejme kvôli prebytku času;)) A tak som sa nemohla dostatočne fundovane zapojiť do diskusie o utilitarianistických etických koncepciách. No schválne, čo by ste vy robili v nasledujúcej situácii? „V dedine je desať Indiánov, ktorých idú odstreliť. Vtom sa tam zjavíte vy a hlavný „odstreľovač“ vám dá takúto možnosť: Buď vlastnoručne zabijete jedného z tých Indiánov odsúdených na smrť a ostatní deviati v tom prípade prežijú, alebo túto ponuku neprijmete a oni odstrelia všetkých desiatich.“ Ta asi takéto starosti tu ja mám;) Ale poviem vám, že ak sa nad niektorými tými vecami fakt snažím zamyslieť, tak to premýšľanie neraz bolí...

Prvý test na SMU ma čakal v stredu ránu. Oficiálne hodnotenie ešte nemám, ale challenging to veru nebolo; snáď aj ostatné písomky sa budú niesť v podobnom duchu;) Pokiaľ ide o prvú prezentáciu, tak tá dopadla nad očakávanie dobre (aj napriek tomu, že sme išli naostro, keďže jeden člen tímu akosi nezvládol po prehýrenej noci vstať na „generálku“).

Tretí výlet – Malajzia: Chemerong Waterfall

Asi pred týždňom sme si v návale entuziazmu (že sa zapájame do školských aktivít) zakúpili lístky na turistický výlet. Organizovali to členovia jedného z nespočetných klubov na našej alma mater – „SMU extremists.“ Ja som si to celé predstavovala asi tak, že si vezmeme ruksačiky na plecia, vyštveráme sa na nejaký riadny kopec, pokocháme sa výhľadom na malajskú džungľu a príjemne unavení sa vrátime domov. Nuž ale akosi som do týchto svojich vízií nezahrnula fakt, že v Malajzii zúri obdobie dažďov...

Na výlet sa nás prihlásilo asi 40, pričom sme boli rozdelení do piatich (akože samostatne fungujúcich) skupín. Ešte pred odjazdom sme v powerpointe dostali podrobné inštrukcie o tom, čo budeme jesť, čo si nesmieme zabudnúť zobrať so sebou či aký je predpísaný postup v prípade, že sa nám niečo stane. Takto poučení sme sa stretli v piatok večer (celý výlet sa musel vtesnať do víkendu, keďže Singapurčania odmietajú chodiť poza školu), aby sme zistili, že plastový zip bag na doklady nestačí – ostatní mali v nepremokavých vreckách zabalené úplne všetko. Oni totiž viac-menej počítali s tým, že bude pršať, no ako prekážku výletu to zjavne nevnímali. Ešte šťastie, že sa našla dobrá duša, ktorá nám pár zip bagov venovala. Ďalšou užitočnou informáciou bola inštruktáž o tom, ako (ne)bojovať s pijavicami – možno sa vám to niekedy zíde (ja som následne mala možnosť vyskúšať si, ako to funguje v praxi) – keď sa na vás táto nemilá potvorka prisaje, neskúšajte ju nijako násilne zo seba striasť. Najlepšie je nastriekať na ňu nejaký spej a ono ju to raz a navždy prejde samo;)

Po tom, čo sme si prebalili všetky veci a vyfasovali čo-to z erárneho nákladu, sme nasadli na autobus do Malajzie. Pri prechode cez hranice singapurskí chalani začali telefonovať na nejaký vládny úrad, aby si splnili svoju zákonnú povinnosť – museli nahlásiť, že opúšťajú územie Singapuru na viac ako deň. Vraj kvôli potenciálnej mobilizácii...

Navečerali sme sa v hraničnom malajskom meste v nejakej reštaurácii amerického štýlu. Menu celkom korešpondovalo z americkými jedálničkami; trochu menej sa však západným štandardom približoval spôsob roznášania jedla – čo je práve uvarené, to zákazníkovi odnesú. A tak slečna vedľa mňa dostala najprv zemiaky s oblohou s tým, že ryba sa ešte pečie;)

Noc sme strávili v autobuse, kde sme sa, podľa plánu, mali dobre vyspať, aby sme mali dostatok síl na celodennú túru. Ale si viete predstaviť, ako sa asi chce spať bande teenagerov, ktorí sa nachvíľu ocitli mimo dohľad rodičov. Celkovo som z toho výletu mala taký dojem, že je to pre nich skvelá príležitosť na „párikovanie“ – také hromadné rande, povedzme;)

Ráno sme už boli na mieste určenia a po rannej rozcvičke sme sa vydali k vodopádu. Približne po 10 minútach začalo pršať a neprestalo až kým sme sa nevrátili späť. Niežeby som ešte nikdy v živote nezmokla, ale päť hodín vkuse na mňa ešte nepršalo. Kožu na prstoch som síce mala kvalitne rozmočenú, ale som sa presvedčila , že platí, čo mi babka zvykla hovoriť: „Neboj sa, nie si z cukru; nerozpustíš sa.“ Podľa pôvodného plánu sme sa mali vrátiť od vodopádu do tábora, niečo zjesť a pokračovať v túre ďalej. Avšak, nejako sme sa dostali do časového sklzu a naši horskí (z)vodcovia sa báli, že by sme to do tmy nestihli. Tak sme teda ostali pekne v kempe. Človeku sa razom zmenia priority – úplne v pohode som oželela, že sa nedostaneme tam, kam sme mali namierené – jediné, čo mi k šťastiu chýbalo, bolo aby na mňa nepršalo. A keďže som so sebou mala dobrú knižku, bola som maximálne spokojná s alternatívnou „turistikou.“ Večer sme rozložili svoje kuchynské náčinie a šlo sa variť. Snaha síce bola, ale žiaľ miestna strava skrátka nie je „to pravé orechové.“ Som rada, že mi z toho nie je zle, ale k chutnému jedlu to má ďaleko. Neviem, kedy zaspali ostatní, no mne to dlho netrvalo;) Zvlášť keď som vedela, že o tretej ráno sa odchádza, aby sme stihli východ slnka.

Odišli sme síce včas, ale slnko na nás so svojím východom nepočkalo, ehm. Ta sme sa aspoň prešli;) Raňajkovali sme sa v neďalekej dedinke, kde sme zjavne boli jediní turisti, navštívili sme miestny trh, ochutnali pár špecialít a vyrazili sme na cestu späť. Keď to tak zhrniem – dobre bolo (aj keď sme nesplnili takmer žiadny plán), ale podobnej akcie sa už zrejme nezúčastním, ehm. Koniec koncov, všetko s mierou – a o školských aktivitách to platí dvojnásobne;)