Cesta do Siam ReapAutobus nás odviezol z Bangkoku až ku kambodžským hraniciam. Tam sme nasadli na tuk tuk a nechali sme sa vyložiť pred kambodžským konzulátom (či ambasádou), kde sme za poplatok obdŕžali víza. Nasledovalo nekonečné čakanie na thajskej strane hraníc. Museli sme si zakúpiť ďalšie thajské víza, lebo tie pôvodné nám umožňovali iba jednorazový vstup. Ja som si naivne myslela, že tým momentom mi prestane plynúť dvojtýždňová lehota (na ktorú sa turistické víza udeľujú) a budem môcť legálne ostať v Thajsku ďalšie dva týždne. No ale, zlaté rybky. Oznámili mi, že si budem musieť pekne-krásne 
vybaviť a zaplatiť za predĺženie pobytu (ale o tom neskôr).
Keď sme konečne dobojovali s administratívnymi prekážkami, ocitli sme sa v susednom kráľovstve – s prašnými cestami, žobrajúcimi deťmi a majestátnym Angkor Watom. Práve tento rozsiahly starodávny chrámový komplex bol cieľom našej výpravy. Ak to nie je len marketingový trik, tak Angkor Wat je najväčšou náboženskou stavbou aká kedy bola postavená.
Z hraníc sme sa potrebovali dostať do Siam Reapu (najbližšie mesto pri zrúcaninách Angkor Watu). Pôvodne sme plánovali ísť autobusom, ale dozvedeli sme sa, že posledný bus je plný. Takže nám ostával už len taxík. S dvoma Amíkmi (Michaelom a Natom) a Natáliou z Kostariky sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Po pol hodine zjednávania sme cenu nakoniec skresali na polovicu. Naložili sme sa do auta a vyrazili sme
na dobrodružnú jazdu po kambodžských „cestách.“
Chvíľu mi trvalo, kým som zistila po ktorej strane to vlastne jazdia. Mnohé autá totiž majú volant vpravo a zároveň jazdia vpravo. Ale vo väčšine prípadov si jazdia po strede cesty, ktorá je dosť široká, a pruhy vyznačené nie sú; takže koniec koncov to celé závisí od momentálnej nálady vodiča. Ináč, asfaltová vozovka je raritou, prevláda udupaná hlina (či skôr blato, keďže pršalo). Cestné osvetlenie žiadne, zákruty prudké, povrch nerovný... Každých pár kilometrov je cesta rozkopaná takže sa autá musia vyhýbať obrovským kopcom zeminy. Skrátka, pochopila som, prečo odhadovaný čas na zdolanie tých 150 km, ktoré nás delili od Siam Reapu, sú 4 hodiny. Ale cesta mi ubehla rýchlo – Natália nám opísala svoje zážitky z Kuby, Michael jeho pobyt v pakistanskom väzení a Nate nám zas priblížil, ako asi vyzerá „sightseeing“ v Severnej Kórei.
vybaviť a zaplatiť za predĺženie pobytu (ale o tom neskôr).Keď sme konečne dobojovali s administratívnymi prekážkami, ocitli sme sa v susednom kráľovstve – s prašnými cestami, žobrajúcimi deťmi a majestátnym Angkor Watom. Práve tento rozsiahly starodávny chrámový komplex bol cieľom našej výpravy. Ak to nie je len marketingový trik, tak Angkor Wat je najväčšou náboženskou stavbou aká kedy bola postavená.
Z hraníc sme sa potrebovali dostať do Siam Reapu (najbližšie mesto pri zrúcaninách Angkor Watu). Pôvodne sme plánovali ísť autobusom, ale dozvedeli sme sa, že posledný bus je plný. Takže nám ostával už len taxík. S dvoma Amíkmi (Michaelom a Natom) a Natáliou z Kostariky sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Po pol hodine zjednávania sme cenu nakoniec skresali na polovicu. Naložili sme sa do auta a vyrazili sme
na dobrodružnú jazdu po kambodžských „cestách.“Chvíľu mi trvalo, kým som zistila po ktorej strane to vlastne jazdia. Mnohé autá totiž majú volant vpravo a zároveň jazdia vpravo. Ale vo väčšine prípadov si jazdia po strede cesty, ktorá je dosť široká, a pruhy vyznačené nie sú; takže koniec koncov to celé závisí od momentálnej nálady vodiča. Ináč, asfaltová vozovka je raritou, prevláda udupaná hlina (či skôr blato, keďže pršalo). Cestné osvetlenie žiadne, zákruty prudké, povrch nerovný... Každých pár kilometrov je cesta rozkopaná takže sa autá musia vyhýbať obrovským kopcom zeminy. Skrátka, pochopila som, prečo odhadovaný čas na zdolanie tých 150 km, ktoré nás delili od Siam Reapu, sú 4 hodiny. Ale cesta mi ubehla rýchlo – Natália nám opísala svoje zážitky z Kuby, Michael jeho pobyt v pakistanskom väzení a Nate nám zas priblížil, ako asi vyzerá „sightseeing“ v Severnej Kórei.
Siam Reap
Do cieľa sme došli za tmy, našli sme si ubytovanie a poriadne hladní sme sa šli navečerať. Kambodžská kuchyňa sa dosť podobá thajskej (curry, ryža, polievky s kokosovým mliekom, dusená zelenina a veľa rozličných korenín). Jedlo chutí skvelo a človek sa navyše pobaví pri čítaní jedálnych lístkov – vcelku častou ponukou je „French fried“ či „friend rice.“ Pri večernom pive nám Michael rozpráva o tom, ako ich poslali bojovať do Libanonu. Je síce Američan, ale má aj izraelské občianstvo, o ktoré ak nechcel prísť, tak musel v Izraeli absolvovať vojenskú službu. No a zhodou okolnosti si svoju bojovú zdatnosť mohli mládenci (i devy) vyskúšať naostro. Keď sa dostáva k tomu, ako jeho kamarát odnášal z miesta boja nohy ich veliteľa a on jeho hlavu, je mi z toho akosi nedobre... Predsa len realita vojny, napriek všetkým tým správam z médií, pre mňa stále ostáva čímsi vzdialeným. A tak si môžem len predstavovať, do akej miery takáto skúsenosť ovplyvní život mladého človeka...
Pred spaním si na recepcii ešte objednávame bicykle na ráno. Chceme vidieť východ slnka nad Angkor Watom. Veľmi nás síce nepoteší, keď nám oznámia, že musíme vyraziť o štvrtej, ale čo sa dá robiť. A tak po výdatnom trojhodinovom spánku sme opäť na recepcii a kontrolujeme bicykle, či sú pojazdné. Z tých dvadsiatich, čo tam majú, fungujú asi dva; jeden má defekt, druhému padá reťaz, tretí má rozbité sedadlo... Darmo sa rozčuľujeme, chalan, čo nám bicykle požičiava len skonštatuje, že on za to nemôže. To mu síce veríme, ale problém to nerieši. Ak nechceme zmeškať východ slnka, neostáva nám iné, len ísť tuk-tukom. Nakoniec sme sa s vodičom dohodeme na celý deň. Osobný šofér sa ukázal byť dobrou voľbou, keďže chrámy nie sú pri sebe zas tak blízko. Peši by to bolo dosť únavné, hlavne v tých horúčavách.
Angkor Wat
V pokladni zaplatíme za vstup (aj si nás tam odfotia, aby sme 
náhodou neprepašovali niekoho na našu vstupenku) a pridáme sa do davu čakajúcich na magický moment úsvitu. Kto čaká, že keď si privstane, bude si môcť ten
to okamih vychutnať osamote a v tichu, tak sa nedočká. Východ slnka si vychutná s pár stovkami ďalších, zážitky zbierajúcich turistov za nekonečného cvakania fotoaparátov.
Oskar vyšiel, a kým sme zjedli raňajky, davy sa rozpŕchli. Využili sme teda príležitosť, že Angkor Wat ostal relatívne opustený a šli sme si ho obhliadnuť zblízka. Chrám bol postavený niekedy v 12. storočí, kedy kmérska ríša (ríša Angkor) bola dominantnou veľmocou v regióne. Jej súčasťou bolo vtedy i územie dnešného Thajska, Laosu a južného Vietnamu. Angkor Wat je zasvätený hinduistickému bohu Vishnovi ale ináč mám pocit, že tam
ojšie chrámy boli niečo medzi sakrálnymi stavbami a panovníckymi sídlami. Starovekí Kméri totiž uctievali svojich vládcov ako božstvá. Úprimne, veľa som si o histórii toho miesta nenaštudovala, no každopádne panovníci angkorskej ríše museli byť kedysi veľmi vplyvní. Je preto pochopiteľné, že Angkor Wat sa stal symbolom kambodžského nacionalizmu. Okrem iných sa naň odkazoval i žalostne známy Pol Pot pri svojich buditeľských prejavoch: „Keď naši ľudia boli schopní postaviť Angkor Wat, dokážeme urobiť čokoľvek....“ Súdiac podľa zrúcanín, ktoré sme videli, to v časoch rozkvetu mu
selo byť naozaj čosi impozantné (niežeby to teraz už nebolo;)). Mraky ľudí sa iste poriadne namakali, aby také niečo vzniklo.
Ako som naznačila, An
gkor Wat je len jedným z chrámov v danej lokalite. Okrem neho sme navštívili Ta Prohm, zvádzajúci boj s prírodou. To by človek neveril, ako korene stromov dokážu úplne pohltiť masívne kamenné stavby. Ďalší chrám (Bayon), ktorý ma zaujal, mal množstvo veží, z ktorých 
sa záhadne usmievali kamenné tváre. Keď som sa prechádzala pomedzi polorozpadnuté múry, mala som neustále pocit, akoby ma niekto sledoval.
Pravdou je, že by som z toho určite mala viac, keby mi moja neznalosť nebránila v pochop
ení toho, čo jednotlivé dekorácie znázorňujú, čo sa kedysi v tých budovách odohrávalo, ako prebiehali náboženské rituály či ako vyzeral bežný život v danej spoločnosti...
Na každom kroku nás zastavovali miestne deťúrence, že či nechceme „ice cold drinks,“ pohľadnice, náramky, tričká, drevené píšťalky, šatky a iné „potrebnosti.“ Nuž veľmi sme nechceli, ale nedalo sa odolať. Výhovorky typu, že nič z toho nepotrebujete, veľmi rýchlo odbijú tým, že predsa musíte kúpiť niečo „for friends.“ Zdôvodnenie, že také náramky už máte, taktiež nepomôže – tie ich sú vraj „z iného materiálu.“ A ak by ste náhodou nemali záujem o ich knižky, tak vás hneď informujú, že v Lonely Planet (jedna z najznámejších príručiek pre cestovateľov) píšu, že tú knižku by ste si veru mali prečítať. Nuž, čo mi ostávalo? Nasledujúce dni som teda poctivo študovala zakúpenú Pol Potovu biografiu (a vôbec to nebolo príjemné čítanie).
Ináč, predaj obvykle vyzerá tak, že sa okolo vás zhŕkne a
si 10 detí s identickým tovarom. Vy si po chvíli prehovárania kúpite povedzme tri sady pohľadníc od troch šťastlivcov. To ale znamená, že zvyšných sedem malých obchodníkov sa na vás bude pozerať smutnými očkami, že prečo ste nespravodliví a kúpili ste iba od niektorých, a nie od všetkých...
Nacvičené však majú aj sofistikovanejšie taktiky predaja. Tak napríklad jedna dievčina za nami prišla z nasledujúcou ponukou – ak neuhádneme hlavné mesto Madagaskaru, tak musíme od nej niečo kúpiť. Nuž bola to výzva. Ale niečo sa na nás zjavne na hodinách dejepisu nalepilo, takže sme, na neradosť slečny obchodníčky, zahlásili, že Antananarivo;) No, ale aby nebola smutná, tak sme jej dali geografickú hádanku my – ak nám povie hlavné mesto Slovenska, nakúpime. Nuž, neuhádla:(
Celý deň sme strávili blúdením od jedného chrámu k druhému. Ono by sa tam iste dal stráviť týždeň, ale mne celkom stačilo. Západ slnka bol, podobne ako východ, masovou záležitosťou. Z nejasných dôvodov takmer všetkých posielajú sprievodcovia na to isté miesto, ehm. Spolu so slniečkom sme sa rozlúčili s Angkor Watom a dobre zničení sme sa došli na hostel. Než sme zaspali spánkom spravodlivých, zarezervovali sme ešte si lístok na ranný autobus do Bangkoku.
náhodou neprepašovali niekoho na našu vstupenku) a pridáme sa do davu čakajúcich na magický moment úsvitu. Kto čaká, že keď si privstane, bude si môcť ten
to okamih vychutnať osamote a v tichu, tak sa nedočká. Východ slnka si vychutná s pár stovkami ďalších, zážitky zbierajúcich turistov za nekonečného cvakania fotoaparátov.Oskar vyšiel, a kým sme zjedli raňajky, davy sa rozpŕchli. Využili sme teda príležitosť, že Angkor Wat ostal relatívne opustený a šli sme si ho obhliadnuť zblízka. Chrám bol postavený niekedy v 12. storočí, kedy kmérska ríša (ríša Angkor) bola dominantnou veľmocou v regióne. Jej súčasťou bolo vtedy i územie dnešného Thajska, Laosu a južného Vietnamu. Angkor Wat je zasvätený hinduistickému bohu Vishnovi ale ináč mám pocit, že tam
ojšie chrámy boli niečo medzi sakrálnymi stavbami a panovníckymi sídlami. Starovekí Kméri totiž uctievali svojich vládcov ako božstvá. Úprimne, veľa som si o histórii toho miesta nenaštudovala, no každopádne panovníci angkorskej ríše museli byť kedysi veľmi vplyvní. Je preto pochopiteľné, že Angkor Wat sa stal symbolom kambodžského nacionalizmu. Okrem iných sa naň odkazoval i žalostne známy Pol Pot pri svojich buditeľských prejavoch: „Keď naši ľudia boli schopní postaviť Angkor Wat, dokážeme urobiť čokoľvek....“ Súdiac podľa zrúcanín, ktoré sme videli, to v časoch rozkvetu mu
selo byť naozaj čosi impozantné (niežeby to teraz už nebolo;)). Mraky ľudí sa iste poriadne namakali, aby také niečo vzniklo.Ako som naznačila, An
gkor Wat je len jedným z chrámov v danej lokalite. Okrem neho sme navštívili Ta Prohm, zvádzajúci boj s prírodou. To by človek neveril, ako korene stromov dokážu úplne pohltiť masívne kamenné stavby. Ďalší chrám (Bayon), ktorý ma zaujal, mal množstvo veží, z ktorých 
sa záhadne usmievali kamenné tváre. Keď som sa prechádzala pomedzi polorozpadnuté múry, mala som neustále pocit, akoby ma niekto sledoval.Pravdou je, že by som z toho určite mala viac, keby mi moja neznalosť nebránila v pochop
ení toho, čo jednotlivé dekorácie znázorňujú, čo sa kedysi v tých budovách odohrávalo, ako prebiehali náboženské rituály či ako vyzeral bežný život v danej spoločnosti...Na každom kroku nás zastavovali miestne deťúrence, že či nechceme „ice cold drinks,“ pohľadnice, náramky, tričká, drevené píšťalky, šatky a iné „potrebnosti.“ Nuž veľmi sme nechceli, ale nedalo sa odolať. Výhovorky typu, že nič z toho nepotrebujete, veľmi rýchlo odbijú tým, že predsa musíte kúpiť niečo „for friends.“ Zdôvodnenie, že také náramky už máte, taktiež nepomôže – tie ich sú vraj „z iného materiálu.“ A ak by ste náhodou nemali záujem o ich knižky, tak vás hneď informujú, že v Lonely Planet (jedna z najznámejších príručiek pre cestovateľov) píšu, že tú knižku by ste si veru mali prečítať. Nuž, čo mi ostávalo? Nasledujúce dni som teda poctivo študovala zakúpenú Pol Potovu biografiu (a vôbec to nebolo príjemné čítanie).
Ináč, predaj obvykle vyzerá tak, že sa okolo vás zhŕkne a
si 10 detí s identickým tovarom. Vy si po chvíli prehovárania kúpite povedzme tri sady pohľadníc od troch šťastlivcov. To ale znamená, že zvyšných sedem malých obchodníkov sa na vás bude pozerať smutnými očkami, že prečo ste nespravodliví a kúpili ste iba od niektorých, a nie od všetkých...Nacvičené však majú aj sofistikovanejšie taktiky predaja. Tak napríklad jedna dievčina za nami prišla z nasledujúcou ponukou – ak neuhádneme hlavné mesto Madagaskaru, tak musíme od nej niečo kúpiť. Nuž bola to výzva. Ale niečo sa na nás zjavne na hodinách dejepisu nalepilo, takže sme, na neradosť slečny obchodníčky, zahlásili, že Antananarivo;) No, ale aby nebola smutná, tak sme jej dali geografickú hádanku my – ak nám povie hlavné mesto Slovenska, nakúpime. Nuž, neuhádla:(
Celý deň sme strávili blúdením od jedného chrámu k druhému. Ono by sa tam iste dal stráviť týždeň, ale mne celkom stačilo. Západ slnka bol, podobne ako východ, masovou záležitosťou. Z nejasných dôvodov takmer všetkých posielajú sprievodcovia na to isté miesto, ehm. Spolu so slniečkom sme sa rozlúčili s Angkor Watom a dobre zničení sme sa došli na hostel. Než sme zaspali spánkom spravodlivých, zarezervovali sme ešte si lístok na ranný autobus do Bangkoku.
No comments:
Post a Comment