Wednesday, June 25, 2008

Záverečné putovanie: Borneo

Kota Kinabalu

Z Bali som odletela do Malajzie. Presnejšie do provincie Sabah na východe ostrova Borneo. Letela som spolu s jednou slečnou, ktorú som stretla v cestovke v Kute a potom na Gili. Pristali sme v meste Kota Kinabalu (KK), ubytovali sme sa v penzióne, ktorý jej odporučila nejaká kamarátka a išli sme spolu na večeru. Ďalší deň ona išla pozrieť orangutany a ja som si to namierila do Bruneja.

Aby som vám trochu priblížila KK: mesto leží na brehu mora a pôsobí pokojne, čisto a vcelku bezpečne. Neďaleko od mesta sa týči najvyšší vrch Bornea Mt. Kinabalu, ktorý je obľúbeným cieľom trekerov. Podľa toho, čo mi hovorili ľudia, ktorí vyliezli na vrchol, je to vraj jedno z najkrajších miest v juhovýchodnej Ázii. I napriek tomu, že taký výstup nie je zrovna lacná záležitosť (keďže zahraničákom účtujú kadejaké poplatky; hádam aj za objem vzduchu, ktorý spotrebujú;)), je to vraj skvelý zážitok. Ja som tam nebola, takže neviem posúdiť, ale každopádne KK je plná ľudí chystajúcich sa zdolať tento kopec.

Ako som naznačila, moje plány boli iné. Chcela som ísť pozrieť pána sultána. Len som mala trochu obavy, či ma pustia cez hranice. Slováci potrebujú vstupné víza a ja som zistila, že v pase už nemám ani jednu voľnú stránku.

Brunej

Z KK som sa loďou odviezla na Labuan (duty-free ostrov, kde je však všetko drahšie než obvykle) a odtiaľ ďalšou loďou do Bruneja. Našťastie vízum do pasu nelepili; stačila pečiatka, na ktorú sa ešte nejaké to miesto našlo;) Z prístavu do hlavného mesta s pôsobivým názvom Bandar Seri Begawan (BSB) som šla autobusom asi trištvrte hodiny. Podľa Lonely Planet som našla jediný hostel v meste, kde som sa ubytovala a vyrazila som na obhliadku tohto špecifického mesta.

Začala som mešitou. Pri vchode mi podali dlhý habit, aby som bola zahalená od hlavy až k pätám, a ochotne mi vysvetlili, ktorý priestor na čo slúži. Mešitu práve rekonštruovali, a tak väčšia časť nebola sprístupnená pre turistov. V knihe návštev som našla Dominikov podpis spred mesiaca a te pár podpisov Slovákov, tak mi to prišlo také milé. Spolu so mnou bola v mešite jedna holka z Poľska. Nakoniec sa ukázalo, že je to moja spolubývajúca z hostela, kde sme boli ubytované jedine my dve. Darmo, BSB nie je zrovna turistickým miestom. Pokiaľ ide o architektúru, mnohé stavby sú síce postavené v arabskom štýle, ale rozprávku z Tisíc a jednej noci to nepripomína.

Z mešity som išla k rieke, po ktorej sa premávajú „vodné taxíky“ – také pekné drevené loďky. Len čo som prišla, už na mňa jeden z taxikárov volal, že mi urobí obhliadku. Súhlasila som. Nasadla som, on naštartoval a už sme uháňali pomedzi mangrovové porasty. Prefrčali sme okolo člnu, v ktorom sedelo zo dvanásť chalanov národného tímu a veslovali o dušu, kým na nich z vedľajšieho plavidla pokrikoval a pískal pán tréner Bolo tesne pred západom slnka, takže obloha bola ružovo-oranžová a ja som si vychutnávala pohľad z netypickej perspektívy. Ani neviem prečo, ale pre mňa to bola to jedna z najkrajších chvíľ celého výletu. Prešli sme okolo sultánskeho palácu i pomedzi chatrče na postavené na koloch hneď oproti sídlu panovníka. V takýchto chatrčiach na vode býva podľa štatistík približne tretina obyvateľov hlavného mesta jedného z najbohatších štátov sveta (v BSB žije asi 80 tisíc ľudí). Tí ostatní bývajú buďto v „štandardných domoch“ alebo v rozprávkových palácoch pred ktorými parkujú luxusné autá (Brunej údajne drží rekord v počte Rolce Roysov na hlavu). Takže je to tak trošku nepomer... Naša plavba po rieke prebiehala v pohode, až kým sme nenarazili na plytčinu. Tam sme uviazli a loďku nie a nie vyslobodiť. Taxikár sa bál skočiť do rieky, pretože sú v nej vraj krokodíly. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu, ale cestou späť sme jedného malého krokodíla veru zhliadli. No nakoniec chlapík predsa len prekonal strach a loď nejako presvedčil, aby opäť naštartovala. K brehu sme došli až za tmy, ale bola to faktže super jazda;)

Cestou na hostel som šla popri futbalovom štadióne, kde sa zišiel celý národ, takže som pochopila, prečo sú ulice prázdne. Na chvíľu som sa zastavila v obchodnom centre, ale nič zvláštne tam nebolo, možno až na to, že keď zaplatíte v brunejských dolároch, tak sa vám môže stať, že vám vydajú singapurské (a naopak).

Keď som došla na izbu, plánovala som ešte ísť pozrieť do ďalšej mešity, ale zarozprávali sme sa so spolubývajúcou, takže namiesto večerných spevov, som počúvala o tom, ako sa jej žilo v Južnej Kórei; a boli to veru riadne stories;)

Ráno sme spoločne vyrazili späť do KK, čiže znovu ten istý proces – busom do prístavu, loďkou na Labuan, tam počkať na ďalšiu loďku (polovica spojov uvedených na nete, bola zrušená, takže sme mali času a času na obed) a nakoniec loďkou do KK. Večer sme zašli na pivo a pozerajúc na západ slnka sme debatovali o živote;) Potom sme sa rozlúčili; ja som sa nadopovala Panadolom, a šla som spať. Na hosteli som sa ešte stretla s tou slečnou, čo išla pozrieť orangutany. Vravela, že z toho bola dosť sklamaná, keďže to v podstate bolo ako v zoo. Ono, niekedy človek z tých turistických sprievodcov fakt nie je múdrejší...

Na druhý deň dopoludnia som mala let do Johor Bahru (JB). Takže som sa v duchu rozlúčila s Borneom, veriac, že sa tam ešte niekedy vrátim a budem mať viac času na odhaľovanie jeho tajomstiev.

Singapore

Let prebehol bez komplikácií, len cesta autobusom z JB do Singapuru sa mi predlžila. Ako som už spomínala, za normálnych okolností to trvá asi polhodiny. A tak keď som už sedela v autobuse asi hodinu, tak mi to začalo byť podozrivé, že prečo šofér každú chvíľu zastavuje. Ochotne mi to vysvetlil – nenastúpila som na express bus, takže si ešte chvíľu posedím. Nuž, aspoň som videla také miesta v Singapure, aké som za celý semester neobjavila.

Našťastie som ešte stihla Oddelenie zahraničných vzťahov otvorené, vyzdvihla som si kufor, poďakovala sa a odišla do starého dobrého Sleepy Sam’s. Chvíľu som sa snažila zbaliť si kufor tak, aby som nemusela platiť za nadváhu. Ale či sa mi to podarilo, som si nebola veľmi istá. Večer som zašla do Jazz cafe, kde hrala fajn kapela. Objednala som si moje obľúbené mango lassi (jogurtový nápoj z čerstvého manga) a rozmýšľala som nad tým, čo všetko sa za uplynulých pár mesiacov udialo... (hej hej, nostalgia na mňa prišla;))

Posledný deň som strávila potulovaním sa po známych miestach a nakupovaním darčekov. Večer som sa odviezla na letisko, kde som zistila, že môj kufor váži o tri kilá viac než by mal. Ale nikto to nekomentoval, a tak som bola rada, že nebudem musieť nič vyhadzovať. Okolo polnoci lietadlo vzlietlo a ja som sa tešila, že už o pár hodín uzriem „home sweet home.“ ;)

Tuesday, June 24, 2008

Záverečné putovanie: Indonézia – Bali & Gili Trawagan

V Singapure som si po dvojtýždňovom výlete pripadala „ako doma.“ Zamierila som si to rovno do Sleepy Sam’s (v ktorom sme boli ubytovaní na začiatku semestra). Zložila som si veci, prehodila pár slov so spolubývajúcou (slečna z Južnej Kórey, ktorá sa práve vracala z niekoľkoročnej dobrovoľníckej práce v Kambodži) a odišla som vyzdvihnúť si objednaný notebook. Nezdalo sa mi, že by vykazoval nejaké zjavné chyby, ale ja týmto technickým veciam veľmi nerozumiem, takže ruku do ohňa by som za to nedala. To po mne koniec koncov ani nechceli, takže som si ho vzala a ponáhľala som sa na SMU. Presnejšie na Oddelenie zahraničných vzťahov, kde som mala uschovaný kufor. Prebalila som si veci na ďalší výlet a kufor som im tam ešte na nejaké dva týždne nechala.
Vrátila som sa do hostela a celý večer som strávila nákupom leteniek. Plán bol taký, že na druhý deň odletím na Bali (jeden z najznámejších indonézskych ostrovov). Keďže priame lety boli pomerne drahé, kúpila som si letenku do Surabaye a odtiaľ som si zarezervovala let na Bali. Avšak ukázalo sa, že za ten rezervovaný let musím zaplatiť buď cez internet do dvoch dní pred odletom (čo som nestíhala) alebo do 6 hodín od rezervácie v bankomate nejakej indonézskej banky, ktorý samozrejme nikde v Singapure nebolL A tak mi ostávalo len dúfať, že „sa to nejako vyrieši“ na letisku v Surabayi.

Cesta na Bali

Odlet som mala z Johor Bahru (JB) – najbližšie mesto pri hranici medzi Singapurom a Malajziou (lety odtiaľ sú podstatne lacnejšie). Napriek tomu, že človek sa z centra Singapuru dopraví do JB za polhodiny (ak sa príliš dlho nezdrží na pasovej kontrole), predsa len tam platí „iný kraj – iný mrav.“ Na letisku som sa postavila do radu, kde predo mnou stáli dvaja chlapi. Čakala som teda, že check-in bude trvať tak päť minút. No ale omyl. Ukázalo sa, že dotyční páni sú tam s početnou rodinkou a zjavne sa chystajú odbaviť všetkých svojich zverencov. Takže najprv prvý a potom druhý „pater familias“ naklusal k slečne pri prepážke so štósom cestových pasov a hromadou škatúľ, kufrov a tašiek (podľa množstva batožiny to vyzeralo na sťahovanie národov) a začal sa asi polhodinový proces...
O pár hodín som už bola na letisku v Surabayi. Tam som si zakúpila indonézske víza (zase raz za „supervýhodný“ kurz; už by som sa z toho mohla do budúcna poučiť – oplatí sa mať so sebou miestnu menu) a podarilo sa mi nájsť kanceláriu leteckej spoločnosti, u ktorej som si rezervovala letenku. Samozrejme, že mi oznámili, že platnosť rezervácie vypršala. Avšak ponúkli mi, že si letenku môžem kúpiť priamo u nich. Bola síce drahšia o stopäťdesiat tisíc rupií (asi 300 korún), ale aj tak to bola dobrá cena a ja som sa potešila, že nebudem nocovať na surabajskom letisku.
Okolo desiatej večer som pristála na Bali. Z letiska v Denpasare som sa potrebovala dostať do Kuty – jedno z najvyhľadávanejších turistických centier, ktoré sa pred pár rokmi stalo terčom teroristických útokov. Po chvíli dohadovania sa s taxikármi som cenu skresala na tretinu a o pár minút som bola v Kute. Myslela som si, že s ubytovaním nebude problém, keďže sa ešte nezačala hlavná turistická sezóna. Ale akosi všetky ubytovacie zariadenia nižšej cenovej kategórie mali plno. Chvíľu som sa prechádzala tmavými krivými uličkami ale keď sa do toho pridali brechajúce psy, zašla som do najbližšieho hotela, zaplatila som, koľko chceli a chuť na večerné prechádzky ma opustila.
Ráno som sa zastavila v cestovnej kancelárii, kde som mala rezervovaný lístok na Gili Islands. Do odchodu som ešte mala chvíľu času, a tak som sa išla prejsť k pláži. Od skorého rána tam surfisti predvádzali, ako to s doskami na vlnách vedia. Vyzerá to úžasne, až kým dotyčný suverén nestratí kontrolu nad svojim surfom...Pohľad na takéto pády nebýva práve najkrajší. Dlho som sa na pláži nezdržala (vediac, že sa o pár dní vrátim) a potkýnajúc sa o obety na chodníkoch som sa vrátila do cestovky.
K tým obetám pár slov: obyvatelia Bali sú, na rozdiel od ostatných Indonézanov, hinduisti (Indonézia je prevažne moslimská krajina). Ich bežný život je plný rituálov. Okrem iného, neodmysliteľnou súčasťou každého dňa je príprava obiet, ktoré ukladajú buď pred malé oltáriky alebo priamo na chodník, na pult či k počítaču; proste mini-obety sú všade. Obvykle sú to spletené listy, kvety, ryža, sušienky a veci podobné. Pri obetovaní si niektorí robia na čelo znak ryžou, ktorá im tam ostane, až kým samovoľne neopadne. Obety sa dajú kúpiť, no veľa ľudí si ich vyrába doma. Jedného pána som sa pýtala či ten kôš plný obiet (bolo ich tam asi 50) má na predaj; a on že nie, že to vystačí akurát tak pre rodinu. Nuž, myslím, že pani manželka má každý deň o zábavu postarané.

Gili Trawagan

Ešte keď sme boli v Bangkoku, stretli sme jedného Slováka, ktorý sa akurát vracal z Indonézie. Okrem iných vecí, si tam robil potápačsky kurz a bol z toho očividne nadšený. Vravel, že ak by sme si na potápanie našli čas, tak určite neoľutujeme, ak pôjdeme na Gili Islands. Nechala som si poradiť a loďou som sa z Bali odviezla na maličké korálové ostrovčeky pri pobreží ostrova Lombok (susedný ostrov na východ od Bali).
Cesta bola vcelku dobrodružná. Kvôli silným vlnám sa loď nakláňala z jednej strany na druhú tak, že som si chvíľami myslela, že sa prevrátime. Párkrát som si hlavu udrela o strop, raz som sa obliala vriacim čajom a nočné vyloďovanie pripomínalo scénu z nejakého akčného filmu... No ale všetci sme to prežili a za mesačného svitu sme pristáli na brehu Gili Trawagan. Mala som na výber ešte Gili Meno a Gili Air, ale nakoniec som sa rozhodla pre ten najväčší z ostrovov – čo v preklade znamená asi tak dva krát tri kilometre;) – a prihlásila som sa tam na základný potápačský kurz v jednej z početných scuba diving schools. Väčšinu škôl vlastnia a riadia cudzinci, ktorým podmorský svet učaroval natoľko, že komfort britských, holandských či austrálskych veľkomiest vymenili za exotickú „divočinu.“
Kurz som si prihlásila vopred cez internet, a tak ma už pri príchode čakala učebnica a cvičné testy. (Som si naivne myslela, že mám prázdniny a pokoj od učenia.) Lenže veľmi som tým testom neublížila, keďže celý večer som strávila hľadaním ubytovania. A keď už som voľnú izbu za prijateľnú cenu našla a vybalila som si veci, tak došiel chalan z recepcie, že cena je vlastne o štvrtinu vyššia. Sťahovať sa mi faktže nechcelo, a tak som ostala. Ráno som sa ale pani majiteľky pýtala, že či nemajú oficiálny cenník ubytovania. A ona, že veru také čosi nevedú, keďže ceny prispôsobujú tomu, koľko turistov sa im v daný deň na ostrove vylodí. Ale, že nie je problém; v pohode vraj môžem zaplatiť menej. Nuž, zaujímavá cenová politika...
Po raňajkách som si to namierila do školy, kde už ma čakal môj inštruktor – Talian Corrado. Keď zistil, že som zo Slovenska, hneď na mňa po slovensky spustil „Ahoj! Ako sa máš?“ Robil totiž v Bratislave pár rokov nejaký biznis, až kým sa nerozhodol, že by sa radšej venoval krásam podmorského sveta. Každopádne ja som bola rada, že po dlhšom čase som stretla niekoho, kto aspoň tuší, kde je Slovensko a nepokúša sa ho lokalizovať niekam do Afriky.
Prvý deň sme strávili striedavo v učebni pozeraním inštruktážnych videí a v bazéne precvičujúc si základné potápačské zručnosti. Najviac som sa sústredila na to, aby som dýchala len ústami a nesnažila sa zadržiavať dych. V skupinke som bola holkou a chalanom z Anglicka, ktorí žijú vo francúzskych horách a práve im skončila lyžiarska sezóna, tak si prišli trochu oddýchnuť; s Holanďankou a Holanďanom asi v mojom veku, čo si vzali ročnú dovolenku a vybrali sa na cestu okolo sveta; a okrem Corrada nám s potápaním pomáhala ešte dive masterka Katharina taktiež z Holandska. (Ono Holanďanov je v tamtých končinách vcelku dosť; pravdepodobne to súvisí s ich koloniálnou minulosťou.)
Taký „naozajstný“ ponor na otvorenom mori nás čakal až na druhý deň ráno. Na čln sme naložili všetku našu výstroj (a je toho veru požehnane, čo má taký potápač na sebe) a vyrazili sme na „Shark Point.“ Asi vám nemusím písať, že to bol nezabudnuteľný zážitok – ocitnúť sa v krištáľovo čistej vode medzi koralmi kadejakých možných i nemožných tvarov a farebnými rybičkami. Nezdalo sa, že by nám venovali nejakú zvláštnu pozornosť, a tak sme mali možnosť vidieť ako sa im tam „pod hladinou“ žije. Občas sa pod nami objavila korytnačka či morský had a dokonca sme videli i mláďatá žraloka či skupinku štyroch rají, ako elegantne preplávali popri nás. Všetko pôsobilo neuveriteľne pokojne a vytváralo dojem dokonalej harmónie.
Dohromady som absolvovala štyri takéto ponory, zakaždým na nejakom inom mieste, či v inej hĺbke a postupne som sa prestala sústrediť len na to, aby som správne dýchala; naučila som sa ako-tak regulovať nadnášanie či zvládať niektoré potenciálne krízové situácie. Čím viac som si zvykla na nové prostredie, tým viac si som si mohla vychutnávať úchvatný podmorský svet. Zakaždým, keď sme sa vrátili späť do školy, tak sme listovali v kadejakých encyklopédiách a hľadali sme obrázky rýb a iných tvorov, ktoré sme pod vodou videli.
Na záver kurzu sme písali test a keďže sme ho (prekvapivo) všetci úspešne zvládli, obdŕžali sme certifikát a hrdú medzinárodne uznávanú kartičku, ktorá nás oprávňuje potápať sa do hĺbky 18 metrov. Tak dúfam, že ju ešte niekedy využijem;) Úspech sme posledný večer išli zapiť do miestneho Irish Pubu, s ľudovými cenami za drinky z domáceho alkoholu (vcelku to bolo aj pitné, len môj žalúdok na taký alkohol asi nebol zvyknutý, ehm).
Ináč, pokiaľ ide o celkovú atmosféru na ostrove, tak je to jedno z najpohodovejších miest, ktoré som navštívila. Miestni ľudia sú veľmi priateľskí, hádam každý tam každého pozná, takže som sa cítila vcelku bezpečne aj uprostred noci. Nemala som pocit, že by si domáci od turistov držali odstup. Bez problémov ma zavolali nech si s nimi pozriem telku, a tak som s miestnou mládežou niekde uprostred indického oceánu pozerala Tom&Jerry;)
Anglicky sa dohovoriť dá, aj keď väčšina miestnych sa angličtinu naučila od turistov. Mňa raz zastavil asi dvanásťročný chlapec, že či by som sa s ním mohla chvíľu rozprávať, aby sa zlepšil v angličtine. Že by sa veľmi chcel naučiť dobre rozprávať, aby potom mohol učiť svojich kamarátov. Veru, všetka česť. To keď si predstavím, ako sme my v jeho veku frflali, keď sa bolo treba niečo učiť...
Okrem bicyklov a konských záprahov na ostrove neexistujú žiadne dopravné prostriedky (myslím, že motorové vozidlá sú vyslovene zakázané, a koniec koncov ani neviem, k čomu by tam boli). Pláže na ostrove sú pokryté bielym pieskom a voda je neuveriteľne tyrkysovo modrá. Jediným problémom sú silné prúdy, ktoré už zopár plavcov podcenilo a stalo sa im to osudným.
Na každom kroku je nejaká rodinná reštaurácia alebo bar s orientálnym sedením (drevené altánky s nízkymi stolíkmi a poduškami namiesto stoličiek), úslužným personálom, chutným jedlom a skvelými ovocnými džúsmi. Štandardnou ponukou sú „magic mashroom shakes,“ ktoré sa pripravujú z nejakých halucinogénnych húb. De iure je to ilegálne ale de facto sa nikto z kompetentných na nič nepýta, a tak ak túžite po zážitkoch takéhoto charakteru, stačí povedať. Obyvatelia ostrova sú moslimovia, a tak sa párkrát denne z mešity ozývajú spevy veriacich a z magnetofónov počuť „salam aleikum.“ Oni sami alkohol nepijú, ale turistom veru doprajú;)
Aj keď si viem predstaviť, že by som na Gili ostala ešte pár týždňov (a nebola by som prvá, komu to miesto tak učarovalo, že namiesto pár dní tam strávil niekoľko mesiacov), predsa len bola som zvedavá na Bali.
Čakala ma niekoľkohodinová cesta späť – najprv na malý člnok, potom na väčšiu loďku; na Lomboku prestup na autobus, zmena prístavu, zase malý člnok, väčšia loďka... ako som si tak ležala na korbe lode a chytala bronz (alebo si koledovala o nejaký karcinóm kože) ozval sa zrazu hukot lodnej trúby a všetky pohľady smerovali do mora. Ocitli sme sa uprostred asi dvadsaťčlennej skupiny delfínov. Úžasný pohľad to bol, ako každú chvíľu niektorý z nich vyskočil a vyzeralo akoby sa hrali naháňačku;)

Bali – Ubud etc.

Obhliadku Bali som začala v mestečku Ubud, ktoré je považované za kultúrne, umelecké a kulinárske centrum ostrova. Na každom kroku je nejaká galéria, umelecká dielňa, či aspoň predajňa originálnych šperkov, obrazov, sôch či batikovaných látok. Každý večer sa na niekoľkých miestach konajú tradičné tanečné predstavenia. Reštaurácie sú pripravené uhostiť akúkoľvek klientelu a na jedálnych lístkoch (a podľa želania i na tanieri) nájdete dobroty z celého sveta.
Ubytovala som sa neďaleko Monkey Sanctuary – chrámový areál (v podstate to vyzerá ako zarastený park), v ktorom si voľne pobehujú opice. Na turistov si už zvykli a neostýchajú sa vytrhnúť vám z ruky celý trs banánov a keď banány nemáte, tak vám vezmú aspoň fľašku, šatku či foťák, proste čokoľvek, na čo si nedáte pozor. Ja som skoro ostala bez sukne... Pokiaľ na vás práve nejaká agresívna opička neútočí, je to vcelku sranda pozorovať, ako sa správajú. Niektoré sa bijú, iné si vyberajú vši, ďalšie zápasia o kokosový orech a iné si užívajú rozkoší života (takéto aktivity zrejme nie sú určené pre zraky turistov, no ale kam sa majú chúďatá opice skryť?)
Po návšteve opíc som si kúpila lístok na Kecak dance a než sa predstavenie začalo šla som na večeru. Zaujala ma reštaurácia s názvom „Organic Bali Buddha,“ a tak som vošla. Trvalo mi, kým som si čosi vybrala, keďže všetko sa podľa popisu zdalo byť faktže chutné. Počas toho, ako som si listovala v menu, pri vedľajšom stole jedna staršia pani horlivo diskutovala o karme a reinkarnácii a z rádia sa ozýval kresťanský gospel... Jedlo nakoniec zodpovedalo popisu a bolo skvelé. Až na taký malý detail – šalát, čo mi priniesli bol zrejme naozaj organický, keďže z neho po chvíli vyliezla rozkošná zelená húsenička;)
Kecag dance, jeden z tradičných tancov, začal tesne po zotmení. Na scénu nabehlo asi osemdesiat chlapov – od teenagerov po starých dedkov – a začali vydávať divné zvuky a pohybovať sa do rytmu tých zvukov. Nemohla som si pomôcť, ale pripadalo mi to, akoby všetci boli dobre zhúlení. Neskôr sa do tanca pridali tri slečny, ktoré takmer všetok pohyb koncentrovali do pohybov rúk, ale ináč to bolo skôr statické. Tanečníci sa snažili tancom prerozprávať príbeh, lenže ja som si zabudla zobrať program, a tak som si len domýšľala, že čo sa asi deje.
Ďalší deň som strávila okružným výletom po vnútrozemí ostrova. Nebudem vám popisovať, čo všetko sme videli, lebo sa jednak nepamätám, jednak na viacerých miestach sme stáli len preto, aby z nás vytiahli peniaze (vtedy som z toho bola dosť namrzená, ale už ma to prešlo, takže čo to budem rozmazávať). Čo sa mi však naozaj páčilo bol najväčší chrám na ostrove – Pura Besakih, odkiaľ je naozaj nádherný výhľad; fotogenická scenéria sopky Mt. Batur s jazerom na úpätí kopca taktiež stojí za zdržanie; a zaujímavá bola i návšteva Holy Spring Temple, kde sa miestne devy kúpali v posvätných prameňoch a oranžové rybičky si plávali v jazierkach.



















Bali – Kuta etc.


Večer som ešte zašla na masáž, aby som mohla ju porovnať s tou thajskou;) a ráno som odcestovala do Kuty. Čakajúc na autobus som sa bavila na opiciach, ktoré si odbehli z Monkey Sanctuary, lozili po bilboardoch, hojdali sa na elektrickom vedení a len čo jedna slečna priniesla obety, tak všetko, čo v nich bolo jedlé, s chuťou zjedli;)
Do Kuty som prišla pred obedom. Od jedného surfistu som dostala radu, kde sa ubytovať za lacný peniaz. Zložila som si tam veci a šla som na pláž. Chvíľu som skúšala plávať, ale ukázalo sa, že to veru nepôjde – vlny boli príliš silné. Po tom, čo ma to párkrát hodilo o dno, som si radšej išla čítať na deku. Tam ma ale zlanáril jeden z inštruktorov surfovania, že by som si to mala skúsiť, keď už som tam. Hm, váhala som, keďže som mala možnosť vidieť, ako končia také pády zo surfu. No ale nakoniec som sa nechala presvedčiť. Najprv navrhoval, že ak sa mi nepodarí postaviť sa na doske, tak mu nemusím zaplatiť. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že ak sa mi to nepodarí do hodiny, tak mu zaplatím za prenájom dosky, a on ma nebude nútiť, aby som to skúšala ďalej. Mala som totiž ešte v živej pamäti s akými modrinami sa chalani vrátili, keď skúšali surfovať na Havaji.
Nuž ale, na moje veľké prekvapenie, i napriek absencii športového nadania sa mi podarilo zopárkrát sa na surfe postaviť a zviesť sa po vlne;) Je to super pocit, si tak stáť na vode :)
Dlho som ale nepokúšala osud a vrátila som sa späť do hostela. Recepčný mi sľúbil, že zavolá kamarátovi, aby ma odviezol na motorke k Tanah Lot – jeden z najznámejších chrámov, situovaný na brehu mora, kam sa každý večer zídu davy turistov, aby videli nezabudnuteľný západ slnka. Recepčný na mňa nezabudol, a tak šofér už čakal pripravený. Jazda bola super, i keď miestami som zatvárala oči, keď sme sa snažili predrať pomedzi autá. Ale ostrovania sú na podobný spôsob jazdy zvyknutí, a tak málokedy dochádza k nejakým nehodám. Tanah Lot veru nesklamal – oranžové nebo, vlny narážajúce na múry chrámu a nadšení turisti zo všetkých kútov sveta. Mňa tam zastavila skupinka študentov z Jakarty, že či sa môžu so mnou odfotiť. S podobnými požiadavkami som sa stretla na Bali opakovane, takže som sa pousmievala asi do dvadsiatich fotoaparátov a cítila som sa chvíľu ako celebrita.
Ďalší deň som si chcela vyskúšať jazdu miestnou dopravou. Cieľom mojej cesty bol chrám Uluwatu na juhu ostrova. Ukázalo sa však, že bemo (verejný autobus) jazdí podľa nejakých pofidérnych itinerárov. Najprv mi bolo povedané, že ak chcem ísť na juh, tak najprv musím ísť na sever do Denpasaru, kde mám prestúpiť. Tam mi zas oznámili, že do Uluwatu nič nejazdí; jedine, že by som chcela „special trip.“ Potom mi poradili, aby som sa odviezla do Jimbaranu (stredisko na polceste medzi Kutou a Uluwatu), že odtiaľ niečo pôjde. Lenže ani tam sa žiaden šofér netváril, že by mal namierené do Uluwatu, akurát tak zopakoval ponuku typu „special trip for you“ a pridal k tomu pár nemiestnych návrhov. Tak som to nechala tak, a odišla som na pláž posiatu päťhviezdičkovými hotelmi s nádhernými záhradami a zazobanou klientelou. Okúpala som sa v mori, najedla som sa a šla skúšať šťastie znovu.
V požičovni motoriek som sa dohodla, že ma odvezú do Uluwatu na motorke. Cesta netrvala dlho a asi o polhodinky sme boli v chráme. Uluwatu stojí na útese na brehu mora. Každý večer sa tu tancuje Kecag dance a všade pobehujú opice. Zaujímavé miesto. A turisti to vedia, takže kto dúfa, že by si tú atmosféru vychutnal osamote, má smolu. Tento krát som nečakala na západ slnka, a tak sme po obhliadke chrámu vyštartovali späť do Kuty. Cestou ale chlapík začal mať nemravné návrhy, s ktorými nechcel prestať (niekedy človek nevie, či fakt nerozumejú dosť dobre po anglicky, alebo sa len tak tvária). Takže som ho požiadala, aby zastavil a vzala som si taxík. Samozrejme, že som bola riadne nahnevaná a sklamaná; a chuť skúšať miestnu dopravu ma na istý čas prešla.
Západ slnka som videla z pláže v Kute, kde bola hlava na hlave, akoby sa čakalo na zjavenie. Masy sa však postupne vytratili do barov a ja som sa šla zbaliť na izbu. Večer som ešte išla na drink so susedmi – surfistami z Austrálie. Vypočula som si pár príbehov o tom, ako sa kde kto zranil a rozhodla som sa, že ďalší deň ráno to pred odletom na Borneo predsa len nebudem riskovať a obídem sa bez surfovania.

Ráno som si ešte bola pozrieť „ground zero“ – pamätník postavený pre obete spomínaných teroristických útokov, minula som posledné rupie na nákup suvenírov a vzala som si taxi na letisko.

Záverečné putovanie: Thajsko - Druhá časť


Bangkok II
Cesta z Kambodže trvala asi osem hodín. Páni šoféri totiž radi robia prestávky v im spriaznených reštauračných zariadeniach, takže cesta sa zbytočne predlžuje.
Do Bangkoku sme dorazili niekedy poobede, namierili sme si to opäť na Khao San a pokračovali sme v obhliadke mesta. Navštívili sme China Town, štvrť Silom (známu hlavne kvôli necudnostiam typu „ping pong show“); skúsili sme ďalšiu thajskú masáž i pravé pouličné noodle.
Ráno sme si zase raz privstali na východ slnka; tento krát nad Wat Arun. V okolí chrámu bolo kopec mníchov, ktorí akurát vyrážali do ulíc s miskou na ryžu. Urobili sme si pár fotiek, nasali atmosféru prebúdzajúceho sa Bangkoku a vrátili sme sa tuk-tukom na hotel ešte si na hodinku pospať;) Ja si na to ranné vstávanie asi nezvyknem.
Ináč „tuk-tuk“ je povestný thajský dopravný prostriedok; vyzerá to ako motorka so strechou, len to má tri kolesa, za šoférom je dvojsedačka pre pasažierov a motor vydáva charakteristický zvuk „tuk-tuk“;)


Pred obedom sme vyrazili na návštevu kráľovského paláca a ďalších chrámov. Všade bolo plno zlata, všetko sa to tam lesklo a pôsobilo to dosť honosne. Tentoraz sme sa dostali aj dovnútra chrámov. Pred vstupom sa vyzúva a sedí sa na zemi (ale tak, aby ste nohou neukazovali na Budhu, lebo to by bolo veľmi urážlivé).
Pred odletom na Phuket sme si ešte nakúpili suveníry (okrem iného i „fisherman pants“ – také obrovské nohavice, že by sa do nich v pohode zmestili dvaja ľudia, takže človek sám v tom vyzerá to dosť smiešne; ale sú veľmi pohodlné a momentálne i populárne v tamtých končinách).
Aby som zhrnula svoje dojmy – pravdupovediac, po zhliadnutí iných juhoázijských veľkomiest, som od Bangkoku moc neočakávala. A tak som bola milo prekvapená relatívne čistými ulicami, slušnými taxikármi, príjemnými ľuďmi (až na pár výnimiek, ehm) a zaujímavou kombináciou starodávnych budhistických chrámov a modernej architektúry. Proste taký stret tradičnej ázijskej kultúry a západného vplyvu.

Phuket

Na Phuket sme prileteli niekedy pred polnocou. Ubytovanie sme mali zarezervované v jednom rodinnom guesthouse, ktorý nám odporučil náš profesor z SMU (chodí tam písať svoje vedecké články; nuž niekto si to vie zariadiť;)). Vlastní to tam nejaký Európan, ktorý sa oženil z Thajčankou. Takéto páriky nie sú nezvyčajné, aj keď obvykle chodia páni na návštevy do Thajska za inými účelmi než sa dobre oženiť. My sme tam došli po skončení sezóny, takže sme mnoho sex turistov nestretli. No počas sezóny je to vraj fakt tristné...
Pláž neďaleko nášho hotela bola fajn a takmer poloprázdna. Zašli sme aj na údajne najkrajšiu pláž ostrova (Leam Sing). Bola pekná, ale asi tak ako tisíc iných. Ináč som si všimla, že tam mali vybudovanú nejakú „cestu proti tsunami,“ aj keď som celkom nepochopila, ako to funguje.
Ďalší deň ráno sme sa vybrali na imigračný úrad, keďže som potrebovala (spomínané) predĺženie víz. Chvíľu som síce zvažovala možnosť, že ostanem v Thajsku pár dni ilegálne a pri odchode zaplatím pokutu (finančne by ma to vyšlo rovnako). Ale nakoniec som túto alternatívu nerealizovala, páč človek nikdy nevie, či z toho nebudú zbytočné problémy. Tak som teda sponzorovala thajskú vládu (alebo konkrétne pánov úradníkov) ďalšími bahtmi a oni mi dovolili oficiálne sa zdržať na ich území o pár dní dlhšie. Bola som rada, že moju žiadosť vybavili na počkanie; už sme totiž mali kúpený lístok na Koh Phi Phi.
Koh Phi Phi

Loďku na Phi Phi sme v pohode stihli, usadili sme sa v podpalubí a čakali sme na oneskorencov. Pár cudzincov pred sediacich pred nami sa začalo sťažovať, že prečo už loď neštartuje, že keď niekto nevie prísť načas, tak má holt smolu; oni sa vraj ponáhľajú. Tieto svoje sťažnosti skúsili tlmočiť jednému chlapíkovi z posádky, no ten zjavne nechápal, že čo ich tak rozčuľuje; veď „Koh Phi Phi predsa neutečie,“ odpovedal.
Asi po dvoch hodinách sme dorazili do prístavu, kde už nás čakala banda nadháňačov, člnkárov, nosičov a podobných zárobku-chtivých domorodcov. Potrebovali sme sa dostať na Long Beach, kde sme sa chceli ubytovať. Podľa mapy mala byť neďaleko prístavu, no keď sme sa začali pýtať, že koľko by nám trvala cesta pešo, tak sa nám dostalo odpovedí od 30 minút až po 2 hodiny... Za zvezenie člnkom chceli 200 bahtov (cca100 korún), čo je na miestne pomery za päť minútovú jazdu naozaj priveľa. A tak sme sa rozhodli, že to skúsime po vlastných. O 20 minút sme boli v cieli;) Žeby nemali miestni dobrý časový odhad?...
Ubytovali sme sa v bambusovej chatke pár metrov od pláže a s hostelovej reštaurácie sme si vychutnávali nádherný výhľad na skaly týčiace sa z brehu mora.

V reštaurácii mi prišli divné (minimálne) dve veci – vyčkávajúci čašníci a „ladyboys.“ Neviem prečo, ale opakovane sa nám stalo, že čašník nám doniesol jedálny lístok a stál nad nami až kým sme si nevybrali. Možno sa boja, že keby turistov nechali nachvíľu osamote, tak by im utiekli do konkurenčného podniku; ktovie? Každopádne je to značne znervózňujúce, pokým sa to človek nenaučí ignorovať.
Pokiaľ ide o ladyboys, tak to je také thajské špecifikum. Okrem mužov a žien, tu majú tretiu kategóriu, a to (ako už asi tušíte) práve ladyboys. Sú to chlapi, ktorí sa cítia byť ženami a podľa toho sa aj správajú – nosia dámske šaty, maľujú sa, pestujú si dlhé vlasy, niektorí berú hormóny, aby im začali rásť prsia. Väčšinou ale nepodstúpia plastickú operáciu, aj keď občas vraj aj na to príde. Keďže Aziati sú dosť útli a obvykle nebývajú zarastení, je to niekedy ťažko rozoznať, či „tá krásna slečna“ je naozaj slečna, alebo je to rozkošný mládenec. Počula som nejednu veselú story o tom, ako radovánok chtiví turisti pomerne neskoro zistili, s kým majú tú česť...;) Ja som bola zvedavá, kam takí ladyboys chodia na toalety – či na dámske alebo na pánske. Samostatné WC pre ladyboys totiž nie sú. Bolo mi povedané, že vraj na dámske, lebo na pánskych im to vraj príde nechutné. Nuž, páni, nabudúce ak budete mať v Thajsku chuť navštíviť dámske toalety, tak zrejme postačí ak sa prehlásite za ladyboys;)
Vcelku zaujímavý je i miestny spôsob marketingovej komunikácie. Reštaurácie vás lákajú na „clean food,“ „mild service“ či „good taste“ a dodajú, že sú „probably the best.“ Asi sa ešte nenaučili preháňať, tak ako sme na to zvyknutí v našich končinách, kde všetko a všetci sú tí najsamlepší.
Na druhý deň poobede sme sa nalodili na vyhliadkovú loď a absolvovali sme okružnú jazdu po okolitých ostrovoch. Cestou na loď sme stretli tých Američanov, s ktorými sme boli na treku v Chiang Mai;) Áno, svet je malý... Počas plavby loď párkrát zastavila a kto chcel mohol sa kajakovať či šnorklovať v zálivoch medzi skalami. Highlightom výletu mala byť Maya Bay – známa pláž hipisákov z filmu The Beach, ktorí si tu pestovali marišku a oddávali sa rozkošiam neviazaného života. Naozaj je to zaujímavé miesto, chránené vysokými skalami, ukryté pred tými, čo tam nemajú čo hľadať. Aspoň tak to kedysi mohlo vyzerať. Teraz je ale všade príliš veľa turistov, a tak sa tajomnosť toho miesta akosi vytráca.
Večer sme ešte stihli vypátrať, kde robia skvelý thajský dezert – „mango sticky rice.“ Pokiaľ sa rozhodnete ochutnať túto kalorickú bombu, tak vám prinesú ryžu varenú v sladkom kokosovom mlieku a k tomu kúsky voňavého manga. Rozlúčkový drink sme ale nestihli, keďže spať sa chodí skoro a po desiatej nám už v reštaurácii nikto nenalial.
Ďalší deň sa naše spoločné cesty s Dominikom rozišli – on odišiel na Phuket a odtiaľ späť do Singapuru a ja som sa odplavila do Krabi.

Krabi etc.


emné mestečko ležiace na brehu rieky, kam sa schádzajú lezci z celého sveta, plné milých kaviarničiek, barov a rodinných hostelov – tak nejako vyzerá Krabi. Cieľom spomínaných objímačov skál sú okolité pláže ako Ton Sai, Ao Nang či Railay, kde si merajú svoje lezecké schopnosti na skalných previsoch nad morom. Ráno som teda i ja nasadla na jeden z člnkov smerujúcich na Railay. S pár ďalšími cestovateľmi sme skúšali zjednať cenu, no neúspešne. Jeden z chlapíkov nás aj chcel zviesť za lacnejší peniaz, no potom si ho nejaký „kamarát“ pozval na pokec a zrejme mu dosť dôrazne vysvetlil, že žiadne zľavy turistom sa neposkytujú. Nechceli sme, aby toho chudáka niekto niekde zmlátil, takže sme pekne zaplatili cenu, akú si kartel dohodol a za trištvrte hodiny sme boli v cieli.
Railay je rozdelený na dve strediská – západ a východ. Na východnom brehu sa kúpať veľmi nedá, keďže je tam takmer súvislý porast mangrovov. Zato západná pláž je populárnym miestom na medové týždne pre mladomanželov zo vzdialených kútov sveta. Všade panuje pohodová atmosféra – z barov počuť reggae, na stenách visia fotky Boba Marleyho, ľudia posedávajú (či skôr polihujú) na poduškách diskutujúc o tom, čo kto kde kedy videl; a na každom kroku svoje služby ponúkajú lezecké školy. Celkom ma pobavili inzeráty typu: „naši inštruktori nehúlia a nepijú.“ Keď sa človek prejde večer popri baroch a vidí všetkých tých „abstinujúcich“ inštruktorov v kúdoloch dymu s pohárikom v ruke, tak má problém podobným hláškam veriť. Jedine, že by všetci tí sympatickí, opálení dredáči popíjali minerálku... Na Railay to žije celú noc – bary lákajú hostí na fire shows, thai boxing či live concerts.
Ja som ešte nikdy neliezla s istením na skalách vonku, a tak som si to chcela skúsiť. Zaplatila som si poldňový „kurz,“ dohodla sa s inštruktorom, kam pôjdeme a dúfala som, že počasie bude fajn. No ale nebolo. Tesne pred začiatkom lezenia sa spustila taká kvalitná búrka, že pršalo až do ďalšieho rána. Darmo, začalo sa obdobie dažďov. Našťastie sa na druhý deň na pár hodín vyjasnilo, a tak sme to využili a vybrali sa zdolávať skaly. Párkrát sa mi podarilo vyštverať sa hore a ten výhľad na more veru stál za tie modriny;) Dlho sme neliezli, lebo opäť začalo pršať, no mňa ruky boleli ešte pár dní.
S Railay som sa vrátila späť do Krabi. Navštívila som miestny trh a odhalila som tajomstvo „freshly squeezed lemon juice.“ Naivne som čakala čerstvo vytlačenú citrónovú šťavu;) Slečna síce jeden citrón vyšťavila, do toho však priliala vodu z jednej nádobky, potom z druhej, prisypala ľad a trochu soli s cukrom, pomiešala, ochutnala a spokojne mi nápoj podala. Slušne som poďakovala a predsavzala som si, že nabudúce sa už nebudem pozerať na prípravu toho, čo si objednám;)

Phuket II

Z Krabi som autobusom odviezla na Phuket, odkiaľ som mala let do Singapuru. Prenocovala som v ubytovni na pláži neďaleko letiska. Problém bol v tom, že v celej ubytovni som na noc ostala sama; žiaden personál, žiadni turisti. Takže som len dúfala, že nebudem mať žiadnu nevítanú návštevu. Ale nemala som;) Za to som však asi do štvrtej ráno počúvala hudbu zo susedného baru, takže som si pripadala, akoby som spala na tanečnom parkete.
Ráno ma pani majiteľka ubytovne odviezla na letisko. Rozlúčila som sa s „krajinou úsmevov“ a odletela som do Singapuru.