Šiesty týždeň

Včera som prišla zo školy domov skôr s víziou, že si operiem. Naivne som si myslela, že práčka už bude opravená. Vraj, zajtra;) Učiť sa mi už nechcelo, a tak som sa usadila v obývačke a začala písmenkovať. No a popritom (áno, multitasking patrí k typickým ženským features, tak čo budem búrať tieto stereotypy) som počúvala Číňanov ako diskutujú o tom, prečo študenti z ich univerzity na výmennom pobyte v Singapure priberajú. (Väčšina konverzácie síce prebieha po čínsky, ale nejaké úlomky mi prekladali do angličtiny.) Podľa nich je to zapríčinené najmä tým, že doma na univerzite nemajú veľa možností kúpiť si jedlo, kým v Singapure je nejaký snack k dostaniu na každom kroku. Druhým dôvodom je fakt, že štúdium na SMU je pre nich dosť náročné, a tak aspoň v jedle nachádzajú potešenie... Postupne spolubývajúci poodchádzali spať, až som nakoniec ostala iba s Xiaoguang a Wei Huom. Ani neviem, ako na to prišla reč, ale začali sme sa rozprávať o tom, prečo čínska vláda zahmlieva informácie o Veľkej kultúrnej revolúcii, o proteste študentov na Tien an Men či o okupácii Tibetu. Postupne sme prešli na aktuálnu politickú situáciu v ich domovine – aký režim vlastne momentálne majú, či oni sami sú alebo nie sú komunisti, či je možné a vhodné, aby sa u nich zaviedla demokracia. Až sme sa nakoniec v skorých ranných hodinách dostali k tomu, prečo vlastne ľudia potrebujú veriť v Boha, ktorého existencia sa nedá nijak dokázať a spokojne si môžu žiť aj bez náboženstva... Pre mňa to bola veľmi prínosná diskusia a určite vám o tom nabudúce napíšem viac. Dovtedy si môžete aspoň prečítať, čo sa na tomto konci sveta dialo minulý týždeň:

Čínsky Nový rok

Predpokladám, že väčšina z vás sa neriadi čínskym lunárnym kalendárom, a tak ste oslávili Nový rok začiatkom januára a odvtedy ste snáď aj zabudli na svoje novoročné predsavzatia. Ja som si však mohla opäť niečo predsavziať J, keďže tu sa ten „skutočný“ (rozumej čínsky) nový rok slávil práve tento týždeň. Singapurčania si síce želali Happy New Year už na Silvestra, ale asi sa im to moc nerátalo – koniec koncov etnicky sú to poväčšine Číňania, a tak verní tradíciám predkov, si hlavné oslavy užili až teraz. Konkrétne prelom rokov nastal zo stredy na štvrtok, a tak sme z toho aký-taký osoh mali aj my Nečíňania – časť vyučovanie v stredu bola zrušená a vo štvrtok a piatok sa neučilo vôbec (niežeby som sa doteraz v tieto dni učila, všakže).

Z rozprávania spolubývajúcich mi vyplynulo, že u nich doma oslavy v predvečer nového roku spočívajú v jedení dumplingov, spoločnom pozeraní špeciálneho televízneho programu a púšťaní petárd či iných výbušnín. Toho roku však tento sviatočný čas po prvýkrát nestrávili spolu s rodinou. Niektorým z nich bolo veru trochu smutno. Domácu atmosféru sa snažili navodiť varením dumplingov, na ktorých sme si potom spoločne pochutnali s pár ďalšími exchange študentmi, ktorí k nám prišli na návštevu. Toto naše hodovanie ale malo malý háčik: dumplingy boli plnené mäsom. Číňanky si neboli isté, či to bolo bravčové alebo hovädzie – a tak si buď zhoršil karmu Zamir, ktorý je (sčasti) hinduista alebo sa proti zásadám Koránu previnil Samir, ktorý je (v závislosti od situácie) moslim. Každopádne sa však proti kostolnému poriadku prehrešila Vero, keďže zhodou okolností práve bola Popolcová streda... (Som aj rozmýšľala, čo by malo mať v takýchto situáciách prednosť – či zachovanie pravidiel alebo prejavenie určitej spolupatričnosti, ale všeobecne použiteľné riešenie som zatiaľ nenašla. Tak prijímam vaše rady;))

Vzhľadom k tomu, že singapurská televízia nevysielala tradičný čínsky program, vydali sa Číňania na exchange students party a my ostatní sme zas šli do China Townu trochu nasiaknuť autentickou atmosférou. Nuž, nasiakli sme pomerne rýchlo. Kopec ľudí tlačiacich sa na seba, čínska hudba, čínske jedlo, novoročné želania (hlavne tú prosperitu si želajú...) no a samozrejme páni policajti v hojnom počte dohliadajúci na poriadok. Skrátka prišli sme, videli sme ... i sme sa pobrali domov spať;)

Túlanie sa po Singapure

Nasledujúce dni som strávila v Singapure – letenky do okolitých krajín boli kvôli sviatkom buďto predražené alebo vypredané. Ta som aspoň trochu viac spoznala zákutia mesta. Vo štvrtok som sa vybrala do jedného z parkov s tým, že nachvíľu vypadnem z hluku centra. Som sa tešila, že sa zložím niekde na tráve a budem si čítať knižku alebo sa len tak dívať na more. Nuž ale Singapurčania sa kvôli zatvoreným obchodom nemohli venovať svojej obľúbenej činnosti – nakupovaniu – a tak snáď všetci zakotvili v East Coast Parku. Faktže masy ľudí tam boli – stany postavené jeden vedľa druhého, všetci niečo varili či piekli, deti sa kúpali vo vode, chalani hrali na provizórnom ihrisku futbal – proste taká niekoľko kilometrov tiahnuca sa pohodová atmosféra. Poväčšine tam boli Indovia a Arab; Číňania si totiž práve plnili svoje rodinné povinnosti a navštevovali príbuzných.

Uprostred parku som objavila wakeboarding centrum – tu je to celkom populárny šport. Človek vyfasuje dosku, chytí sa lana, ktoré ho ťahá po vode a snaží sa pri tom predvádzať kadejaké kúsky, alebo aspoň nespadnúť. Určite to pôjdem skúsiťJ a ak si pritom neprivodím nejaké vážne zranenie, ta vám dám vedieť, ako mi to (ne)šlo.

V parku bolo síce fajn, ale na mňa príliš veľa ľudí a hluku, tak som sa po chvíli pobrala naspäť. Pri kávičke som si prečítala som v Lonely Planet o Filipínach, kde strávim recess week („polročné prázdniny“) – už sme si kúpili letenky;) Večer som potom bola s pár kamarátmi na roti prata v Little India a na pivo v Holland Village. Toto je na Singapure fajn, že človek prejde pár metrov a je „v inom svete“;)

V piatok bol výnimočne otvorený pre verejnosť Istana Park. Prechádzam okolo neho každé ráno cestou do školy a vždy tam pred zatvorenou bránou stojí niekoľko ozbrojených policajtov, len som až donedávna nechápala, akú vzácnosť to tam vlastne strážia. Ale už viem;) – pána prezidenta. Za bránou je veľký, pekne udržiavaný park, v centre ktorého je oficiálna prezidentská rezidencia. Ľudí sa tam zišlo požehnane, slniečko svietilo, kapela hrala staré beatlesácke hity, deti behali po tráve. Pred vstupom do parku sme si museli vyčkať radu, tak sme mali čas ochutnať miestnu špecialitu – zmrzlinu v toastovom chlebe. Keď mi môj zubár hovoril, že pred desiatimi rokmi, keď bol v Singapure, tak tam jedol bagetu plnenú zmrzlinou, myslela som si, že si robí srandu. Ale nerobil;)

Večer sme chceli ísť do kina, ale presvedčili sme sa, že aj keď na samotné predstavenie je zvykom chodiť neskôr, lístky sa kupujú vopred. Takže smola, snáď nabudúce. Doma sme zase zistili, že nám netečie voda. Ako prvé nás napadlo, že Číňania zrejme otáľali so zaplatením účtov (zmluva je na ich meno), a vodárenská spoločnosť nás pekne krásne odpojila. Tak sme presvedčili Wei Hua, aby sa tam ďalší deň zastavil a zistil, ako sa veci majú.

V sobotu po dvoch dňoch otvorili knižnicu, a tak som sa trochu potrápila nad obchodným právom. Wei Huovi sa výnimočne podarilo vstať pred poludním (chodí spávať dosť neskoro a nemá rád budík) a tak stihol úradné hodiny u vodárov. Dozvedel sa ale, že termín na zaplatenie sme ešte nezmeškali, a teda problém je inde. Nakoniec s pomocou pána vrátnika odhalil tajomstvo netečúcej vody – nejaká dobrá duša z neznámych dôvodov zatiahla erárny vodovodný kohútik;)

Výlet na Pulau Ubin

Po šiestich dňoch v Singapure sa ukázalo, že by bolo fajn na chvíľu opustiť brány mesta. David nám odporučil bicyklovanie na Pulau Ubin – jeden z priľahlých singapurských ostrovov. V nedeľu ráno sme sa teda zviezli na severovýchodné pobrežie, odkiaľ jazdia na ostrov malé loďky. Intervaly sú určené prítomnosťou potenciálnych pasažierov – keď sa nazbiera 12 osôb, pán kapitán naštartuje plavidlo. Po pár minútach jazdy sme boli v cieli.

Ostrov je relatívne malý a z väčšej časti ho tvorí prírodný park „Miestni“ si zarábajú predajom občerstvenia hladným a smädným turistom a prenájmom bicyklov. My sme obišli asi tri požičovne, vybrali sme si relatívne zachovalo vyzerajúce bicykle, zjednali sme cenu a vyfasovali sme mapku.

Cyklistické trasy viedli jednak vnútrozemím ostrova, jednak po pobreží; striedavo sme sa šli po asfaltke, kameňoch alebo sme si niesli bicykle pomedzi konáre a korene stromov či preliezali plot (sa nám akosi nepodarilo zotrvať na vyznačenej trase a tak sme nedopatrením skončili sme na nejakom súkromnom pozemku, ehm. Ešteže nemali zúrivého psa;)). Ja osobne takéto bicyklovanie môžem – takmer žiadne kopce ani autá rútiace 120 km/h v tesnej blízkosti, všade okolo palmy a pekný výhľad na more J.

Ináč celý ostrov je posiaty budhistickými mini-svätyňami (alebo ako sa to správne volá?). Jedna z nich nás zvlášť zaujala – je v nej uložená urna jedného nemeckého dievčatka, ktorému sem veriaci prinášajú obety. Podľa toho, čo sme čítali, dievčatko bolo dcérou nemeckých plantážnikov, ktorých britskí vojaci po skončení Prvej svetovej vojny internovali. Jej sa však podarilo utiecť, no cestou spadla do kameňolomu a zomrela. Miestni farmári ju pochovali a pravidelne jej k hrobu na znak úcty nosili kvetiny. Potom sa vraj niekoľkým ľuďom, čo sa k nej modlili, splnilo, o čo ju prosili, a tak ju postupne začali uctievať. Veru, človek si nemôže byť istý, či sa po smrti niekde na opačnom konci sveta nestane pre niekoho božstvom...