Neviem koľký týždeň: Vietnam

Tak, konečne som si našla čas na túto milú aktivitu;) Len čo som sa vrátila z Vietnamu, začal sa točiť kolotoč študijných povinností, že som chvíľami nevedela, kde mi hlava stojí. „Učiť sa, učiť sa, učiť sa!“ Koniec koncov, to je oficiálny dôvod môjho pobytu v týchto končinách. Takže nebudem strácať čas sťažnosťami a radšej prejdem k Vietnamu:

Ráno v deň odletu som si na ambasáde vyzdvihla víza, absolvovala jeden z mnohých group meetingov, zbalila som si veci a vybrala sa do apartmánu svojich spolucestujúcich – Joanna a Monika z Poľska. Na prvých pár dní sa k nám pridal i Jonnas z Nemecka, ale potom to už bola čisto babská jazda. Zavolali sme si taxi a za intenzívneho dažďa vyrazili na letisko. V poslednej chvíli som zistila, že so sebou nemám student cards (také dve malé zelené kartičky, ktoré zo mňa na pár mesiacov robia „Singapurčanku“). Možno by ma do Vietnamu a naspäť pustili aj bez nich, ale ktovie. Tak sme cestou radšej kartičky vyzdvihli na byte a ja som len dúfala, že na nič iné som v tom zhone nezabudla.

Hanoi

Lietadlo kvôli dažďu trochu meškalo, ale ináč šlo všetko v pohode a večer sme už boli v Hanoji. Nocľah sme si zaplatili vopred v Backpacker’s hosteli, ktorí nám odporučili spolužiaci, čo tam spali. Prevádzkujú ho dvaja Austrálčania a za pár rokov sa im podarilo vybudovať hostelu dobré meno. Ako to však už býva, konkurencia nespí, a snaží sa situáciu využiť vo svoj prospech. Nutné dodať, že nie práve férovými praktikami. Funguje to asi takto: na letisku si vezmete taxi, ktorý vás namiesto Backpacker’s hostela odvezie do Backpacker’s hotela, kde za tento počin dostane províziu. Preto aj keď šoférovi dvakrát jasne poviete, že chcete ísť do „hostela“ a nie „hotela,“ nič vám to nie je platné. (Tušili sme, že to na nás budú skúšať, keďže sme si prečítali varovanie od Austrálčanov. Tí síce o týchto nekalých praktikách vedia, ale veľa proti tomu urobiť nemôžu) Takže, podľa očakávaní to, sa nás snažili zmiasť. Avšak, neúspešne. Izbu sme mali zaplatenú vopred cez internet, takže aj keby nás boli ubytovali v „hoteli“, peniaze by od nás nedostali a charitu nerobia. Po chvíli vysvetľovania (že akože nepochopili, čo chceme) nás teda nakoniec odviezli, kam mali;)

Čakalo nás však iné prekvapenie – naša rezervácia akosi neprešla systémom, a tak sa pre nás nenašla žiadna voľná izba. Na recepcii však boli ochotní a pomohli nám nájsť náhradné ubytovanie.

Po tom, čo sme si zložili veci na izbe, vybrali sme sa na prieskum nočných hanojských ulíc s cieľom nájsť niečo na jedenie. Pred tým sme si všetci dali obligatórny pohárik vodky – z čisto medicínskych dôvodov, samozrejme – aby nám miestna strava neprivodila nejaké žalúdočné nepríjemnosti;)

Nuž, kadečo tí Vietnamci jedia – od kuracích nožičiek, cez hady až po psov. Ale asi nie som až taká gurmánka, a tak som sa uspokojila so sticky rice a nejakou dusenou zeleninou. Na ulici sa dá najesť faktže lacno; a ak si zakážete myšlienky na to, čo všetko sa s jedlom, ktoré práve požívate, mohlo diať, tak vám bude aj chutiť;)

Po tom, čo som si posteľ dôkladne nasprejovala repelentom (sa fakt bojím bed bugs), zaspala som ako zabitá. Ráno sme chceli ísť na raňajky, ktoré boli v cene. Bohužiaľ. Slečna recepčná nám s úsmevom povedala, že pán kuchár je chorý, a tak nám raňajky nemôže ponúknuť. Pochopiteľné, nie?

Veci sme si presťahovali do Backpacker’s hostelu, kde sa nám majiteľ ospravedlnil, že to s rezerváciou akosi nezvládli a na udobrenie nás pozval na raňajky. Zároveň nás zásobil množstvom užitočných rád o tom, čo sa oplatí vidieť v okolí i celkovo vo Vietname. Len čo nás vybavil mapou Hanoja s miestami, kam určite musíme ísť na obed či pravú vietnamskú kávu, vybrali sme sa na obhliadku mesta.

Bolo zamračené a mrholilo, čo obvykle človeka nepoteší, no k atmosfére toho mesta sa také počasie proste hodilo. Nebudem vám písať o pamätihodnostiach, ktoré sme navštívili (aj tak si to z toho takmer nikdy nič nepamätám), ale o prechádzaní cez cestu vám napísať musím. Je to v podstate taký adrenalínový šport. Snáď všetci Vietnamci jazdia na motorkách a zo zásady svoje vozidla nezastavujú. Priechody pre chodcov sú skôr na ozdobu. Čiže ak sa chcete dostať z jednej strany cesty na druhú, odporúčam vám zavrieť oči a vykročiť. Oni vás obídu. Možno vám to príde značne kontra-intuitívne – vrhnúť sa do prúdu motorkárov, ale ináč to fakt nejde. Z nejakých dôvodov sa im proste nechce brzdiť, a tak namiesto toho, aby zastavili svojho tátoša, jednoducho zmenia ser jazdy a obídu vás.

Hanojské chodníky sú plné ľudí posedávajúcich na malých stoličkách (také aké bývajú u nás v detských kútikoch). Niektorí jedia, iní popíjajú kávu (návod na prípravu nižšie) či zelený čaj. Mnohí nosia na hlave tradičné slamené klobúky v tvare kužeľa, takže im ani poriadne nevidno do tváre. Kolorit dopĺňajú predajcovia ovocia a zeleniny, kráčajúci s tyčou cez plece, na koncoch ktorej visia ťažké koše. Väčšimna podnikov je pre miestnych a hygienické štandardy EÚ by sotva splnili. Nájdu sa tu však i reštaurácie, kaviarne či bary, ktoré tým „západným“ v pohode môžu konkurovať – majú štýl, ochotný personál, dobré jedlo a fajn ceny.

Sapa

V Hanoji sme sa dlho nezdržali; večer sme nastúpili na nočný vlak smerujúci na sever do mestečka Sapa. Táto oblasť Vietnamu je známa najmä kvôli ľuďom z „kmeňa“ Red Dzao a Black Hmog Zatiaľ odolávajú zvodom moderného spôsobu života a takmer všetci chodia oblečení v tradičných krojoch (tých prvých poznať podľa červených šatiek na hlave a tí druhí nosia charakteristický odev indigovej farby – pre tých čo sa farboznalectvu veľmi nevenujete, je to tmavo modrá;))

Z vlakovej stanice nás po serpentínach odviezli do Sapy, kde na nás už čakal sprievodca. Po raňajkách sme sa vydali na cestu do okolitých dediniek. Keďže v posledných dňoch dosť pršalo, všade bolo blato, a tak niektoré úseky neboli zrovna prechádzkou rozprávkovým lesom. Ešteže nám miestne dievčence ochotne pomáhali. Do dediny išli spolu s nami dúfajúc, že nám predajú niečo zo svojich výrobkov – náramky, kapsičky, tašky... „Would you shop from me?“ sme počúvali zo všetkých strán.

Dedinky sú roztrúsené v kopcoch posiatych ryžovými terasami. My sme ale mnoho ryže nevideli, keďže siať začínajú až niekedy v máji. No zato sme videli vodné byvoly a diviaky. Sprievodca nás doviedol k horúcemu prameňu, ktorý miestni vykachličkovali a slúži im ako „spoločná vaňa.“ V jednej časti sa kúpu muži, v druhej ženy a deti. A na čistotu asi dajú – kožu si drhli kameňmi.

Ubytovaní sme boli u jednej rodiny. Pani domáca nám navarila skvelú večeru a pán domáci nás počastoval ryžovou pálenkou. Spať sme išli so sliepkami, len čo zapadlo slniečko. Takže som sa, na rozdiel od predošlej noci vo vlaku, vyspinkala do ružova.

Ďalší deň sme putovali späť do Sapy. Zastavili sme sa pri vodopáde a miestnej škole; cestou na nás pokrikovali deti – niektoré nám chceli čosi predať, iné sa len pýtali či pre ne nemáme nejaké sladkosti. Obvykle starší súrodenci majú mladších priviazaných na chrbte a vyzerá to tak, že sa o nich starajú namiesto rodičov.

V Sape sme navštívili miestny trh a v jednej z početných kaviarní sme si vychutnali úžasný výhľad na kopce a pravú vietnamskú kávu. Tá sa zvyčajne podáva v sklenených pohároch, na spodku ktorých je naliate sladené kondenzované mlieko. Na pohár sa položí kovová nádobka s dierkami na spodku, ktorá slúži ako „mini prekvapkávač.“ Do nádobky sa nasypú asi tri lyžičky kávy, pritlačí sa kovovým piestom a zaleje horúcou vodou, takže do pohára s mliekom kvapká káva už bez zrniečok. Samotná vietnamská káva je iná ako naša; myslím že ju pražia s cukrom a nejakými bylinkami. Každopádne je silná a chutí faktže dobre;)

Ha Long Bay

V noci nás čakala ďalšia „príjemná“ noc vo vlaku. Ale našťastie nás nikto nenapadol ani neokradol (aj keď neodôvodnenú návštevu v kupé sme mali) a ráno sme boli naspäť v Backpacker’s. Tam už začali s prípravami na Saint Patrick’s Day, takže k raňajkám sa čapovalo pivo. My sme však mali iné plány – nasadli sme na autobus a vyrazili do Ha Long Bay.

Naša sprievodkyňa Suan nám cestou porozprávala o tom, že hoci jej rodičia dali meno, ktoré v preklade znamená „jar“ – aby bola v živote šťastná; tak že vraj sa to moc neplní. Má už 26, a ešte nie je vydatá. Nuž, ktovie...

Po troch hodinách sme boli na mieste – skaly týčiace sa z mora, chránené UNESCOm ako svetové dedičstvo. V prístave kotvilo množstvo lodí pripravených plaviť sa s dychtivými turistami. Na jednu takú loďku sme nastúpili aj my. Interiér bol celý obložený drevom a cítila som sa tam skôr ako v nejakej horskej chate, než na lodi. Plavili sme sa pomedzi skaly obdivujúc unikátnu scenériu. Súčasťou vyhliadkovej plavby bola návšteva jaskyne. Na naše slovenské síce nemá;) a tie gýčové svetlá si mohli odpustiť, ale ináč vcelku pekná. Na chvíľu sme zastavili v „plávajúcej dedine,“ kde ľudia žijú v člnoch a turistom predávajú ovocie, ryby a veci podobné. Mrzí ma, že to neviem dosť dobre opísať, ale Ha Long Bay je naozaj fascinujúce, a tak trochu tajomné, miesto, kam sa určite oplatí zablúdiť.

Hoi An

Po návrate z Ha Long Bay sme si vyzdvihli batohy z hostela a užili si ďalšiu noc vo vlaku (tento krát to nebol „soft sleeper“ ale „hard sleeper“ čož v praxi znamená, že namiesto štyroch ľudí v kupé, tam spia šiesti a matrace sú tenšie). Cieľom našej cesty bolo malebné mestečko Hoi An, ktoré nám vrelo odporúčali ten Austrálčan z Backpacker’s. Ubytovali sme sa v celkom fajn hoteli – pekná izba (s margarétkami roztrúsenými na posteli), bazén, švédske stoly na raňajky – celá paráda za 9 USD na osobu a noc.

Ako jedno z mála miest, Hoi An nebolo počas vojny bombardované, takže mnohé staré budovy z rozličných období kolonizácie, zostali zachované. V meste panuje pokojná atmosféra; väčšina obyvateľov sa venuje tradičným remeslám, rybári sa plavia na svojich mini člnkoch a turisti sa túlajú uličkami vychutnávajúc si vzácne chvíle voľna.

Keďže sme boli tri baby na výlete, dalo sa očakávať, že sa to bez nakupovania neobíde;) Niežeby som patrila k shoppoholikom, ale tej nekonečnej ponuke skvelých strihov za ľudové ceny sa skrátka nedalo odolať. Navyše keď sú vám schopní všetko ušiť na mieru a do 24 hodín. Predpokladám, že väčšina krajčírok pracuje v nejakom závode multinacionálnej odevnej firmy, ktorá využíva lacnú vietnamskú pracovnú silu. Odtiaľ berú strihy modelov, podľa ktorých potom doma „vo voľnom čase“ šijú oblečenie a predávajú to turistom. Mne ušili pár tradičných čínskych blúzok a zimný kabát (ešte treba vymyslieť spôsob, ako ho prepraviť do vlasti, keďže letiskové limity na batožinu sú neúprosné). A fakt sa im to podarilo;) Keďže som si ešte nikdy nedávala šiť topánky na mieru, ta som to chcela vyskúšať. Vybrala som si akože Pumy (o ochranu značiek sa tam zatiaľ nikto nestará), pričom farby a materiál som si mohla nakombinovať podľa predstáv. Škoda len, že tento krát im to akosi nevyšlo – topánky boli malé a širokéL Buď mám také neštandardné nohy, alebo to len zle odmerali, ktovie; snáď nabudúce.

Ale aby som o nás nevytvárala nepravdivú predstavu; robili sme aj niečo iné okrem nakupovania. Napríklad sme sa boli pozrieť My Son – zrúcaniny starovekých hinduistických chrámov. Vraj sa podobajú na tie v Kambodži a Thajsku (ta až tam pôjdem, budem môcť porovnať). Ak si človek odmyslí davy turistov, neprestajné cvakanie fotoaparátov a hlučný výklad sprievodcov, tak je to pôsobivé miesto. Mňa celkom zaujali necudné sochy yoni a linga (si môžete vygoogliť ;)) Po obhliadke ruín sme sa preplavili (polorozpadnutou loďkou) do dedinky známej svojou remeselnou výrobou. Takmer každý tam buď niečo vyrezával z dreva, maľoval, šil, vyrábal lampióny či staval lode. Podvečer sme si ešte požičali bicykle a vybrali sa na miestnu pláž. No, bol to veru zážitok. Som niekoľkokrát strhla volantom mysliac si, že už-už ma niekto zozadu ide zraziť. Vietnamci totiž namiesto svetelných znamení po sebe trúbia – nahlas a často. Ale prežila som;) Pláž bola plná miestnych a vcelku čistá. Len škoda, že voda bola ešte stále studená a obloha šedivá, takže kúpanie sme oželeli.

Ďalší deň sme navštívili obligatórne turistické miesta v Hoi An a večer sme odleteli do Ho Chi Minhovo mesta. Chvíľu sme síce zvažovali ďalšiu cestu vlakom, no keďže tá by trvala 15 hodín a stála by asi o 10 dolárov menej ako letenka, bolo rozhodnuté.

Ho Chi Minh (Saigon)

Let trval asi hodinku. Na letisku nás už čakal taxík, ktorý nás odviezol do hotela. Tam všetci už spali, takže sa s nami nikto moc nebavil. Ukázali nám izbu, dvere od hotela zamkli, a tak sme šli spať hladné.

Dlho sme nevyspávali. Hneď ráno už na nás čakal autobus smerujúci do Cu Chi Tunnels – jedno z pamätných miest (americkej) vojny vo Vietname. Ide o viac než 200 kilometrový systém tunelov, v ktorých počas vojny proti Američanom Vietnamci, žili, trénovali na boj a skrývali sa. (Časť tunelov bola vybudovaná už počas vojny proti francúzskej nadvláde).

Hneď na úvod obhliadky sme si pozreli propagandistické video o tom, ako Vietnamci hrdinsky bojovali proti nepriateľovi a ešte popri tom mali čas na tance a spev ľudových piesní. Musím uznať, že systém tunelov je naozaj dômyselný a odhodlanie ľudí muselo byť nesmierne. Celé to kopali len za pomoci lopát a bambusových vedier na odhadzovanie hliny. Ono, žiadna vojna nie je sranda. No zákernosť pascí, ktoré Vietnamci nastražili proti Amíkom ma fakt prekvapila. Samozrejme, že americkí vojaci im neostali nič dlžní. Cestou do tunelov sme zastavili v dielni, kde pracujú ľudia postihnutí v dôsledku používania chemickej látky Orange. Nebol to veselý pohľad, veru.

Celkovo som z toho mala taký dojem, že Vietnamci amerických bratov stále veľmi nemajú v láske. Čosi z toho reflektujú oficiálne monetárne a vízové opatrenia – za výmenu amerických dolárov za dongy sa platí špeciálna prirážka, opačná výmena obvykle možná nie je, za víza do Vietnamu platia Amíci vyššie poplatky a tak podobne. Btw. keď už sme pri vietnamskej mene, zase raz som bola na pár dní milionárka – za jedno euro vyfasujete tak 22 tisíc dongov;)

Z tunelov sme sa vrátili späť do Saigonu (i napriek tomu, že oficiálny názov mesta je od 1975 Ho Chi Minh City, poväčšine sa používa starý názov). I keď hlavným mestom krajiny je v súčasnosti Hanoi, v Saigone žije asi trikrát viac ľudí (takmer 10 miliónov). To znamená viac motoriek, viac trúbenia na cestách a viac smogu (i keď také zlé ako v Manile to nebolo). V porovnaní so severom krajiny je južný Vietnam oveľa viac zasiahnutý moderným spôsobom života. V 1986 sa páni súdruhovia odhodlali k určitým ekonomickým reformám, ktoré vietnamské hospodárstvo posunuli smerom k trhovej ekonomike. Mám pocit, že momentálne zažívajú obdobie určitého chaosu, čo podnikavci vždy vedia využiť vo svoj prospech a vrstva bohatých sa rozrastá. Ale chudobných na uliciach neubúda. Pozitívne je (teda aspoň mne to tak prišlo), že takmer každý niečo robí a neposedáva podaromnici.

Podľa rád sprievodcu sme si išli obhliadnuť Reunification Palace – že vraj architektonický počin. Nuž, myslím, že v našej komunistickej výstavbe by sa stratil. „Uncle Ho“ (ako miestni familiárne nazývajú Ho Chi Minha) sa usmieval z obrazov v každej miestnosti a všade viseli červené vlajočky so zlatou hviezdou.

Keďže bol Veľký Piatok, tak sme chceli ísť na obrady do kostola. Vstup sme si však museli vybojovať, lebo dnu púšťali len Vietnamcov. Podobne to bolo v pagode, kam sme dorazili tesne po skončení otváracích hodín. Ale asi sme boli dostatočne otravné, a tak nás nakoniec nachvíľu pustili dovnútra. Večer sme ešte nakúpili posledné suveníry, zbalili sme sa a ráno skoro ráno sme odleteli späť do čistého, zeleného Singapuru.

Doleteli sme v poriadku, len z batožiny mi zmizli peniaze. Hej, uznávam, že to nie je zrovna smart, nechať si peňaženku v odbavovanom ruksaku. Našťastie som o veľa neprišla, ale vcelku ma znepokojila predstava, ako jednoducho sa niekto môže dostať k mojim veciam. Čo keď mi tam nabudúce niekto bude chcieť prispieť malým balíčkom bieleho prášku? No, možno som paranoidná, ale keď si predstavím, aké prísne protidrogové zákony Singapur má, ta mi nie je všetko jedno...