Recess week: Filipíny

A som späť – živá a zdravá:) Ako som vám spomínala, väčšina mojich zahraničných spolužiakov vyrazila cez recess week do Thajska na Full Moon Party, no thajská vláda im trochu narušila plány – kvôli voľbám zakázala predaj alkoholu;) My sme si to však namierili na východ, objavovať krásu Filipín. Tentokrát som sa vydala na cesty spolu s Dominikom, Wei Huom a Krzysiekom. Vďaka Bohu som výlet absolvovala bez ujmy na živote, a tak sa s vami môžem podeliť o svoje cestovateľské zážitky.

Singapur → Kuala Lumpur

Po tom, čo chalani dopísali polsemestrálne písomky, sme podľa plánu vyrazili nočným autobusom zo Singapuru do hlavného mesta Malajzie. Bus to bol veru pohodlný, ale spať sa v ňom nedalo. Jeden z našich spolucestujúcich totiž intenzívne chrápal a chrápať neprestal, až kým sme skoro ráno nevystúpili v Kuala Lumpur.

Po raňajkách (v McDonalde) sme blúdili uličkami čínskej štvrte hľadajúc nejaké obstojné ubytovanie. Napokon sme čosi našli, zložili sme si ruksaky a ponáhľali sme do centra mesta, aby sa nám ušli lístky na Petronas Towers (PT). Tieto dva mrakodrapy, prepojené asi v polovici pasážou, sú pýchou KL. Vstup a prehliadka „twin towers“ je zadarmo. Počet turistov za deň je ale obmedzený, a tak je potrebné vystáť si rad na lístky. Stavbu financovala štátna ropná spoločnosť „Petronas“ a korunkami, teda vlastne, ringgidmi sa veruže nešetrilo. „Dvojičky“ fakt majú štýl, turistom ponúkajú skvelý výhľad na mesto a nezabudlo sa ani na kultúru – v podzemí PT je obrovská koncertná sieň určená pre vystúpenia národného symfonického orchestra.

Keď som sa Singapurčanov pýtala, čo je v KL najlepšie, najčastejšia odpoveď bola že „shopping.“ Ešteže autori Lonely Planet netrpia podobnou úchylkou;) Namiesto shopping malls odporúčajú navštíviť Batu Caves – jaskyne, nachádzajúce sa pár kilometrov od KL, v ktorých je umiestnená známa hinduistická svätyňa. Asi po polhodine cesty busom sme boli na mieste – vítala nás majestátna niekoľkometrová zlatá socha jedného z hinduistických bohov. K samotnej svätyni si pútnici musia vyšliapať nejakých 300 schodov – niektorí išli bosí, ale turisti sa nevyzúvali, ta snáď sme im to tam neznesvätili. Ináč miesto je to zvláštne – všade kopec gýčových sôch, hromady odpadkov, návyková hudba, oltáriky, orientálna vôňa...ale akosi tomu chýbala atmosféra posvätného miesta. Aspoň mne.

Večer sme ešte navštívili známy trh z falšovaným značkovým tovarom – za pár drobných som si mohla nakúpiť toľko kabeliek od Luis Vuittona, že by som každý týždeň nosila inú;) Kvalitne unavená (po prebdenej noci v autobuse) som zaspala chvíľu po večerníčku, takže o nočnom živote v KL vám neporozprávam.

Kuala Lumpur → Manila

O štvrtej ráno nám zazvonil objednaný budíček z recepcie, aby sme včas došli na letisko. V týchto krajinách si človek nikdy nemôže byť istý, ako dlho cesta potrvá. Našťastie let sme v pohode stihli a všetko išlo hladko, až kým sme neprileteli do Manily. Tu totiž Wei Hu neprešiel pasovou kontrolou :( Bez toho, aby nám niekto povedal, čo sa vlastne stalo, odviedli ho niekam do kancelárie. Akurát nám odkázali, aby sme počkali, že s ním robia interview. A tak sme čakali asi hodinu a meditovali nad tým, či ho pustia alebo nie. Nakoniec sa však ukázalo, že naše čakanie bolo úplne zbytočne, keďže páni z imigračného ho bez dlhších diskusií rovno posadili na prvé lietadlo vracajúce sa späť do KL. Je síce pravda, že Filipínci majú voči Číňanom určité predsudky (väčšine filipínskych podnikov šéfujú Číňania, no zároveň sa na Filipíny v posledných rokoch hrnie lacná čínska pracovná sila). Wei Hua však poslali domov z prozaickejších dôvodov – akosi prehliadol, že ako Číňan potrebuje k vstupu na Filipíny víza... Takto sme hneď na začiatku prišli o člena výpravy :(

Kým Wei Hu letel naspať do Malajzie, my sme sa snažili dostať z letiskového terminálu do Manily. Pomery v doprave na Filipínach celkom pekne ilustruje fakt, že Wei Hu skôr doletel do KL než sa nám podarilo doraziť do centra mesta.

Miestna doprava

Hm, keď už som pri tej filipínskej doprave, tak vám ju trochu priblížim – za desať dní sme vyskúšali hádam všetky možné spôsoby – lietadlo, taxíky, autobusy, tricykle, motorky, člny, lode i miestnu špecialitu – jeepneys. Ako názov napovedá, pôvodne to boli americké vojnové jeepy, ktoré si miestni trochu prispôsobili na civilnú prepravu. V súčasnosti sa už rovno vyrábajú tak, že zadnú časť vozidla tvorí priestor na prepravu pasažierov – na dvoch pozdĺžnych sedadlách (kolmo na sedadlo vodiča) sa tlačí asi 15 Filipíncov a ďalší obvykle trčia zozadu či sedia na streche. Zvonku vyzerajú jeepneys ako nejaké cirkusové vozy pomaľované dosť gýčovými výjavmi a doplnené nápismi typu Jesus cares, God bless our trip, Praise the Lord a podobne. Pokiaľ ide o taxíky, tak veľmi zriedka sú vodiči ochotní použiť taxameter, namiesto toho s úsmevom turistom navrhnú asi trojnásobnú cenu. Postupne sme sa však naučili ako-tak odhadnúť, koľko by naša cesta mala stáť, ale myslím, že na nás zarobili aj tak nadštandardne. Nech im padne na úžitok;) Autobusy sú kadejaké – od pomerne luxusných klimatizovaných až po takmer rozpadávajúce sa. Pokiaľ si chcete užiť cestu v aircon buse a nezmrznúť, vezmite si so sebou spacák alebo aspoň širokú lepiacu pásku – na prelepenie otvoru, ktorým na vás nemilosrdne fúka arktický vzduch. Obyčajné autobusy síce nemajú klímu, ale zato prievan v nich je značný. Väčšina cestujúcich to rieši šatkou na hlave. Nastupovanie a vystupovanie funguje na princípe spontaneity – keď vás napadne, že by ste sa radi zviezli smerom, ktorým autobus ide, tak si ho jednoducho stopnete a keď už máte pocit, že ste sa viezli dosť, tak „conductorovi“ naznačíte, že chcete vystúpiť. On čosi zakričí šoférovi a ten zastaví vozidlo. Celkom fajn by to bolo, keby cestujúci aspoň trochu koordinovali svoje túžby opustiť autobus – v praxi to totiž vyzerá tak, že v jednej dedine autobus zastaví aj trikrát a cestovanie sa tým značne predlžuje.

Ale späť k našej ceste: v Manile sme sa dlho nezdržali – našťastie. V Lonely Planet sa celkom výstižne píše, že je „perlou Orientu“ no cez jej škrupinu sa podarí dostať iba tým čo sú fakt odhodlaní. Ja som asi nebola. Ulice sú špinavé, plné žobrajúcich detí a policajtov, na cestách zápchy, zo všetkých strán počuť trúbenie áut a človek sa bojí zhlboka sa nadýchnuť, aby si nezničil pľúca. Miestni si ústa a nos zakrývajú vreckovkou a zjavne vedia prečo. Po chvíli blúdenia manilskými ulicami sa nám podarilo nájsť terminál, z ktorého jazdia autobusy na sever ostrova, kde sa nachádzajú známe ryžové terasy. Vzdialenosť od Manily je necelých 400 kilometrov, no trvalo nám celú noc (cca 10 hodín), kým sme sa tam dostali.

Banaue, Batad, Hapao: Rice terraces

Ráno sme sa ocitli v Banaue, mestečku/dedine odkiaľ sa obvykle chodí na obhliadku rice terraces. Rýchlo sme sa ubytovali, našli sme si sprievodcu a šoféra (teda skôr oni si našli nás) a vydali sme sa obdivovať krásu ryžových terás do susednej dediny – Batadu. Na chate sme sa zoznámili s jedným chalanom z Japonska a Birgit z Rakúska, ktorí sa k nám pridali. Terasy v Batade sú staré asi 2000 rokov a ľudia na nich doteraz pestujú ryžu tradičným spôsobom. Aj keď takmer celý čas pršalo, scenéria kopcov s kaskádovitými políčkami bola fakt nádherná. Náš sprievodca nás bez zranení previedol cez ryžové polia k vodopádu; jeho známi nám ukázali ako sa praží káva, lúpe ryža či ako vyzerali tradičné domy ich predkov.

Vzhľadom k tomu, že cesta pomedzi terasy bola pomerne vyčerpávajúca a ešte sme kvalitne zmokli, dobre nám padlo teplé jedlo. Klasické reštaurácie tam veľmi nie sú, ale takmer v každom dome vám gazdiná rada navarí, na čo máte chuť (za predpokladu, že má potrebné ingrediencie;))

Na druhý deň nás sprievodca vzal do ďalšej dedinky – Hapao. Tamojšie terasy boli o poznanie zelenšie ako tie v Batade. Kvôli nižšej nadmorskej výške im tam ryža dozrieva skôr. Mali šťastie a na pár hodín sa na nás usmievalo slniečko:) Krásne tam bolo, čo vám budem klamať. Po chvíli sme došli k horúcemu prameňu, kde sa kúpali miestne decká (takú zábavku tam mali, že si namydlili kameň a potom sa po ňom šmýkali do vody; problematika znečistenia vodných tokov im v hre veru nebránila;)). Ináč deti sú na Filipínach všade – priemerne na každú rodinu vychádza päť ratolestí.

Cestou z terás sme sa ešte odfotili so starčekmi v tradičnom oblečení (za príspevok), kúpili sme si pár suvenírov a miestnu pálenku (chutila akoby v nej bolo niečo zhorené) a od sprievodcu sme vypáčili, prečo majú miestni (vrátane neho) červené ústa – poctivo žuvajú „bitternut,“ ktorý má údajne špeciálne povzbudivé účinky. Aj im verím, keďže tam na tom fičia hádam všetci. Postup je asi taký, že rozpolia (rozštvrtia) plod (asi taký veľký ako vlašský orech), ktorý je vo vnútri mäkký, ale má drsné chĺpky. Aby ich to príliš nepichalo, tak plod zabalia do listov (otrlejší do tabakových) a žuvajú to asi päť minút. Samozrejme, že list ich celkom pred poškrabaním ďasien a pier neochráni, a tak majú všetci mierne zakrvavené (červené) ústa. Na znecitlivenie si potom potierajú ďasná nejakým bielym práškom, ale čo konkrétne to je, to vám neprezradím.

Manila a Taal volcano

V noci nás opäť čakala niekoľkohodinová cesta do Manily. Dobre rozbití sme sa ráno ubytovali vo Friendly’s Guesthouse: By backpackers for backpackers. Milý hostel – taká oáza pokoja, ale nie pre tých, čo na Filipíny chodia za neviazanými rozkošami – hneď na recepcii visí veľká tabuľa: NO to sex tourism NO to sex tourists. Pravda je taká, že mnoho turistov nenavštevuje Filipíny kvôli krásnym plážam či úchvatným ryžovým terasám, ale kvôli alternatívnym radovánkam. Postarší Nemci či Američania s mladučkými Filipínkami v náručí v posledných rokoch dopĺňajú miestny kolorit.

Veci sme si nechali na hosteli a išli sme hľadať autobus, ktorý by nás odviezol na Taal volcano – sopka nachádzajúca sa na ostrovčeku v strede jazera. Autobus nás síce odviezol kam mal, ale veľa sme toho nevideli, keďže zase raz lialo. Ak takto vyzerá na Filipínach obdobie sucha, tak si nechcem predstaviť, ako to je v období dažďov... Možno to fakt má na svedomí El-Niňo. Zakotvili sme teda v nejakom fancy hoteli odkiaľ mal byť skvelý výhľad na sopku. Ochutnala som miestnu špecialitu – buko pie (kokosový koláč), páni muzikanti nám zahrali nejaké serenády a asi po hodine čakania sa počasie nachvíľu umúdrilo a aspoň hmlisto sme Taal volcano zhliadli. Takú zvláštnu atmosféru malo to miesto.

Vrátili sme sa späť do Manily a večer sme zavítali do jedného z nespočetných v karaoke barov – veľmi obľúbená kratochvíľa Filipíncov. Letia rockové hity 80-90tych rokov, hlavne lovesongy sa im lúbia;) Objednali sme si pivo miestnej proveniencie – lacné a vcelku chutné – a dali sme sa do reči s čašníkom. Niektorý z jeho kamarátov akurát doniesol z trhu mušle, tak ich uvarili a ponúkli aj nás. Dozvedeli sme sa od neho, že pracuje 12 hodín denne 6 dní v týždni za necelých 120 korún na deň. Za vyššími platy veľa Filipíncov odchádza pracovať do zahraničia (asi 10% celkového obyvateľstva). Odporučil nám nedávať žobrajúcim deťom peniaze; že ich rodičia len zneužívajú. Tomu síce verím, ale niekedy to chce fakt dávku necitlivosti, keď stojíte na lodi a na malom drevenom člne sa k vám priplaví mamina z troma nahými deťmi, ktoré od vás pýtajú peniaze, lebo sú hladné...

Zo severu na juh

Po pive a dobrom drinku som nemala problém zaspať;) Dohnali sme spánkový deficit a okolo obeda sme odišli na letisko, odkiaľ sme mali letieť na Boracay – ostrov, kde sú údajne najkrajšie pláže na Filipínach. Pridala sa k nám aj Birgid, ktorá bola na Filipínach už tri týždne, no celý čas im pršalo, takže kúpania v mori si veľmi neužila. Ale ukázalo sa, že ani nám nebolo súdené vylihovať na pláži. Asi uprostred letu kapitán zahlásil, že počasie na cieľovom letisku je nevyhovujúce. Dvakrát sa pokúsil pristáť, ale neúspešne:( A tak sme doleteli do Iloilo – na opačnú stranu ostrova, ako sme pôvodne chceli. To znamenalo asi toľko, že na Boracay by sme najskôr boli došli až na ďalší deň a aj tak by nám tam zrejme pršalo. Takže zmena plánov. (Darmo som na sebe mala oblečené plavky – pripravená skočiť do mora hneď ako to pôjde;)) Prespali sme v Iloilo v penzióne, ktorý spravovala jedna staršia pani – vdova po nejakom generálovi. Penzión pôvodne slúžil ako ich dom – všade nejaké zarámované rodinné fotografie, medaily, zvláštne ticho...úplne by sa to hodilo to takých tých filmov o duchoch.

Ráno sme vyrazili loďou na susedný ostrov – Negros. Autobusom sme prešli cez vnútrozemie ostrova – nádherná príroda, dedinky, polia, kostoly... Opäť sme nasadli do loďky a preplavili sme sa na ostrov Cebu. Z prístavu sme sa busom zviezli na juh ostrova do malého mestečka Argo. Odtiaľ mali každý deň štartovať lode smerom na ostrov Bohol, kam sme sa chceli dostať. Hm, ale ukázalo sa, že nikto z miestnych presne nevie, kedy lode premávajú a či vôbec. Každý, koho sme sa spýtali nám povedal niečo iné;) Nakoniec sme však natrafili na jednu pani, ktorej kamarát robil v prístave. Zavolala mu a nám ostávalo len dúfať, že čas, ktorý jej povedal, je ten správny. Prespali sme v hoteli, ktorý mal v názve „Beach resort“ – len tá pláž mu akosi k tomu chýbala... Náš informátor sa našťastie sa nemýlil;) Loď nakoniec predsa len išla a tak sme okolo obeda boli už na Bohole.

Bohol: Tarsiers & Chocolate Hills

K hlavným turistickým lákadlám tohto ostrova patria „tarsiers“ a Chocolate hills. Najprv sme šli navštíviť tarsierov (nenašla som slovenský názov týchto mini opičiek s veľkými očami). Údajne sú to najmenšie primáty na svete – merajú asi 15 cm. Chvíľu sme ich pozorovali, ale veľmi aktívni neboli, keďže cez deň obvykle spia.

Od tarsierov sme sa vydali na Chocolate Hills – kopce pripomínajúce svojím tvarom chocolate chips (mne sa skôr podobali na krtince, ale to by tak dobre neznelo) Cesta tam bola nekonečná, a tak sme na vrchol dorazili až tesne pred západom slnka. Posledný autobus do prístavu nám išiel o päť minút, takže ak by sme ho chceli stihnúť, nemali by sme čas pozrieť si kopce. Nakoniec sme sa rozhodli, že do Cebu pôjdeme až ráno a prespíme v hosteli na vrchole jedného z chocolate hills. Západ a východ slnka odtiaľ bol úžasný!

Ráno nás miestni motorkári zviezli z kopca na hlavnú cestu, kde sme si stopli bus do prístavu. Kúpili sme si lístok na ferry a dúfali sme, že nebude meškať. Krzsysiek potreboval stihnúť lietadlo a my autobus. Na moje prekvapenie ferry išla faktže rýchlo a za necelé dve hodinky sme boli v Cebu – druhé najväčšie mesto na Filipínach. Rozlúčili sme sa s Krzsysiekom a nasadli na autobus idúci na sever ostrova, odkiaľ chodia člny na Bantayan Islands.

Bantayan Island

Podarilo sa nám stihnúť poslednú loď;) Na palube sme sa dali do reči s miestnymi policajtmi (také známosti sa vždy zídu). Okrem iného nás povzbudzovali, aby sme si požičali motorku, aj keď nemáme vodičák; že v prípade problémov stačí zaplatiť... Krásny západ slnka sme si pozreli z lode a na ostrov sme došli už za tmy. Podľa rrferencií z Lonely Planet sme sa ubytovali v Sugar Beach resort (aj keď tricyklisti sa nás snažili presvedčiť, že je to plné; zrejme dostávajú províziu ak nalákajú turistov do niektorého z konkurenčných podnikov). Viete si predstaviť, aká som bola nedočkavá, že sa môžem konečne okúpať;) A stálo to veru za to – more bolo teplé a pokojné a toľko hviezd na oblohe som ešte nevidela.

Ďalší deň ráno sme boli na omši v miestnom kostole (kostolov je na Filipínach požehnane). Aj keď som nerozumela, čo pán farár hovoril, asi hádzal jeden vtip za druhým, keďže ľudia sa celý čas smiali. Celý deň sa potom kúpala v mori alebo sa len tak prechádzala po pláži či čítala knižku. Tesne pred západom slnka sme sa preplavili k „floating baru“ – normálny bar akurát že plával na mori (cca 100 metrov od brehu). Zaujímavý nápad veru, len človek nevie, či je už opitý, alebo to more kolíše podlahou;) Ináč turistov na ostrove veľa nebolo (asi všetci zakotvili na Boracay), akurát filipínski študenti tam trávili prázdniny, a tak po večeroch robili táboráky, hrali na gitare alebo spievali karaoke.

Cebu → Singapur

Skoro ráno som sa ešte bola naposledy okúpať v mori a pomaly sme sa vybrali späť do Cebu. Podobné mesto ako Manila, aspoň pokiaľ ide o špinu, hluk či smog. Pozreli sme si starú španielsku pevnosť, baziliku a Magalienšov kríž (práve na tomto ostrove ho domorodci odrevadili na onen svet); prešli sme sa po údajne najstaršej ulici na Filipínach a pre istotu sme sa radšej čím skôr presunuli na letisko. Let prebehol hladko – tentokrát sme pristáli podľa plánu;)

Nasadajúc do čistého singapurského taxíka (bez nekonečného dohadovania sa o cene), pozerajúc sa z okna na pokojné čisté nočné ulice, som si po prvýkrát uvedomila, že Singapur je v danom regióne takým malým zázrakom.

Pár postrehov na záver

- Mne osobne Filipíny skôr pripomínali Latinskú Ameriku než Áziu. Španielsky a americký vplyv je cítiť na každom kroku – dokonca aj filipínsky jazyk je popretkávaný španielskymi a anglickými slovíčkami

- Na mnohých miestach visia tabule „Be honest even if others are not...even if others will not...even if others cannot.“

- Každé verejné vozidlo má vzadu ceduľku s nápisom „How was my driving?“ S telefónnym číslom príslušnej štátnej autority zodpovednej za poriadok na cestách.

- Filipínci sa obvykle neoštiepkujú a hneď ako im poviete, ako sa voláte, oslovujú vás „my friend.“ Bez okolkov sa spýtajú, že kde máte manžela či koľko máte rokov.

- Kým Američania majú namiesto záchodov „rest rooms“, Filipínci zašli s eufemizmami ešte ďalej – toalety sa tu volajú „comfort rooms.“

- Veľa je toho ešte, čo by som vám rada povedala, ale už nevládzem písať a zrejme ani vy čítať;) Tak zas niekedy nabudúce; verím, že bude o čom – práve som si požiadala o víza do Vietnamu.