V Singapure som si po dvojtýždňovom výlete pripadala „ako doma.“ Zamierila som si to rovno do Sleepy Sam’s (v ktorom sme boli ubytovaní na začiatku semestra). Zložila som si veci, prehodila pár slov so spolubývajúcou (slečna z Južnej Kórey, ktorá sa práve vracala z niekoľkoročnej dobrovoľníckej práce v Kambodži) a odišla som vyzdvihnúť si objednaný notebook. Nezdalo sa mi, že by vykazoval nejaké zjavné chyby, ale ja týmto technickým veciam veľmi nerozumiem, takže ruku do ohňa by som za to nedala. To po mne koniec koncov ani nechceli, takže som si ho vzala a ponáhľala som sa na SMU. Presnejšie na Oddelenie zahraničných vzťahov, kde som mala uschovaný kufor. Prebalila som si veci na ďalší výlet a kufor som im tam ešte na nejaké dva týždne nechala.
Vrátila som sa do hostela a celý večer som strávila nákupom leteniek. Plán bol taký, že na druhý deň odletím na Bali (jeden z najznámejších indonézskych ostrovov). Keďže priame lety boli pomerne drahé, kúpila som si letenku do Surabaye a odtiaľ som si zarezervovala let na Bali. Avšak ukázalo sa, že za ten rezervovaný let musím zaplatiť buď cez internet do dvoch dní pred odletom (čo som nestíhala) alebo do 6 hodín od rezervácie v bankomate nejakej indonézskej banky, ktorý samozrejme nikde v Singapure nebolL A tak mi ostávalo len dúfať, že „sa to nejako vyrieši“ na letisku v Surabayi.
Cesta na BaliOdlet som mala z Johor Bahru (JB) – najbližšie mesto pri hranici medzi Singapurom a Malajziou (lety odtiaľ sú podstatne lacnejšie). Napriek tomu, že človek sa z centra Singapuru dopraví do JB za polhodiny (ak sa príliš dlho nezdrží na pasovej kontrole), predsa len tam platí „iný kraj – iný mrav.“ Na letisku som sa postavila do radu, kde predo mnou stáli dvaja chlapi. Čakala som teda, že check-in bude trvať tak päť minút. No ale omyl. Ukázalo sa, že dotyční páni sú tam s početnou rodinkou a zjavne sa chystajú odbaviť všetkých svojich zverencov. Takže najprv prvý a potom druhý „pater familias“ naklusal k slečne pri prepážke so štósom cestových pasov a hromadou škatúľ, kufrov a tašiek (podľa množstva batožiny to vyzeralo na sťahovanie národov) a začal sa asi polhodinový proces...
O pár hodín som už bola na letisku v Surabayi. Tam som si zakúpila indonézske víza (zase raz za „supervýhodný“ kurz; už by som sa z toho mohla do budúcna poučiť – oplatí sa mať so sebou miestnu menu) a podarilo sa mi nájsť kanceláriu leteckej spoločnosti, u ktorej som si rezervovala letenku. Samozrejme, že mi oznámili, že platnosť rezervácie vypršala. Avšak ponúkli mi, že si letenku môžem kúpiť priamo u nich. Bola síce drahšia o stopäťdesiat tisíc rupií (asi 300 korún), ale aj tak to bola dobrá cena a ja som sa potešila, že nebudem nocovať na surabajskom letisku.
Okolo desiatej večer som pristála na Bali. Z letiska v Denpasare som sa potrebovala dostať do Kuty – jedno z najvyhľadávanejších turistických centier, ktoré sa pred pár rokmi stalo terčom teroristických útokov. Po chvíli dohadovania sa s taxikármi som cenu skresala na tretinu a o pár minút som bola v Kute. Myslela som si, že s ubytovaním nebude problém, keďže sa ešte nezačala hlavná turistická sezóna. Ale akosi všetky ubytovacie zariadenia nižšej cenovej kategórie mali plno. Chvíľu som sa prechádzala tmavými krivými uličkami ale keď sa do toho pridali brechajúce psy, zašla som do najbližšieho hotela, zaplatila som, koľko chceli a chuť na večerné prechádzky ma opustila.
Ráno som sa zastavila v cestovnej kancelárii, kde som mala rezervovaný lístok na Gili Islands. Do odchodu som ešte mala chvíľu času, a tak som sa išla prejsť k pláži. Od skorého rána tam surfisti predvádzali, ako to s doskami na vlnách vedia. Vyzerá to úžasne, až kým dotyčný suverén nestratí kontrolu nad svojim surfom...Pohľad na takéto pády nebýva práve najkrajší. Dlho som sa na pláži nezdržala (vediac, že sa o pár dní vrátim) a potkýnajúc sa o obety na chodníkoch som sa vrátila do cestovky.
K tým obetám p
ár slov: obyvatelia Bali sú, na rozdiel
od ostatných Indonézanov, hinduis
ti (Indonézia je prevažne moslimská krajina). Ich bežný život je plný rituálov. Okrem iného, neodmysliteľnou súčasťou každého dňa je príprava obiet, ktoré ukladajú buď pred malé oltáriky alebo priamo na chodník, na pult či k počítaču; proste mini-obety sú všade. Obvykle sú to spletené listy, kvety, ryža, sušienky a veci podobné. Pri obetovaní si niektorí robia na čelo znak ryžou, ktorá im tam ostane, až kým samovoľne neopadne. Obety sa dajú kúpiť, no veľa ľudí si ich vyrába doma. Jedného pána som sa pýtala či ten kôš plný obiet (bolo ich tam asi 50) má na predaj; a on že nie, že to vystačí akurát tak pre rodinu. Nuž, myslím, že pani manželka má každý deň o zábavu postarané.
Gili TrawaganEšte keď sme boli v Bangkoku, stretli sme jedného Slováka, ktorý sa akurát vracal z Indonézie. Okrem iných vecí, si tam robil potápačsky kurz a bol z toho očividne nadšený. Vravel, že ak by sme si na potápanie našli čas, tak určite neoľutujeme, ak pôjdeme na Gili Islands. Nechala som si poradiť a loďou som sa z Bali odviezla na maličké korálové ostrovčeky pri pobreží ostrova Lombok (susedný ostrov na východ od Bali).
Cesta bola vcelku dobrodružná. Kvôli silným vlnám sa loď nakláňala z jednej strany na druhú tak, že som si chvíľami myslela, že sa prevrátime. Párkrát som si hlavu udrela o strop, raz som sa obliala vriacim čajom a nočné vyloďovanie pripomínalo scénu z nejakého akčného filmu... No ale všetci sme to prežili a za mesačného svitu sme pristáli na brehu Gili Trawagan. Mala som na výber ešte Gili Meno a Gili Air, ale nakoniec som sa rozhodla pre ten najväčší z ostrovov – čo v preklade znamená asi tak dva krát tri kilometre;) – a prihlásila som sa tam na základný potápačský kurz v jednej z početných scuba diving schools. Väčšinu škôl vlastnia a riadia cudzinci, ktorým podmorský svet učaroval natoľko, že komfort britských, holandských či austrálskych veľkomiest vymenili za exotickú „divočinu.“
Kurz som si prihlásila vopred cez internet, a tak ma už pri príchode čakala učebnica a cvičné testy. (Som si naivne myslela, že mám prázdniny a pokoj od učenia.) Lenže veľmi som tým testom neublížila, keďže celý večer som strávila hľadaním ubytovania. A keď už som voľnú izbu za prijateľnú cenu našla a vybalila som si veci, tak došiel chalan z recepcie, že cena je vlastne o štvrtinu vyššia. Sťahovať sa mi faktže nechcelo, a tak som ostala. Ráno som sa ale pani majiteľky pýtala, že či nemajú oficiálny cenník ubytovania. A ona, že veru také čosi nevedú, keďže ceny prispôsobujú tomu, koľko turistov sa im v daný deň na ostrove vylodí. Ale, že nie je problém; v pohode vraj môžem zaplatiť menej. Nuž, zaujímavá cenová politika...
Po raňajkách som si to namierila do školy, kde už ma čakal môj inštruktor – Talian Corrado. Keď zistil, že som zo Slovenska, hneď na mňa po slovensky spustil „Ahoj! Ako sa máš?“ Robil t
otiž v Bratislave pár rokov nejaký biznis, až kým sa nerozhodol, že by sa radšej venoval krásam podmorského sveta. Každopádne ja som bola rada, že po dlhšom čase som stretla niekoho, kto aspoň tuší, kde je Slovensko a nepokúša sa ho lokalizovať niekam do Afriky.
Prvý deň sme strávili striedavo v učebni pozeraním inštruktážnych videí a v bazéne precvičujúc si základné potápačské zručnosti. Najviac som sa sústre
dila na to, aby som dýchala len ústami a nesnažila sa zadržiavať dych. V skupinke som bola holkou a chalanom z Anglicka, ktorí
žijú vo francúzskych horách a práve im skončila lyžiarska sezóna, tak si prišli trochu oddýchnuť; s Holanďankou a Holanďanom asi v mojom veku, čo si vzali ročnú dovolenku a vybrali sa na cestu okolo sveta; a okrem Corrada nám s potápaním pomáhala ešte dive masterka Katharina taktiež z Holandska. (Ono Holanďanov je v tamtých končinách vcelku dosť; pravdepodobne to súvisí s ich koloniálnou minulosťou.)
Taký „naozajstný“ ponor na otvorenom mori nás čakal až na druhý deň ráno. Na čln sme naložili všetku našu výstroj (a je toho veru požehnane, čo má taký potápač na sebe) a vyrazili sme na „Shark Point.“ Asi vám nemusím písať, že to bol nezabudnuteľný zážitok – ocitnúť sa v krištáľovo čistej vode medzi koralmi kadejakých možných i nemožných tvarov a farebnými rybičkami. Nezdalo sa, že by nám venovali nejakú zvláštnu pozornosť, a tak sme mali možnosť vidieť ako sa im tam „pod hladinou“ žije. Občas sa pod nami objavila korytnačka či morský had a dokonca sme videli i mláďatá žraloka či skupinku štyroch rají, ako elegantne preplávali popri nás. Všetko pôsobilo neuveriteľne pokojne a vytváralo dojem dokonalej harmónie.
Dohromady som absolvovala štyri takéto ponory, zakaždým na nejakom inom mieste, či v inej hĺbke a postupne som sa prestala sústrediť len na to, aby som správne dýchala; naučila som sa ako-tak regulovať nadnášanie či zvládať niektoré potenciálne krízové situácie. Čím viac som si zvykla na nové prostredie, tým viac si som si mohla vychutnávať úchvatný podmorský svet. Zakaždým, keď sme sa vrátili späť do školy, tak sme listovali v kadejakých encyklopédiách a hľadali sme obrázky rýb a iných tvorov, ktoré sme pod vodou videli.
Na záver kurzu sme písali test a keďže sme ho (prekvapivo) všetci úspešne zvládli, obdŕžali sme certifikát a hrdú medzinárodne uznávanú kartičku, ktorá nás oprávňuje potápať sa do hĺbky 18 metrov. Tak dúfam, že ju ešte niekedy využijem;) Úspech sme posledný večer išli zapiť do miestneho Irish Pubu, s ľudovými cenami za drinky z domáceho alkoholu (vcelku to bolo aj pitné, len môj žalúdok na taký alkohol asi nebol zvyknutý, ehm).
Ináč, pokiaľ ide o celkovú atmosféru na ostrove, tak je to jedno z najpohodovejších miest, ktoré som navštívila. Miestni ľudia sú veľmi priateľskí, hádam každý tam každého pozná, takže som sa cítila vcelku bezpečne aj uprostred noci. Nemala som pocit, že by si domáci od turistov držali odstup. Bez problém
ov ma zavolali nech si s nimi pozriem telku, a tak som s miestnou mládežou niekde uprostred indického oceánu pozerala Tom&Jerry;)
Anglicky sa dohovoriť dá, aj keď väčšina miestnych sa angličtinu naučila od turistov. Mňa raz zastavil asi dvanásťročný chlapec, že či by som sa s ním mohla chvíľu rozprávať, aby sa zlepšil v angličtine. Že by sa veľmi chcel naučiť dobre rozprávať, aby potom mohol učiť svojich kamarátov. Veru, všetka česť. To keď si predstavím, ako sme my v jeho veku frflali, keď sa bolo tr
eba niečo učiť...
Okrem bicyklov a konských záprahov na ostrove neexistujú žiadne dopravné prostriedky (myslím, že motorové vozidlá sú vyslovene zakázané, a koniec koncov ani neviem, k čomu by tam boli). Pláže na ostrove sú pokryté bielym pieskom a voda je neuveriteľne tyrkysovo modrá. Jediným problémom sú silné prúdy, ktoré už zopár plavcov podcenilo a stalo sa im to osudným.
Na každom kroku je nejaká rodinná reštaurácia alebo bar s orientálnym sedením (d
revené altánky s nízkymi stolíkmi a poduškami namiesto stoličiek), úslužným personálom, chutným jedlom a skvelými ovocnými džúsmi. Štandardnou ponukou sú „magic mashroom shakes,“ ktoré sa pripravujú z nejakých halucinogénnych húb. De iure je to ilegálne ale de facto sa nikto z kompetentných na nič nepýta, a tak ak túžite po zážitkoch takéhoto charakteru, stačí povedať. Obyvatelia ostrova sú moslimovia, a tak sa párkrát denne z mešity ozývajú spevy veriacich a z magnetofónov počuť „salam aleikum.“ Oni sami alkohol nepijú, ale turistom veru doprajú;)
Aj keď si viem predstaviť, že by som na Gili ostala ešte pár týždňov (a nebola by som prvá, komu to miesto tak učarovalo, že namiesto pár dní tam strávil niekoľko mesiacov), predsa len bola som zvedavá na Bali
.
Čakala ma niekoľkohodinová cesta späť – najprv na malý člnok, potom na väčšiu loďku; na Lomboku prestup na autobus, zmena prístavu, zase malý člnok, väčšia loďka... ako som si tak ležala na korbe lode a chytala bronz (alebo si koledovala o nejaký karcinóm kože) ozval sa zrazu hukot lodnej trúby a všetky pohľady smerovali do mora. Ocitli sme sa uprostred asi dvadsaťčlennej skupiny delfínov. Úžasný pohľad to bol, ako každú chvíľu niektorý z nich vyskočil a vyzeralo akoby sa hrali naháňačku;)
Bali – Ubud etc.Obhliadku Bali som začala v mestečku Ubud, ktoré je považované za kultúrne, umelecké a kulinárske centrum ostrova. Na každom kroku je nejaká galéria, umelecká dielňa, či aspoň predajňa originálnych šperkov, obrazov, sôch či batikovaných látok. Každý večer sa na niekoľkých miestach konajú tradičné tanečné predstavenia. Reštaurácie sú pripravené uhostiť akúkoľvek klientelu a na jedálnych lístkoch (a podľa želania i na tanieri) nájdete dobroty z celého sveta.
Ubytovala som sa neďaleko Monkey Sanctuary – chrámový areál (v podstate to vyzerá ako zarastený park), v ktorom si voľne pobehujú opice. Na turistov si už zvykli a neostýchajú sa vytrhnúť vám z ruky celý trs banánov a keď banány nemáte, tak vám vezmú aspoň fľašku, šatku či foťák, proste čokoľvek, na čo si nedáte pozor. Ja som skoro ostala bez sukne... Pokiaľ na vás práve nejaká agresívna opička neútočí, je to vcelku sranda pozorovať, ako sa správajú. Niektoré sa bijú, iné si vyberajú vši, ďalšie zápasia o kokosový orech a iné si užívajú rozkoší života (takéto aktivity zrejme nie sú určené pre zraky turistov, no ale kam sa majú chúďatá opice skryť?)
Po návšteve opíc som si kúpila lístok na Kecak dance a než sa predstavenie začalo šla som na večeru. Zaujala ma reštaurácia s názvom „Organic Bali Buddha,“ a tak som vošla. Trvalo mi, kým som si čosi vybrala, keďže všetko sa podľa popisu zdalo byť faktže chutné. Počas toho, ako som si listovala v menu, pri vedľajšom stole jedna staršia pani horlivo diskutovala o karme a reinkarnácii a z rádia sa ozýval kresťanský gospel... Jedlo nakoniec zodpovedalo popisu a bolo skvelé. Až na taký malý detail – šalát, čo mi priniesli bol zrejme naozaj organický, keďže z neho po chvíli vyliezla rozkošná zelená húsenička;)
Kecag dance, jeden z tradičných tancov, začal tesne po zotmení. Na scénu nabehlo asi osemdesiat chlapov – od teenagerov po starých dedkov – a začali vydávať divné zvuky a pohybovať sa do rytmu tých zvukov. Nemohla som si pomôcť, ale pripadalo mi to, akoby všetci boli dobre zhúlení. Neskôr sa do tanca pridali tri slečny, ktoré takmer všetok pohyb koncentrovali do pohybov rúk, ale ináč to bolo skôr statické. Tanečníci sa snažili tancom prerozprávať príbeh, lenže ja som si zabudla zobrať program, a tak som si len domýšľala, že čo sa asi deje.
Ďalší deň som strávila okružný
m výletom po vnútrozemí ostrova. Nebudem vám popisovať, čo všetko sme videli, lebo sa jednak nepamätám, jednak na viacerých miestach sme stáli len preto, aby z nás vytiahli peniaze (vtedy som z toho bola dosť namrzená, ale už ma to prešlo, takže čo to budem rozmazávať). Čo sa mi však naozaj páčilo bol najväčší chrám na ostrove –
Pura Besakih, odkiaľ je naozaj nádherný výhľad; fotogenická scenéria sopky
Mt. Batur s jazerom na úpätí kopca taktiež stojí za zdržanie; a zaujímavá bola i návšteva
Holy Spring Temple, kde sa miestne devy kúpali v posvätných prameňoch a oranžové rybičky si plávali v jazierkach.
Bali – Kuta etc.Večer som ešte zašla na masáž, aby som mohla ju porovnať s tou thajs
kou;) a ráno som odcestovala do Kuty. Čakajúc na autobus som sa bavila na opiciach, ktoré si odbehli z Monkey Sanctuary, lozili po bilboardoch, hojdali sa na elektrickom vedení a len čo jedna slečna priniesla obety, tak všetko, čo v nich bolo jedlé, s chuťou zjedli;)
Do Kuty som prišla pred obedom. Od jedného surfistu som dostala radu, kde sa ubytovať za lacný peniaz. Zložila som si tam veci a šla som na pláž. Chvíľu som skúšala plávať, ale ukázalo sa, že to veru nepôjde – vlny boli príliš silné. Po tom, čo ma to párkrát hodilo o dno, som si radšej išla čítať na deku. Tam ma ale zlanáril jeden z inštruktorov surfovania, že by som si to mala skúsiť, keď už som tam. Hm, váhala som, keďže som mala možnosť vidieť, ako končia také
pády zo surfu. No ale nakoniec som sa nechala presvedčiť. Najprv navrhoval, že ak sa mi nepodarí postaviť sa na doske, tak mu nemusím zaplatiť. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že ak sa mi to nepodarí do hodiny, tak mu zaplatím za prenájom dosky, a on ma nebude nútiť, aby som to skúšala ďalej. Mala som totiž ešte v živej pamäti s akými modrinami sa chalani vrátili, keď skúšali surfovať na Havaji.
Nuž ale, na moje veľké prekvapenie, i napriek absencii športového nadania sa mi podarilo zopárkrát sa na surfe postaviť a zviesť sa po vlne;) Je to super pocit, si tak stáť na vode :)
Dlho som ale nepokúšala osud a vrátila som sa späť do hostela. Recepčný mi sľúbil, že zavo
lá kamarátovi, aby ma odviezol na motorke k
Tanah Lot – jeden z najznámejších chrámov, situovaný na brehu mora, kam sa každý večer zídu davy turistov, aby videli nezabudnuteľný západ slnka. Recepčný na mňa nezabudol, a tak šofér už čakal pripravený. Jazda bola super, i keď miest
ami som zatvárala oči, keď sme sa snažili predrať pomedzi autá. Ale ostrovania sú na podobný spôsob jazdy zvyknutí, a tak málokedy dochádza k nejakým nehodám. Tanah Lot veru nesklamal – oranžové nebo, vlny narážajúce na múry chrámu a nadšení turisti zo všetkých kútov sveta. Mňa tam zastavila skupinka študentov z Jakarty, že či sa môžu so mnou odfotiť. S podobnými požiadavkami som sa stretla na Bali opakovane, takže som sa pousmievala asi do dvadsiatich fotoaparátov a cítila som sa chvíľu ako celebrita.
Ďalší deň som si chcela vyskúšať jazdu miestnou dopravou. Cieľom mojej cesty bol chrám
Uluwatu na juhu ostrova. Ukázalo sa však, že bemo (verejný autobus) jazdí podľa nejakých pofidérnych itinerárov. Najprv mi bolo povedané, že ak chcem ísť na juh, tak najprv musím ísť na sever do Denpasaru, kde mám prestúpiť. Tam mi zas oznámili, že do Uluwatu nič nejazdí; jedine, že by som chcela „special trip.“ Potom mi poradili, aby som sa odviezla do Jimbaranu (stredisko na polceste medzi Kutou a Uluwatu), že odtiaľ niečo pôjde. Lenže ani tam sa žiaden šofér netváril, že by mal namierené do Uluwatu, akurát tak zopakoval ponuku typu „special trip for you“ a pridal k tomu pár nemiestnych návrhov. Tak som to nechala tak, a odišla som na pláž posiatu päťhviezdičkovými hotelmi s nádhernými záhradami a zazobanou klientelou. Okú
pala som sa v mori, najedla som sa a šla skúšať šťastie znovu.
V požičovni motoriek som sa dohodla, že ma odvezú do Uluwatu na motorke. Cesta netrvala dlho a asi o polhodinky sme boli v chráme. Uluwatu stojí na útese na brehu mora. Každý večer sa tu tancuje Kecag dance a všade pobehujú opice. Zaujímavé miesto. A turisti to vedia, takže kto dúfa, že by si tú atmosféru vychutnal osamote, má smolu. Tento krát som nečakala na západ slnka, a tak sme po obhliadke chrámu vyštartovali späť do Kuty. Cestou ale chlapík začal mať nemravné návrhy, s ktorými nechcel prestať (niekedy
človek nevie, či fakt nerozumejú dosť dobre po anglicky, alebo sa len tak tvária). Takže som ho požiadala, aby zastavil a vzala som si taxík. Samozrejme, že som bola riadne nahnevaná a sklamaná; a chuť skúšať miestnu dopravu ma na istý čas prešla.
Západ sl
nka som videla z pláže v Kute, kde bola hlava na hlave, akoby sa čakalo na zjavenie. Masy sa však postupne vytratili do barov a ja som sa šla zbaliť na izbu. Večer som ešte išla na drink so susedmi – surfistami z Austrálie. Vypočula som si pár príbehov o tom, ako sa kde kto zranil a rozhodla som sa, že ďalší deň ráno to
pred odletom na Borneo predsa len nebudem riskovať a obídem sa bez surfovania.
Ráno som si ešte bola pozrieť „ground zero“ – pamätník postavený pre obete spomínaných teroristických útokov, minula som posledné rupie na nákup suvenírov a vzala som si taxi na letisko.
a, na ktorú sa ešte nejaké to miesto našlo;) Z prístavu do hlavného mesta s pôsobivým názvom Bandar Seri Begawan (BSB) som šla autobusom asi trištvrte hodiny. Podľa Lonely Planet som našla jediný hostel v meste, kde som sa ubytovala a vyrazila som na obhliadku tohto špecifického mesta. 
chode mi podali dlhý habit, aby som bola zahalená od hlavy až k pätám, a ochotne mi vysvetlili, ktorý priestor na čo slúži. Mešitu práve rekonštruovali, a tak väčšia časť nebola sprístupnená pre turistov. V knihe návštev som našla Dominikov podpis spred mesiaca a ešte pár podpisov Slovákov, tak mi to prišlo také milé. Spolu so mnou bola v mešite jedna holka z Poľska. Nakoniec sa ukázalo, že je to moja spolubývajúca z hostela, kde sme boli ubytované jedine my dve. Darmo, BSB nie je zrovna turistickým miestom. Pokiaľ ide o architektúru, mnohé stavby sú síce postavené
v arabskom štýle, ale rozprávku z Tisíc a jednej noci to nepripomína.
dla som, on naštartoval a už sme uháňali pomedzi mangrovové porasty. Prefrčali sme okolo člnu, v ktorom sedelo zo dvanásť chalanov národného tímu a veslovali o dušu, kým na nich z vedľajšieho plavidla pokrikoval a pískal pán tréner Bolo tesne pred západom slnka, takže obloha bola ružovo-oranžová a ja som si vychutnávala pohľad z netypickej perspektívy. Ani neviem prečo, ale pre mňa to bola to jedna z najkrajších ch
víľ celého výletu. Prešli sme okolo sultánskeho 
palácu i pomedzi chatrče na postavené na koloch hneď oproti sídlu panovníka. V takýchto chatrčiach na vode býva podľa štatistík približne tretina obyvateľov hlavného mesta jedného z najbohatších štátov sveta (v BSB žije asi 80 tisíc ľudí). Tí ostatní bývajú buďto v „štandardných domoch“ alebo v rozprávkových palácoch pred ktorými parkujú luxusné
autá (Brunej údajne drží rekord v počte Rolce Roysov na hlavu). Takže je to tak trošku nepomer... Naša plavba po rieke prebieh
ala v pohode, až kým sme nenarazili na plytčinu. Tam sme uviazli a loďku nie a nie vyslobodiť. Taxikár sa bál skočiť do rieky, pretože sú v nej vraj krokodíly. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu, ale cestou späť sme jedného malého krokodíla veru zhliadli. No nakoniec chlapík predsa len prekonal strach a loď nejako presvedčil, aby opäť naštartovala. K brehu sme došli až za tmy, ale bola to faktže super jazda;)
loďkou na Labuan, tam počkať na ďalšiu loďku (polovica spojov uvedených na nete, bola zrušená, takže sme mali času a času na obed) a nakoniec loďkou do KK. Večer sme zašli na pivo a pozerajúc na západ slnka sme debatovali o živote;) Potom sme sa rozlúčili; ja som sa nadopovala Panadolom, a šla som spať. Na hosteli som sa ešte stretla s tou slečnou, čo išla pozrieť orangutany. Vravela, že z toho bola dosť sklamaná, keďže to v podstate bolo ako v zoo. Ono, niekedy človek z tých turistických sprievodcov fakt nie je múdrejší...
