Záverečné putovanie: Thajsko - Druhá časť

Bangkok II

Cesta z Kambodže trvala asi osem hodín. Páni šoféri totiž radi robia prestávky v im spriaznených reštauračných zariadeniach, takže cesta sa zbytočne predlžuje.
Do Bangkoku sme dorazili niekedy poobede, namierili sme si to opäť na Khao San a pokračovali sme v obhliadke mesta. Navštívili sme China Town, štvrť Silom (známu hlavne kvôli necudnostiam typu „ping pong show“); skúsili sme ďalšiu thajskú masáž i pravé pouličné noodle.
Ráno sme si zase raz privstali na východ slnka; tento krát nad Wat Arun. V okolí chrámu bolo kopec mníchov, ktorí akurát vyrážali do ulíc s miskou na ryžu. Urobili sme si pár fotiek, nasali atmosféru prebúdzajúceho sa Bangkoku a vrátili sme sa tuk-tukom na hotel ešte si na hodinku pospať;) Ja si na to ranné vstávanie asi nezvyknem.
Ináč „tuk-tuk“ je povestný thajský dopravný prostriedok; vyzerá to ako motorka so strechou, len to má tri kolesa, za šoférom je dvojsedačka pre pasažierov a motor vydáva charakteristický zvuk „tuk-tuk“;)

Pred obedom sme vyrazili na návštevu kráľovského paláca a ďalších chrámov. Všade bolo plno zlata, všetko sa to tam lesklo a pôsobilo to dosť honosne. Tentoraz sme sa dostali aj dovnútra chrámov. Pred vstupom sa vyzúva a sedí sa na zemi (ale tak, aby ste nohou neukazovali na Budhu, lebo to by bolo veľmi urážlivé).
Pred odletom na Phuket sme si ešte nakúpili suveníry (okrem iného i „fisherman pants“ – také obrovské nohavice, že by sa do nich v pohode zmestili dvaja ľudia, takže človek sám v tom vyzerá to dosť smiešne; ale sú veľmi pohodlné a momentálne i populárne v tamtých končinách).
Aby som zhrnula svoje dojmy – pravdupovediac, po zhliadnutí iných juhoázijských veľkomiest, som od Bangkoku moc neočakávala. A tak som bola milo prekvapená relatívne čistými ulicami, slušnými taxikármi, príjemnými ľuďmi (až na pár výnimiek, ehm) a zaujímavou kombináciou starodávnych budhistických chrámov a modernej architektúry. Proste taký stret tradičnej ázijskej kultúry a západného vplyvu.

Phuket

Na Phuket sme prileteli niekedy pred polnocou. Ubytovanie sme mali zarezervované v jednom rodinnom guesthouse, ktorý nám odporučil náš profesor z SMU (chodí tam písať svoje vedecké články; nuž niekto si to vie zariadiť;)). Vlastní to tam nejaký Európan, ktorý sa oženil z Thajčankou. Takéto páriky nie sú nezvyčajné, aj keď obvykle chodia páni na návštevy do Thajska za inými účelmi než sa dobre oženiť. My sme tam došli po skončení sezóny, takže sme mnoho sex turistov nestretli. No počas sezóny je to vraj fakt tristné...
Pláž neďaleko nášho hotela bola fajn a takmer poloprázdna. Zašli sme aj na údajne najkrajšiu pláž ostrova (Leam Sing). Bola pekná, ale asi tak ako tisíc iných. Ináč som si všimla, že tam mali vybudovanú nejakú „cestu proti tsunami,“ aj keď som celkom nepochopila, ako to funguje.
Ďalší deň ráno sme sa vybrali na imigračný úrad, keďže som potrebovala (spomínané) predĺženie víz. Chvíľu som síce zvažovala možnosť, že ostanem v Thajsku pár dni ilegálne a pri odchode zaplatím pokutu (finančne by ma to vyšlo rovnako). Ale nakoniec som túto alternatívu nerealizovala, páč človek nikdy nevie, či z toho nebudú zbytočné problémy. Tak som teda sponzorovala thajskú vládu (alebo konkrétne pánov úradníkov) ďalšími bahtmi a oni mi dovolili oficiálne sa zdržať na ich území o pár dní dlhšie. Bola som rada, že moju žiadosť vybavili na počkanie; už sme totiž mali kúpený lístok na Koh Phi Phi.

Koh Phi Phi

Loďku na Phi Phi sme v pohode stihli, usadili sme sa v podpalubí a čakali sme na oneskorencov. Pár cudzincov pred sediacich pred nami sa začalo sťažovať, že prečo už loď neštartuje, že keď niekto nevie prísť načas, tak má holt smolu; oni sa vraj ponáhľajú. Tieto svoje sťažnosti skúsili tlmočiť jednému chlapíkovi z posádky, no ten zjavne nechápal, že čo ich tak rozčuľuje; veď „Koh Phi Phi predsa neutečie,“ odpovedal.
Asi po dvoch hodinách sme dorazili do prístavu, kde už nás čakala banda nadháňačov, člnkárov, nosičov a podobných zárobku-chtivých domorodcov. Potrebovali sme sa dostať na Long Beach, kde sme sa chceli ubytovať. Podľa mapy mala byť neďaleko prístavu, no keď sme sa začali pýtať, že koľko by nám trvala cesta pešo, tak sa nám dostalo odpovedí od 30 minút až po 2 hodiny... Za zvezenie člnkom chceli 200 bahtov (cca100 korún), čo je na miestne pomery za päť minútovú jazdu naozaj priveľa. A tak sme sa rozhodli, že to skúsime po vlastných. O 20 minút sme boli v cieli;) Žeby nemali miestni dobrý časový odhad?...
Ubytovali sme sa v bambusovej chatke pár metrov od pláže a s hostelovej reštaurácie sme si vychutnávali nádherný výhľad na skaly týčiace sa z brehu mora.

V reštaurácii mi prišli divné (minimálne) dve veci – vyčkávajúci čašníci a „ladyboys.“ Neviem prečo, ale opakovane sa nám stalo, že čašník nám doniesol jedálny lístok a stál nad nami až kým sme si nevybrali. Možno sa boja, že keby turistov nechali nachvíľu osamote, tak by im utiekli do konkurenčného podniku; ktovie? Každopádne je to značne znervózňujúce, pokým sa to človek nenaučí ignorovať.
Pokiaľ ide o ladyboys, tak to je také thajské špecifikum. Okrem mužov a žien, tu majú tretiu kategóriu, a to (ako už asi tušíte) práve ladyboys. Sú to chlapi, ktorí sa cítia byť ženami a podľa toho sa aj správajú – nosia dámske šaty, maľujú sa, pestujú si dlhé vlasy, niektorí berú hormóny, aby im začali rásť prsia. Väčšinou ale nepodstúpia plastickú operáciu, aj keď občas vraj aj na to príde. Keďže Aziati sú dosť útli a obvykle nebývajú zarastení, je to niekedy ťažko rozoznať, či „tá krásna slečna“ je naozaj slečna, alebo je to rozkošný mládenec. Počula som nejednu veselú story o tom, ako radovánok chtiví turisti pomerne neskoro zistili, s kým majú tú česť...;) Ja som bola zvedavá, kam takí ladyboys chodia na toalety – či na dámske alebo na pánske. Samostatné WC pre ladyboys totiž nie sú. Bolo mi povedané, že vraj na dámske, lebo na pánskych im to vraj príde nechutné. Nuž, páni, nabudúce ak budete mať v Thajsku chuť navštíviť dámske toalety, tak zrejme postačí ak sa prehlásite za ladyboys;)
Vcelku zaujímavý je i miestny spôsob marketingovej komunikácie. Reštaurácie vás lákajú na „clean food,“ „mild service“ či „good taste“ a dodajú, že sú „probably the best.“ Asi sa ešte nenaučili preháňať, tak ako sme na to zvyknutí v našich končinách, kde všetko a všetci sú tí najsamlepší.
Na druhý deň poobede sme sa nalodili na vyhliadkovú loď a absolvovali sme okružnú jazdu po okolitých ostrovoch. Cestou na loď sme stretli tých Američanov, s ktorými sme boli na treku v Chiang Mai;) Áno, svet je malý... Počas plavby loď párkrát zastavila a kto chcel mohol sa kajakovať či šnorklovať v zálivoch medzi skalami. Highlightom výletu mala byť Maya Bay – známa pláž hipisákov z filmu The Beach, ktorí si tu pestovali marišku a oddávali sa rozkošiam neviazaného života. Naozaj je to zaujímavé miesto, chránené vysokými skalami, ukryté pred tými, čo tam nemajú čo hľadať. Aspoň tak to kedysi mohlo vyzerať. Teraz je ale všade príliš veľa turistov, a tak sa tajomnosť toho miesta akosi vytráca.
Večer sme ešte stihli vypátrať, kde robia skvelý thajský dezert – „mango sticky rice.“ Pokiaľ sa rozhodnete ochutnať túto kalorickú bombu, tak vám prinesú ryžu varenú v sladkom kokosovom mlieku a k tomu kúsky voňavého manga. Rozlúčkový drink sme ale nestihli, keďže spať sa chodí skoro a po desiatej nám už v reštaurácii nikto nenalial.
Ďalší deň sa naše spoločné cesty s Dominikom rozišli – on odišiel na Phuket a odtiaľ späť do Singapuru a ja som sa odplavila do Krabi.

Krabi etc.

emné mestečko ležiace na brehu rieky, kam sa schádzajú lezci z celého sveta, plné milých kaviarničiek, barov a rodinných hostelov – tak nejako vyzerá Krabi. Cieľom spomínaných objímačov skál sú okolité pláže ako Ton Sai, Ao Nang či Railay, kde si merajú svoje lezecké schopnosti na skalných previsoch nad morom. Ráno som teda i ja nasadla na jeden z člnkov smerujúcich na Railay. S pár ďalšími cestovateľmi sme skúšali zjednať cenu, no neúspešne. Jeden z chlapíkov nás aj chcel zviesť za lacnejší peniaz, no potom si ho nejaký „kamarát“ pozval na pokec a zrejme mu dosť dôrazne vysvetlil, že žiadne zľavy turistom sa neposkytujú. Nechceli sme, aby toho chudáka niekto niekde zmlátil, takže sme pekne zaplatili cenu, akú si kartel dohodol a za trištvrte hodiny sme boli v cieli.
Railay je rozdelený na dve strediská – západ a východ. Na východnom brehu sa kúpať veľmi nedá, keďže je tam takmer súvislý porast mangrovov. Zato západná pláž je populárnym miestom na medové týždne pre mladomanželov zo vzdialených kútov sveta. Všade panuje pohodová atmosféra – z barov počuť reggae, na stenách visia fotky Boba Marleyho, ľudia posedávajú (či skôr polihujú) na poduškách diskutujúc o tom, čo kto kde kedy videl; a na každom kroku svoje služby ponúkajú lezecké školy. Celkom ma pobavili inzeráty typu: „naši inštruktori nehúlia a nepijú.“ Keď sa človek prejde večer popri baroch a vidí všetkých tých „abstinujúcich“ inštruktorov v kúdoloch dymu s pohárikom v ruke, tak má problém podobným hláškam veriť. Jedine, že by všetci tí sympatickí, opálení dredáči popíjali minerálku... Na Railay to žije celú noc – bary lákajú hostí na fire shows, thai boxing či live concerts.
Ja som ešte nikdy neliezla s istením na skalách vonku, a tak som si to chcela skúsiť. Zaplatila som si poldňový „kurz,“ dohodla sa s inštruktorom, kam pôjdeme a dúfala som, že počasie bude fajn. No ale nebolo. Tesne pred začiatkom lezenia sa spustila taká kvalitná búrka, že pršalo až do ďalšieho rána. Darmo, začalo sa obdobie dažďov. Našťastie sa na druhý deň na pár hodín vyjasnilo, a tak sme to využili a vybrali sa zdolávať skaly. Párkrát sa mi podarilo vyštverať sa hore a ten výhľad na more veru stál za tie modriny;) Dlho sme neliezli, lebo opäť začalo pršať, no mňa ruky boleli ešte pár dní.
S Railay som sa vrátila späť do Krabi. Navštívila som miestny trh a odhalila som tajomstvo „freshly squeezed lemon juice.“ Naivne som čakala čerstvo vytlačenú citrónovú šťavu;) Slečna síce jeden citrón vyšťavila, do toho však priliala vodu z jednej nádobky, potom z druhej, prisypala ľad a trochu soli s cukrom, pomiešala, ochutnala a spokojne mi nápoj podala. Slušne som poďakovala a predsavzala som si, že nabudúce sa už nebudem pozerať na prípravu toho, čo si objednám;)

Phuket II

Z Krabi som autobusom odviezla na Phuket, odkiaľ som mala let do Singapuru. Prenocovala som v ubytovni na pláži neďaleko letiska. Problém bol v tom, že v celej ubytovni som na noc ostala sama; žiaden personál, žiadni turisti. Takže som len dúfala, že nebudem mať žiadnu nevítanú návštevu. Ale nemala som;) Za to som však asi do štvrtej ráno počúvala hudbu zo susedného baru, takže som si pripadala, akoby som spala na tanečnom parkete.
Ráno ma pani majiteľka ubytovne odviezla na letisko. Rozlúčila som sa s „krajinou úsmevov“ a odletela som do Singapuru.