Neviem koľký týždeň: Vietnam

Tak, konečne som si našla čas na túto milú aktivitu;) Len čo som sa vrátila z Vietnamu, začal sa točiť kolotoč študijných povinností, že som chvíľami nevedela, kde mi hlava stojí. „Učiť sa, učiť sa, učiť sa!“ Koniec koncov, to je oficiálny dôvod môjho pobytu v týchto končinách. Takže nebudem strácať čas sťažnosťami a radšej prejdem k Vietnamu:

Ráno v deň odletu som si na ambasáde vyzdvihla víza, absolvovala jeden z mnohých group meetingov, zbalila som si veci a vybrala sa do apartmánu svojich spolucestujúcich – Joanna a Monika z Poľska. Na prvých pár dní sa k nám pridal i Jonnas z Nemecka, ale potom to už bola čisto babská jazda. Zavolali sme si taxi a za intenzívneho dažďa vyrazili na letisko. V poslednej chvíli som zistila, že so sebou nemám student cards (také dve malé zelené kartičky, ktoré zo mňa na pár mesiacov robia „Singapurčanku“). Možno by ma do Vietnamu a naspäť pustili aj bez nich, ale ktovie. Tak sme cestou radšej kartičky vyzdvihli na byte a ja som len dúfala, že na nič iné som v tom zhone nezabudla.

Hanoi

Lietadlo kvôli dažďu trochu meškalo, ale ináč šlo všetko v pohode a večer sme už boli v Hanoji. Nocľah sme si zaplatili vopred v Backpacker’s hosteli, ktorí nám odporučili spolužiaci, čo tam spali. Prevádzkujú ho dvaja Austrálčania a za pár rokov sa im podarilo vybudovať hostelu dobré meno. Ako to však už býva, konkurencia nespí, a snaží sa situáciu využiť vo svoj prospech. Nutné dodať, že nie práve férovými praktikami. Funguje to asi takto: na letisku si vezmete taxi, ktorý vás namiesto Backpacker’s hostela odvezie do Backpacker’s hotela, kde za tento počin dostane províziu. Preto aj keď šoférovi dvakrát jasne poviete, že chcete ísť do „hostela“ a nie „hotela,“ nič vám to nie je platné. (Tušili sme, že to na nás budú skúšať, keďže sme si prečítali varovanie od Austrálčanov. Tí síce o týchto nekalých praktikách vedia, ale veľa proti tomu urobiť nemôžu) Takže, podľa očakávaní to, sa nás snažili zmiasť. Avšak, neúspešne. Izbu sme mali zaplatenú vopred cez internet, takže aj keby nás boli ubytovali v „hoteli“, peniaze by od nás nedostali a charitu nerobia. Po chvíli vysvetľovania (že akože nepochopili, čo chceme) nás teda nakoniec odviezli, kam mali;)

Čakalo nás však iné prekvapenie – naša rezervácia akosi neprešla systémom, a tak sa pre nás nenašla žiadna voľná izba. Na recepcii však boli ochotní a pomohli nám nájsť náhradné ubytovanie.

Po tom, čo sme si zložili veci na izbe, vybrali sme sa na prieskum nočných hanojských ulíc s cieľom nájsť niečo na jedenie. Pred tým sme si všetci dali obligatórny pohárik vodky – z čisto medicínskych dôvodov, samozrejme – aby nám miestna strava neprivodila nejaké žalúdočné nepríjemnosti;)

Nuž, kadečo tí Vietnamci jedia – od kuracích nožičiek, cez hady až po psov. Ale asi nie som až taká gurmánka, a tak som sa uspokojila so sticky rice a nejakou dusenou zeleninou. Na ulici sa dá najesť faktže lacno; a ak si zakážete myšlienky na to, čo všetko sa s jedlom, ktoré práve požívate, mohlo diať, tak vám bude aj chutiť;)

Po tom, čo som si posteľ dôkladne nasprejovala repelentom (sa fakt bojím bed bugs), zaspala som ako zabitá. Ráno sme chceli ísť na raňajky, ktoré boli v cene. Bohužiaľ. Slečna recepčná nám s úsmevom povedala, že pán kuchár je chorý, a tak nám raňajky nemôže ponúknuť. Pochopiteľné, nie?

Veci sme si presťahovali do Backpacker’s hostelu, kde sa nám majiteľ ospravedlnil, že to s rezerváciou akosi nezvládli a na udobrenie nás pozval na raňajky. Zároveň nás zásobil množstvom užitočných rád o tom, čo sa oplatí vidieť v okolí i celkovo vo Vietname. Len čo nás vybavil mapou Hanoja s miestami, kam určite musíme ísť na obed či pravú vietnamskú kávu, vybrali sme sa na obhliadku mesta.

Bolo zamračené a mrholilo, čo obvykle človeka nepoteší, no k atmosfére toho mesta sa také počasie proste hodilo. Nebudem vám písať o pamätihodnostiach, ktoré sme navštívili (aj tak si to z toho takmer nikdy nič nepamätám), ale o prechádzaní cez cestu vám napísať musím. Je to v podstate taký adrenalínový šport. Snáď všetci Vietnamci jazdia na motorkách a zo zásady svoje vozidla nezastavujú. Priechody pre chodcov sú skôr na ozdobu. Čiže ak sa chcete dostať z jednej strany cesty na druhú, odporúčam vám zavrieť oči a vykročiť. Oni vás obídu. Možno vám to príde značne kontra-intuitívne – vrhnúť sa do prúdu motorkárov, ale ináč to fakt nejde. Z nejakých dôvodov sa im proste nechce brzdiť, a tak namiesto toho, aby zastavili svojho tátoša, jednoducho zmenia ser jazdy a obídu vás.

Hanojské chodníky sú plné ľudí posedávajúcich na malých stoličkách (také aké bývajú u nás v detských kútikoch). Niektorí jedia, iní popíjajú kávu (návod na prípravu nižšie) či zelený čaj. Mnohí nosia na hlave tradičné slamené klobúky v tvare kužeľa, takže im ani poriadne nevidno do tváre. Kolorit dopĺňajú predajcovia ovocia a zeleniny, kráčajúci s tyčou cez plece, na koncoch ktorej visia ťažké koše. Väčšimna podnikov je pre miestnych a hygienické štandardy EÚ by sotva splnili. Nájdu sa tu však i reštaurácie, kaviarne či bary, ktoré tým „západným“ v pohode môžu konkurovať – majú štýl, ochotný personál, dobré jedlo a fajn ceny.

Sapa

V Hanoji sme sa dlho nezdržali; večer sme nastúpili na nočný vlak smerujúci na sever do mestečka Sapa. Táto oblasť Vietnamu je známa najmä kvôli ľuďom z „kmeňa“ Red Dzao a Black Hmog Zatiaľ odolávajú zvodom moderného spôsobu života a takmer všetci chodia oblečení v tradičných krojoch (tých prvých poznať podľa červených šatiek na hlave a tí druhí nosia charakteristický odev indigovej farby – pre tých čo sa farboznalectvu veľmi nevenujete, je to tmavo modrá;))

Z vlakovej stanice nás po serpentínach odviezli do Sapy, kde na nás už čakal sprievodca. Po raňajkách sme sa vydali na cestu do okolitých dediniek. Keďže v posledných dňoch dosť pršalo, všade bolo blato, a tak niektoré úseky neboli zrovna prechádzkou rozprávkovým lesom. Ešteže nám miestne dievčence ochotne pomáhali. Do dediny išli spolu s nami dúfajúc, že nám predajú niečo zo svojich výrobkov – náramky, kapsičky, tašky... „Would you shop from me?“ sme počúvali zo všetkých strán.

Dedinky sú roztrúsené v kopcoch posiatych ryžovými terasami. My sme ale mnoho ryže nevideli, keďže siať začínajú až niekedy v máji. No zato sme videli vodné byvoly a diviaky. Sprievodca nás doviedol k horúcemu prameňu, ktorý miestni vykachličkovali a slúži im ako „spoločná vaňa.“ V jednej časti sa kúpu muži, v druhej ženy a deti. A na čistotu asi dajú – kožu si drhli kameňmi.

Ubytovaní sme boli u jednej rodiny. Pani domáca nám navarila skvelú večeru a pán domáci nás počastoval ryžovou pálenkou. Spať sme išli so sliepkami, len čo zapadlo slniečko. Takže som sa, na rozdiel od predošlej noci vo vlaku, vyspinkala do ružova.

Ďalší deň sme putovali späť do Sapy. Zastavili sme sa pri vodopáde a miestnej škole; cestou na nás pokrikovali deti – niektoré nám chceli čosi predať, iné sa len pýtali či pre ne nemáme nejaké sladkosti. Obvykle starší súrodenci majú mladších priviazaných na chrbte a vyzerá to tak, že sa o nich starajú namiesto rodičov.

V Sape sme navštívili miestny trh a v jednej z početných kaviarní sme si vychutnali úžasný výhľad na kopce a pravú vietnamskú kávu. Tá sa zvyčajne podáva v sklenených pohároch, na spodku ktorých je naliate sladené kondenzované mlieko. Na pohár sa položí kovová nádobka s dierkami na spodku, ktorá slúži ako „mini prekvapkávač.“ Do nádobky sa nasypú asi tri lyžičky kávy, pritlačí sa kovovým piestom a zaleje horúcou vodou, takže do pohára s mliekom kvapká káva už bez zrniečok. Samotná vietnamská káva je iná ako naša; myslím že ju pražia s cukrom a nejakými bylinkami. Každopádne je silná a chutí faktže dobre;)

Ha Long Bay

V noci nás čakala ďalšia „príjemná“ noc vo vlaku. Ale našťastie nás nikto nenapadol ani neokradol (aj keď neodôvodnenú návštevu v kupé sme mali) a ráno sme boli naspäť v Backpacker’s. Tam už začali s prípravami na Saint Patrick’s Day, takže k raňajkám sa čapovalo pivo. My sme však mali iné plány – nasadli sme na autobus a vyrazili do Ha Long Bay.

Naša sprievodkyňa Suan nám cestou porozprávala o tom, že hoci jej rodičia dali meno, ktoré v preklade znamená „jar“ – aby bola v živote šťastná; tak že vraj sa to moc neplní. Má už 26, a ešte nie je vydatá. Nuž, ktovie...

Po troch hodinách sme boli na mieste – skaly týčiace sa z mora, chránené UNESCOm ako svetové dedičstvo. V prístave kotvilo množstvo lodí pripravených plaviť sa s dychtivými turistami. Na jednu takú loďku sme nastúpili aj my. Interiér bol celý obložený drevom a cítila som sa tam skôr ako v nejakej horskej chate, než na lodi. Plavili sme sa pomedzi skaly obdivujúc unikátnu scenériu. Súčasťou vyhliadkovej plavby bola návšteva jaskyne. Na naše slovenské síce nemá;) a tie gýčové svetlá si mohli odpustiť, ale ináč vcelku pekná. Na chvíľu sme zastavili v „plávajúcej dedine,“ kde ľudia žijú v člnoch a turistom predávajú ovocie, ryby a veci podobné. Mrzí ma, že to neviem dosť dobre opísať, ale Ha Long Bay je naozaj fascinujúce, a tak trochu tajomné, miesto, kam sa určite oplatí zablúdiť.

Hoi An

Po návrate z Ha Long Bay sme si vyzdvihli batohy z hostela a užili si ďalšiu noc vo vlaku (tento krát to nebol „soft sleeper“ ale „hard sleeper“ čož v praxi znamená, že namiesto štyroch ľudí v kupé, tam spia šiesti a matrace sú tenšie). Cieľom našej cesty bolo malebné mestečko Hoi An, ktoré nám vrelo odporúčali ten Austrálčan z Backpacker’s. Ubytovali sme sa v celkom fajn hoteli – pekná izba (s margarétkami roztrúsenými na posteli), bazén, švédske stoly na raňajky – celá paráda za 9 USD na osobu a noc.

Ako jedno z mála miest, Hoi An nebolo počas vojny bombardované, takže mnohé staré budovy z rozličných období kolonizácie, zostali zachované. V meste panuje pokojná atmosféra; väčšina obyvateľov sa venuje tradičným remeslám, rybári sa plavia na svojich mini člnkoch a turisti sa túlajú uličkami vychutnávajúc si vzácne chvíle voľna.

Keďže sme boli tri baby na výlete, dalo sa očakávať, že sa to bez nakupovania neobíde;) Niežeby som patrila k shoppoholikom, ale tej nekonečnej ponuke skvelých strihov za ľudové ceny sa skrátka nedalo odolať. Navyše keď sú vám schopní všetko ušiť na mieru a do 24 hodín. Predpokladám, že väčšina krajčírok pracuje v nejakom závode multinacionálnej odevnej firmy, ktorá využíva lacnú vietnamskú pracovnú silu. Odtiaľ berú strihy modelov, podľa ktorých potom doma „vo voľnom čase“ šijú oblečenie a predávajú to turistom. Mne ušili pár tradičných čínskych blúzok a zimný kabát (ešte treba vymyslieť spôsob, ako ho prepraviť do vlasti, keďže letiskové limity na batožinu sú neúprosné). A fakt sa im to podarilo;) Keďže som si ešte nikdy nedávala šiť topánky na mieru, ta som to chcela vyskúšať. Vybrala som si akože Pumy (o ochranu značiek sa tam zatiaľ nikto nestará), pričom farby a materiál som si mohla nakombinovať podľa predstáv. Škoda len, že tento krát im to akosi nevyšlo – topánky boli malé a širokéL Buď mám také neštandardné nohy, alebo to len zle odmerali, ktovie; snáď nabudúce.

Ale aby som o nás nevytvárala nepravdivú predstavu; robili sme aj niečo iné okrem nakupovania. Napríklad sme sa boli pozrieť My Son – zrúcaniny starovekých hinduistických chrámov. Vraj sa podobajú na tie v Kambodži a Thajsku (ta až tam pôjdem, budem môcť porovnať). Ak si človek odmyslí davy turistov, neprestajné cvakanie fotoaparátov a hlučný výklad sprievodcov, tak je to pôsobivé miesto. Mňa celkom zaujali necudné sochy yoni a linga (si môžete vygoogliť ;)) Po obhliadke ruín sme sa preplavili (polorozpadnutou loďkou) do dedinky známej svojou remeselnou výrobou. Takmer každý tam buď niečo vyrezával z dreva, maľoval, šil, vyrábal lampióny či staval lode. Podvečer sme si ešte požičali bicykle a vybrali sa na miestnu pláž. No, bol to veru zážitok. Som niekoľkokrát strhla volantom mysliac si, že už-už ma niekto zozadu ide zraziť. Vietnamci totiž namiesto svetelných znamení po sebe trúbia – nahlas a často. Ale prežila som;) Pláž bola plná miestnych a vcelku čistá. Len škoda, že voda bola ešte stále studená a obloha šedivá, takže kúpanie sme oželeli.

Ďalší deň sme navštívili obligatórne turistické miesta v Hoi An a večer sme odleteli do Ho Chi Minhovo mesta. Chvíľu sme síce zvažovali ďalšiu cestu vlakom, no keďže tá by trvala 15 hodín a stála by asi o 10 dolárov menej ako letenka, bolo rozhodnuté.

Ho Chi Minh (Saigon)

Let trval asi hodinku. Na letisku nás už čakal taxík, ktorý nás odviezol do hotela. Tam všetci už spali, takže sa s nami nikto moc nebavil. Ukázali nám izbu, dvere od hotela zamkli, a tak sme šli spať hladné.

Dlho sme nevyspávali. Hneď ráno už na nás čakal autobus smerujúci do Cu Chi Tunnels – jedno z pamätných miest (americkej) vojny vo Vietname. Ide o viac než 200 kilometrový systém tunelov, v ktorých počas vojny proti Američanom Vietnamci, žili, trénovali na boj a skrývali sa. (Časť tunelov bola vybudovaná už počas vojny proti francúzskej nadvláde).

Hneď na úvod obhliadky sme si pozreli propagandistické video o tom, ako Vietnamci hrdinsky bojovali proti nepriateľovi a ešte popri tom mali čas na tance a spev ľudových piesní. Musím uznať, že systém tunelov je naozaj dômyselný a odhodlanie ľudí muselo byť nesmierne. Celé to kopali len za pomoci lopát a bambusových vedier na odhadzovanie hliny. Ono, žiadna vojna nie je sranda. No zákernosť pascí, ktoré Vietnamci nastražili proti Amíkom ma fakt prekvapila. Samozrejme, že americkí vojaci im neostali nič dlžní. Cestou do tunelov sme zastavili v dielni, kde pracujú ľudia postihnutí v dôsledku používania chemickej látky Orange. Nebol to veselý pohľad, veru.

Celkovo som z toho mala taký dojem, že Vietnamci amerických bratov stále veľmi nemajú v láske. Čosi z toho reflektujú oficiálne monetárne a vízové opatrenia – za výmenu amerických dolárov za dongy sa platí špeciálna prirážka, opačná výmena obvykle možná nie je, za víza do Vietnamu platia Amíci vyššie poplatky a tak podobne. Btw. keď už sme pri vietnamskej mene, zase raz som bola na pár dní milionárka – za jedno euro vyfasujete tak 22 tisíc dongov;)

Z tunelov sme sa vrátili späť do Saigonu (i napriek tomu, že oficiálny názov mesta je od 1975 Ho Chi Minh City, poväčšine sa používa starý názov). I keď hlavným mestom krajiny je v súčasnosti Hanoi, v Saigone žije asi trikrát viac ľudí (takmer 10 miliónov). To znamená viac motoriek, viac trúbenia na cestách a viac smogu (i keď také zlé ako v Manile to nebolo). V porovnaní so severom krajiny je južný Vietnam oveľa viac zasiahnutý moderným spôsobom života. V 1986 sa páni súdruhovia odhodlali k určitým ekonomickým reformám, ktoré vietnamské hospodárstvo posunuli smerom k trhovej ekonomike. Mám pocit, že momentálne zažívajú obdobie určitého chaosu, čo podnikavci vždy vedia využiť vo svoj prospech a vrstva bohatých sa rozrastá. Ale chudobných na uliciach neubúda. Pozitívne je (teda aspoň mne to tak prišlo), že takmer každý niečo robí a neposedáva podaromnici.

Podľa rád sprievodcu sme si išli obhliadnuť Reunification Palace – že vraj architektonický počin. Nuž, myslím, že v našej komunistickej výstavbe by sa stratil. „Uncle Ho“ (ako miestni familiárne nazývajú Ho Chi Minha) sa usmieval z obrazov v každej miestnosti a všade viseli červené vlajočky so zlatou hviezdou.

Keďže bol Veľký Piatok, tak sme chceli ísť na obrady do kostola. Vstup sme si však museli vybojovať, lebo dnu púšťali len Vietnamcov. Podobne to bolo v pagode, kam sme dorazili tesne po skončení otváracích hodín. Ale asi sme boli dostatočne otravné, a tak nás nakoniec nachvíľu pustili dovnútra. Večer sme ešte nakúpili posledné suveníry, zbalili sme sa a ráno skoro ráno sme odleteli späť do čistého, zeleného Singapuru.

Doleteli sme v poriadku, len z batožiny mi zmizli peniaze. Hej, uznávam, že to nie je zrovna smart, nechať si peňaženku v odbavovanom ruksaku. Našťastie som o veľa neprišla, ale vcelku ma znepokojila predstava, ako jednoducho sa niekto môže dostať k mojim veciam. Čo keď mi tam nabudúce niekto bude chcieť prispieť malým balíčkom bieleho prášku? No, možno som paranoidná, ale keď si predstavím, aké prísne protidrogové zákony Singapur má, ta mi nie je všetko jedno...

Recess week: Filipíny

A som späť – živá a zdravá:) Ako som vám spomínala, väčšina mojich zahraničných spolužiakov vyrazila cez recess week do Thajska na Full Moon Party, no thajská vláda im trochu narušila plány – kvôli voľbám zakázala predaj alkoholu;) My sme si to však namierili na východ, objavovať krásu Filipín. Tentokrát som sa vydala na cesty spolu s Dominikom, Wei Huom a Krzysiekom. Vďaka Bohu som výlet absolvovala bez ujmy na živote, a tak sa s vami môžem podeliť o svoje cestovateľské zážitky.

Singapur → Kuala Lumpur

Po tom, čo chalani dopísali polsemestrálne písomky, sme podľa plánu vyrazili nočným autobusom zo Singapuru do hlavného mesta Malajzie. Bus to bol veru pohodlný, ale spať sa v ňom nedalo. Jeden z našich spolucestujúcich totiž intenzívne chrápal a chrápať neprestal, až kým sme skoro ráno nevystúpili v Kuala Lumpur.

Po raňajkách (v McDonalde) sme blúdili uličkami čínskej štvrte hľadajúc nejaké obstojné ubytovanie. Napokon sme čosi našli, zložili sme si ruksaky a ponáhľali sme do centra mesta, aby sa nám ušli lístky na Petronas Towers (PT). Tieto dva mrakodrapy, prepojené asi v polovici pasážou, sú pýchou KL. Vstup a prehliadka „twin towers“ je zadarmo. Počet turistov za deň je ale obmedzený, a tak je potrebné vystáť si rad na lístky. Stavbu financovala štátna ropná spoločnosť „Petronas“ a korunkami, teda vlastne, ringgidmi sa veruže nešetrilo. „Dvojičky“ fakt majú štýl, turistom ponúkajú skvelý výhľad na mesto a nezabudlo sa ani na kultúru – v podzemí PT je obrovská koncertná sieň určená pre vystúpenia národného symfonického orchestra.

Keď som sa Singapurčanov pýtala, čo je v KL najlepšie, najčastejšia odpoveď bola že „shopping.“ Ešteže autori Lonely Planet netrpia podobnou úchylkou;) Namiesto shopping malls odporúčajú navštíviť Batu Caves – jaskyne, nachádzajúce sa pár kilometrov od KL, v ktorých je umiestnená známa hinduistická svätyňa. Asi po polhodine cesty busom sme boli na mieste – vítala nás majestátna niekoľkometrová zlatá socha jedného z hinduistických bohov. K samotnej svätyni si pútnici musia vyšliapať nejakých 300 schodov – niektorí išli bosí, ale turisti sa nevyzúvali, ta snáď sme im to tam neznesvätili. Ináč miesto je to zvláštne – všade kopec gýčových sôch, hromady odpadkov, návyková hudba, oltáriky, orientálna vôňa...ale akosi tomu chýbala atmosféra posvätného miesta. Aspoň mne.

Večer sme ešte navštívili známy trh z falšovaným značkovým tovarom – za pár drobných som si mohla nakúpiť toľko kabeliek od Luis Vuittona, že by som každý týždeň nosila inú;) Kvalitne unavená (po prebdenej noci v autobuse) som zaspala chvíľu po večerníčku, takže o nočnom živote v KL vám neporozprávam.

Kuala Lumpur → Manila

O štvrtej ráno nám zazvonil objednaný budíček z recepcie, aby sme včas došli na letisko. V týchto krajinách si človek nikdy nemôže byť istý, ako dlho cesta potrvá. Našťastie let sme v pohode stihli a všetko išlo hladko, až kým sme neprileteli do Manily. Tu totiž Wei Hu neprešiel pasovou kontrolou :( Bez toho, aby nám niekto povedal, čo sa vlastne stalo, odviedli ho niekam do kancelárie. Akurát nám odkázali, aby sme počkali, že s ním robia interview. A tak sme čakali asi hodinu a meditovali nad tým, či ho pustia alebo nie. Nakoniec sa však ukázalo, že naše čakanie bolo úplne zbytočne, keďže páni z imigračného ho bez dlhších diskusií rovno posadili na prvé lietadlo vracajúce sa späť do KL. Je síce pravda, že Filipínci majú voči Číňanom určité predsudky (väčšine filipínskych podnikov šéfujú Číňania, no zároveň sa na Filipíny v posledných rokoch hrnie lacná čínska pracovná sila). Wei Hua však poslali domov z prozaickejších dôvodov – akosi prehliadol, že ako Číňan potrebuje k vstupu na Filipíny víza... Takto sme hneď na začiatku prišli o člena výpravy :(

Kým Wei Hu letel naspať do Malajzie, my sme sa snažili dostať z letiskového terminálu do Manily. Pomery v doprave na Filipínach celkom pekne ilustruje fakt, že Wei Hu skôr doletel do KL než sa nám podarilo doraziť do centra mesta.

Miestna doprava

Hm, keď už som pri tej filipínskej doprave, tak vám ju trochu priblížim – za desať dní sme vyskúšali hádam všetky možné spôsoby – lietadlo, taxíky, autobusy, tricykle, motorky, člny, lode i miestnu špecialitu – jeepneys. Ako názov napovedá, pôvodne to boli americké vojnové jeepy, ktoré si miestni trochu prispôsobili na civilnú prepravu. V súčasnosti sa už rovno vyrábajú tak, že zadnú časť vozidla tvorí priestor na prepravu pasažierov – na dvoch pozdĺžnych sedadlách (kolmo na sedadlo vodiča) sa tlačí asi 15 Filipíncov a ďalší obvykle trčia zozadu či sedia na streche. Zvonku vyzerajú jeepneys ako nejaké cirkusové vozy pomaľované dosť gýčovými výjavmi a doplnené nápismi typu Jesus cares, God bless our trip, Praise the Lord a podobne. Pokiaľ ide o taxíky, tak veľmi zriedka sú vodiči ochotní použiť taxameter, namiesto toho s úsmevom turistom navrhnú asi trojnásobnú cenu. Postupne sme sa však naučili ako-tak odhadnúť, koľko by naša cesta mala stáť, ale myslím, že na nás zarobili aj tak nadštandardne. Nech im padne na úžitok;) Autobusy sú kadejaké – od pomerne luxusných klimatizovaných až po takmer rozpadávajúce sa. Pokiaľ si chcete užiť cestu v aircon buse a nezmrznúť, vezmite si so sebou spacák alebo aspoň širokú lepiacu pásku – na prelepenie otvoru, ktorým na vás nemilosrdne fúka arktický vzduch. Obyčajné autobusy síce nemajú klímu, ale zato prievan v nich je značný. Väčšina cestujúcich to rieši šatkou na hlave. Nastupovanie a vystupovanie funguje na princípe spontaneity – keď vás napadne, že by ste sa radi zviezli smerom, ktorým autobus ide, tak si ho jednoducho stopnete a keď už máte pocit, že ste sa viezli dosť, tak „conductorovi“ naznačíte, že chcete vystúpiť. On čosi zakričí šoférovi a ten zastaví vozidlo. Celkom fajn by to bolo, keby cestujúci aspoň trochu koordinovali svoje túžby opustiť autobus – v praxi to totiž vyzerá tak, že v jednej dedine autobus zastaví aj trikrát a cestovanie sa tým značne predlžuje.

Ale späť k našej ceste: v Manile sme sa dlho nezdržali – našťastie. V Lonely Planet sa celkom výstižne píše, že je „perlou Orientu“ no cez jej škrupinu sa podarí dostať iba tým čo sú fakt odhodlaní. Ja som asi nebola. Ulice sú špinavé, plné žobrajúcich detí a policajtov, na cestách zápchy, zo všetkých strán počuť trúbenie áut a človek sa bojí zhlboka sa nadýchnuť, aby si nezničil pľúca. Miestni si ústa a nos zakrývajú vreckovkou a zjavne vedia prečo. Po chvíli blúdenia manilskými ulicami sa nám podarilo nájsť terminál, z ktorého jazdia autobusy na sever ostrova, kde sa nachádzajú známe ryžové terasy. Vzdialenosť od Manily je necelých 400 kilometrov, no trvalo nám celú noc (cca 10 hodín), kým sme sa tam dostali.

Banaue, Batad, Hapao: Rice terraces

Ráno sme sa ocitli v Banaue, mestečku/dedine odkiaľ sa obvykle chodí na obhliadku rice terraces. Rýchlo sme sa ubytovali, našli sme si sprievodcu a šoféra (teda skôr oni si našli nás) a vydali sme sa obdivovať krásu ryžových terás do susednej dediny – Batadu. Na chate sme sa zoznámili s jedným chalanom z Japonska a Birgit z Rakúska, ktorí sa k nám pridali. Terasy v Batade sú staré asi 2000 rokov a ľudia na nich doteraz pestujú ryžu tradičným spôsobom. Aj keď takmer celý čas pršalo, scenéria kopcov s kaskádovitými políčkami bola fakt nádherná. Náš sprievodca nás bez zranení previedol cez ryžové polia k vodopádu; jeho známi nám ukázali ako sa praží káva, lúpe ryža či ako vyzerali tradičné domy ich predkov.

Vzhľadom k tomu, že cesta pomedzi terasy bola pomerne vyčerpávajúca a ešte sme kvalitne zmokli, dobre nám padlo teplé jedlo. Klasické reštaurácie tam veľmi nie sú, ale takmer v každom dome vám gazdiná rada navarí, na čo máte chuť (za predpokladu, že má potrebné ingrediencie;))

Na druhý deň nás sprievodca vzal do ďalšej dedinky – Hapao. Tamojšie terasy boli o poznanie zelenšie ako tie v Batade. Kvôli nižšej nadmorskej výške im tam ryža dozrieva skôr. Mali šťastie a na pár hodín sa na nás usmievalo slniečko:) Krásne tam bolo, čo vám budem klamať. Po chvíli sme došli k horúcemu prameňu, kde sa kúpali miestne decká (takú zábavku tam mali, že si namydlili kameň a potom sa po ňom šmýkali do vody; problematika znečistenia vodných tokov im v hre veru nebránila;)). Ináč deti sú na Filipínach všade – priemerne na každú rodinu vychádza päť ratolestí.

Cestou z terás sme sa ešte odfotili so starčekmi v tradičnom oblečení (za príspevok), kúpili sme si pár suvenírov a miestnu pálenku (chutila akoby v nej bolo niečo zhorené) a od sprievodcu sme vypáčili, prečo majú miestni (vrátane neho) červené ústa – poctivo žuvajú „bitternut,“ ktorý má údajne špeciálne povzbudivé účinky. Aj im verím, keďže tam na tom fičia hádam všetci. Postup je asi taký, že rozpolia (rozštvrtia) plod (asi taký veľký ako vlašský orech), ktorý je vo vnútri mäkký, ale má drsné chĺpky. Aby ich to príliš nepichalo, tak plod zabalia do listov (otrlejší do tabakových) a žuvajú to asi päť minút. Samozrejme, že list ich celkom pred poškrabaním ďasien a pier neochráni, a tak majú všetci mierne zakrvavené (červené) ústa. Na znecitlivenie si potom potierajú ďasná nejakým bielym práškom, ale čo konkrétne to je, to vám neprezradím.

Manila a Taal volcano

V noci nás opäť čakala niekoľkohodinová cesta do Manily. Dobre rozbití sme sa ráno ubytovali vo Friendly’s Guesthouse: By backpackers for backpackers. Milý hostel – taká oáza pokoja, ale nie pre tých, čo na Filipíny chodia za neviazanými rozkošami – hneď na recepcii visí veľká tabuľa: NO to sex tourism NO to sex tourists. Pravda je taká, že mnoho turistov nenavštevuje Filipíny kvôli krásnym plážam či úchvatným ryžovým terasám, ale kvôli alternatívnym radovánkam. Postarší Nemci či Američania s mladučkými Filipínkami v náručí v posledných rokoch dopĺňajú miestny kolorit.

Veci sme si nechali na hosteli a išli sme hľadať autobus, ktorý by nás odviezol na Taal volcano – sopka nachádzajúca sa na ostrovčeku v strede jazera. Autobus nás síce odviezol kam mal, ale veľa sme toho nevideli, keďže zase raz lialo. Ak takto vyzerá na Filipínach obdobie sucha, tak si nechcem predstaviť, ako to je v období dažďov... Možno to fakt má na svedomí El-Niňo. Zakotvili sme teda v nejakom fancy hoteli odkiaľ mal byť skvelý výhľad na sopku. Ochutnala som miestnu špecialitu – buko pie (kokosový koláč), páni muzikanti nám zahrali nejaké serenády a asi po hodine čakania sa počasie nachvíľu umúdrilo a aspoň hmlisto sme Taal volcano zhliadli. Takú zvláštnu atmosféru malo to miesto.

Vrátili sme sa späť do Manily a večer sme zavítali do jedného z nespočetných v karaoke barov – veľmi obľúbená kratochvíľa Filipíncov. Letia rockové hity 80-90tych rokov, hlavne lovesongy sa im lúbia;) Objednali sme si pivo miestnej proveniencie – lacné a vcelku chutné – a dali sme sa do reči s čašníkom. Niektorý z jeho kamarátov akurát doniesol z trhu mušle, tak ich uvarili a ponúkli aj nás. Dozvedeli sme sa od neho, že pracuje 12 hodín denne 6 dní v týždni za necelých 120 korún na deň. Za vyššími platy veľa Filipíncov odchádza pracovať do zahraničia (asi 10% celkového obyvateľstva). Odporučil nám nedávať žobrajúcim deťom peniaze; že ich rodičia len zneužívajú. Tomu síce verím, ale niekedy to chce fakt dávku necitlivosti, keď stojíte na lodi a na malom drevenom člne sa k vám priplaví mamina z troma nahými deťmi, ktoré od vás pýtajú peniaze, lebo sú hladné...

Zo severu na juh

Po pive a dobrom drinku som nemala problém zaspať;) Dohnali sme spánkový deficit a okolo obeda sme odišli na letisko, odkiaľ sme mali letieť na Boracay – ostrov, kde sú údajne najkrajšie pláže na Filipínach. Pridala sa k nám aj Birgid, ktorá bola na Filipínach už tri týždne, no celý čas im pršalo, takže kúpania v mori si veľmi neužila. Ale ukázalo sa, že ani nám nebolo súdené vylihovať na pláži. Asi uprostred letu kapitán zahlásil, že počasie na cieľovom letisku je nevyhovujúce. Dvakrát sa pokúsil pristáť, ale neúspešne:( A tak sme doleteli do Iloilo – na opačnú stranu ostrova, ako sme pôvodne chceli. To znamenalo asi toľko, že na Boracay by sme najskôr boli došli až na ďalší deň a aj tak by nám tam zrejme pršalo. Takže zmena plánov. (Darmo som na sebe mala oblečené plavky – pripravená skočiť do mora hneď ako to pôjde;)) Prespali sme v Iloilo v penzióne, ktorý spravovala jedna staršia pani – vdova po nejakom generálovi. Penzión pôvodne slúžil ako ich dom – všade nejaké zarámované rodinné fotografie, medaily, zvláštne ticho...úplne by sa to hodilo to takých tých filmov o duchoch.

Ráno sme vyrazili loďou na susedný ostrov – Negros. Autobusom sme prešli cez vnútrozemie ostrova – nádherná príroda, dedinky, polia, kostoly... Opäť sme nasadli do loďky a preplavili sme sa na ostrov Cebu. Z prístavu sme sa busom zviezli na juh ostrova do malého mestečka Argo. Odtiaľ mali každý deň štartovať lode smerom na ostrov Bohol, kam sme sa chceli dostať. Hm, ale ukázalo sa, že nikto z miestnych presne nevie, kedy lode premávajú a či vôbec. Každý, koho sme sa spýtali nám povedal niečo iné;) Nakoniec sme však natrafili na jednu pani, ktorej kamarát robil v prístave. Zavolala mu a nám ostávalo len dúfať, že čas, ktorý jej povedal, je ten správny. Prespali sme v hoteli, ktorý mal v názve „Beach resort“ – len tá pláž mu akosi k tomu chýbala... Náš informátor sa našťastie sa nemýlil;) Loď nakoniec predsa len išla a tak sme okolo obeda boli už na Bohole.

Bohol: Tarsiers & Chocolate Hills

K hlavným turistickým lákadlám tohto ostrova patria „tarsiers“ a Chocolate hills. Najprv sme šli navštíviť tarsierov (nenašla som slovenský názov týchto mini opičiek s veľkými očami). Údajne sú to najmenšie primáty na svete – merajú asi 15 cm. Chvíľu sme ich pozorovali, ale veľmi aktívni neboli, keďže cez deň obvykle spia.

Od tarsierov sme sa vydali na Chocolate Hills – kopce pripomínajúce svojím tvarom chocolate chips (mne sa skôr podobali na krtince, ale to by tak dobre neznelo) Cesta tam bola nekonečná, a tak sme na vrchol dorazili až tesne pred západom slnka. Posledný autobus do prístavu nám išiel o päť minút, takže ak by sme ho chceli stihnúť, nemali by sme čas pozrieť si kopce. Nakoniec sme sa rozhodli, že do Cebu pôjdeme až ráno a prespíme v hosteli na vrchole jedného z chocolate hills. Západ a východ slnka odtiaľ bol úžasný!

Ráno nás miestni motorkári zviezli z kopca na hlavnú cestu, kde sme si stopli bus do prístavu. Kúpili sme si lístok na ferry a dúfali sme, že nebude meškať. Krzsysiek potreboval stihnúť lietadlo a my autobus. Na moje prekvapenie ferry išla faktže rýchlo a za necelé dve hodinky sme boli v Cebu – druhé najväčšie mesto na Filipínach. Rozlúčili sme sa s Krzsysiekom a nasadli na autobus idúci na sever ostrova, odkiaľ chodia člny na Bantayan Islands.

Bantayan Island

Podarilo sa nám stihnúť poslednú loď;) Na palube sme sa dali do reči s miestnymi policajtmi (také známosti sa vždy zídu). Okrem iného nás povzbudzovali, aby sme si požičali motorku, aj keď nemáme vodičák; že v prípade problémov stačí zaplatiť... Krásny západ slnka sme si pozreli z lode a na ostrov sme došli už za tmy. Podľa rrferencií z Lonely Planet sme sa ubytovali v Sugar Beach resort (aj keď tricyklisti sa nás snažili presvedčiť, že je to plné; zrejme dostávajú províziu ak nalákajú turistov do niektorého z konkurenčných podnikov). Viete si predstaviť, aká som bola nedočkavá, že sa môžem konečne okúpať;) A stálo to veru za to – more bolo teplé a pokojné a toľko hviezd na oblohe som ešte nevidela.

Ďalší deň ráno sme boli na omši v miestnom kostole (kostolov je na Filipínach požehnane). Aj keď som nerozumela, čo pán farár hovoril, asi hádzal jeden vtip za druhým, keďže ľudia sa celý čas smiali. Celý deň sa potom kúpala v mori alebo sa len tak prechádzala po pláži či čítala knižku. Tesne pred západom slnka sme sa preplavili k „floating baru“ – normálny bar akurát že plával na mori (cca 100 metrov od brehu). Zaujímavý nápad veru, len človek nevie, či je už opitý, alebo to more kolíše podlahou;) Ináč turistov na ostrove veľa nebolo (asi všetci zakotvili na Boracay), akurát filipínski študenti tam trávili prázdniny, a tak po večeroch robili táboráky, hrali na gitare alebo spievali karaoke.

Cebu → Singapur

Skoro ráno som sa ešte bola naposledy okúpať v mori a pomaly sme sa vybrali späť do Cebu. Podobné mesto ako Manila, aspoň pokiaľ ide o špinu, hluk či smog. Pozreli sme si starú španielsku pevnosť, baziliku a Magalienšov kríž (práve na tomto ostrove ho domorodci odrevadili na onen svet); prešli sme sa po údajne najstaršej ulici na Filipínach a pre istotu sme sa radšej čím skôr presunuli na letisko. Let prebehol hladko – tentokrát sme pristáli podľa plánu;)

Nasadajúc do čistého singapurského taxíka (bez nekonečného dohadovania sa o cene), pozerajúc sa z okna na pokojné čisté nočné ulice, som si po prvýkrát uvedomila, že Singapur je v danom regióne takým malým zázrakom.

Pár postrehov na záver

- Mne osobne Filipíny skôr pripomínali Latinskú Ameriku než Áziu. Španielsky a americký vplyv je cítiť na každom kroku – dokonca aj filipínsky jazyk je popretkávaný španielskymi a anglickými slovíčkami

- Na mnohých miestach visia tabule „Be honest even if others are not...even if others will not...even if others cannot.“

- Každé verejné vozidlo má vzadu ceduľku s nápisom „How was my driving?“ S telefónnym číslom príslušnej štátnej autority zodpovednej za poriadok na cestách.

- Filipínci sa obvykle neoštiepkujú a hneď ako im poviete, ako sa voláte, oslovujú vás „my friend.“ Bez okolkov sa spýtajú, že kde máte manžela či koľko máte rokov.

- Kým Američania majú namiesto záchodov „rest rooms“, Filipínci zašli s eufemizmami ešte ďalej – toalety sa tu volajú „comfort rooms.“

- Veľa je toho ešte, čo by som vám rada povedala, ale už nevládzem písať a zrejme ani vy čítať;) Tak zas niekedy nabudúce; verím, že bude o čom – práve som si požiadala o víza do Vietnamu.