Záverečné putovanie: Borneo

Kota Kinabalu

Z Bali som odletela do Malajzie. Presnejšie do provincie Sabah na východe ostrova Borneo. Letela som spolu s jednou slečnou, ktorú som stretla v cestovke v Kute a potom na Gili. Pristali sme v meste Kota Kinabalu (KK), ubytovali sme sa v penzióne, ktorý jej odporučila nejaká kamarátka a išli sme spolu na večeru. Ďalší deň ona išla pozrieť orangutany a ja som si to namierila do Bruneja.

Aby som vám trochu priblížila KK: mesto leží na brehu mora a pôsobí pokojne, čisto a vcelku bezpečne. Neďaleko od mesta sa týči najvyšší vrch Bornea Mt. Kinabalu, ktorý je obľúbeným cieľom trekerov. Podľa toho, čo mi hovorili ľudia, ktorí vyliezli na vrchol, je to vraj jedno z najkrajších miest v juhovýchodnej Ázii. I napriek tomu, že taký výstup nie je zrovna lacná záležitosť (keďže zahraničákom účtujú kadejaké poplatky; hádam aj za objem vzduchu, ktorý spotrebujú;)), je to vraj skvelý zážitok. Ja som tam nebola, takže neviem posúdiť, ale každopádne KK je plná ľudí chystajúcich sa zdolať tento kopec.

Ako som naznačila, moje plány boli iné. Chcela som ísť pozrieť pána sultána. Len som mala trochu obavy, či ma pustia cez hranice. Slováci potrebujú vstupné víza a ja som zistila, že v pase už nemám ani jednu voľnú stránku.

Brunej

Z KK som sa loďou odviezla na Labuan (duty-free ostrov, kde je však všetko drahšie než obvykle) a odtiaľ ďalšou loďou do Bruneja. Našťastie vízum do pasu nelepili; stačila pečiatka, na ktorú sa ešte nejaké to miesto našlo;) Z prístavu do hlavného mesta s pôsobivým názvom Bandar Seri Begawan (BSB) som šla autobusom asi trištvrte hodiny. Podľa Lonely Planet som našla jediný hostel v meste, kde som sa ubytovala a vyrazila som na obhliadku tohto špecifického mesta.

Začala som mešitou. Pri vchode mi podali dlhý habit, aby som bola zahalená od hlavy až k pätám, a ochotne mi vysvetlili, ktorý priestor na čo slúži. Mešitu práve rekonštruovali, a tak väčšia časť nebola sprístupnená pre turistov. V knihe návštev som našla Dominikov podpis spred mesiaca a ešte pár podpisov Slovákov, tak mi to prišlo také milé. Spolu so mnou bola v mešite jedna holka z Poľska. Nakoniec sa ukázalo, že je to moja spolubývajúca z hostela, kde sme boli ubytované jedine my dve. Darmo, BSB nie je zrovna turistickým miestom. Pokiaľ ide o architektúru, mnohé stavby sú síce postavené v arabskom štýle, ale rozprávku z Tisíc a jednej noci to nepripomína.

Z mešity som išla k rieke, po ktorej sa premávajú „vodné taxíky“ – také pekné drevené loďky. Len čo som prišla, už na mňa jeden z taxikárov volal, že mi urobí obhliadku. Súhlasila som. Nasadla som, on naštartoval a už sme uháňali pomedzi mangrovové porasty. Prefrčali sme okolo člnu, v ktorom sedelo zo dvanásť chalanov národného tímu a veslovali o dušu, kým na nich z vedľajšieho plavidla pokrikoval a pískal pán tréner Bolo tesne pred západom slnka, takže obloha bola ružovo-oranžová a ja som si vychutnávala pohľad z netypickej perspektívy. Ani neviem prečo, ale pre mňa to bola to jedna z najkrajších chvíľ celého výletu. Prešli sme okolo sultánskeho palácu i pomedzi chatrče na postavené na koloch hneď oproti sídlu panovníka. V takýchto chatrčiach na vode býva podľa štatistík približne tretina obyvateľov hlavného mesta jedného z najbohatších štátov sveta (v BSB žije asi 80 tisíc ľudí). Tí ostatní bývajú buďto v „štandardných domoch“ alebo v rozprávkových palácoch pred ktorými parkujú luxusné autá (Brunej údajne drží rekord v počte Rolce Roysov na hlavu). Takže je to tak trošku nepomer... Naša plavba po rieke prebiehala v pohode, až kým sme nenarazili na plytčinu. Tam sme uviazli a loďku nie a nie vyslobodiť. Taxikár sa bál skočiť do rieky, pretože sú v nej vraj krokodíly. Myslela som si, že si zo mňa robí srandu, ale cestou späť sme jedného malého krokodíla veru zhliadli. No nakoniec chlapík predsa len prekonal strach a loď nejako presvedčil, aby opäť naštartovala. K brehu sme došli až za tmy, ale bola to faktže super jazda;)

Cestou na hostel som šla popri futbalovom štadióne, kde sa zišiel celý národ, takže som pochopila, prečo sú ulice prázdne. Na chvíľu som sa zastavila v obchodnom centre, ale nič zvláštne tam nebolo, možno až na to, že keď zaplatíte v brunejských dolároch, tak sa vám môže stať, že vám vydajú singapurské (a naopak).

Keď som došla na izbu, plánovala som ešte ísť pozrieť do ďalšej mešity, ale zarozprávali sme sa so spolubývajúcou, takže namiesto večerných spevov, som počúvala o tom, ako sa jej žilo v Južnej Kórei; a boli to veru riadne stories;)

Ráno sme spoločne vyrazili späť do KK, čiže znovu ten istý proces – busom do prístavu, loďkou na Labuan, tam počkať na ďalšiu loďku (polovica spojov uvedených na nete, bola zrušená, takže sme mali času a času na obed) a nakoniec loďkou do KK. Večer sme zašli na pivo a pozerajúc na západ slnka sme debatovali o živote;) Potom sme sa rozlúčili; ja som sa nadopovala Panadolom, a šla som spať. Na hosteli som sa ešte stretla s tou slečnou, čo išla pozrieť orangutany. Vravela, že z toho bola dosť sklamaná, keďže to v podstate bolo ako v zoo. Ono, niekedy človek z tých turistických sprievodcov fakt nie je múdrejší...

Na druhý deň dopoludnia som mala let do Johor Bahru (JB). Takže som sa v duchu rozlúčila s Borneom, veriac, že sa tam ešte niekedy vrátim a budem mať viac času na odhaľovanie jeho tajomstiev.

Singapore

Let prebehol bez komplikácií, len cesta autobusom z JB do Singapuru sa mi predlžila. Ako som už spomínala, za normálnych okolností to trvá asi polhodiny. A tak keď som už sedela v autobuse asi hodinu, tak mi to začalo byť podozrivé, že prečo šofér každú chvíľu zastavuje. Ochotne mi to vysvetlil – nenastúpila som na express bus, takže si ešte chvíľu posedím. Nuž, aspoň som videla také miesta v Singapure, aké som za celý semester neobjavila.

Našťastie som ešte stihla Oddelenie zahraničných vzťahov otvorené, vyzdvihla som si kufor, poďakovala sa a odišla do starého dobrého Sleepy Sam’s. Chvíľu som sa snažila zbaliť si kufor tak, aby som nemusela platiť za nadváhu. Ale či sa mi to podarilo, som si nebola veľmi istá. Večer som zašla do Jazz cafe, kde hrala fajn kapela. Objednala som si moje obľúbené mango lassi (jogurtový nápoj z čerstvého manga) a rozmýšľala som nad tým, čo všetko sa za uplynulých pár mesiacov udialo... (hej hej, nostalgia na mňa prišla;))

Posledný deň som strávila potulovaním sa po známych miestach a nakupovaním darčekov. Večer som sa odviezla na letisko, kde som zistila, že môj kufor váži o tri kilá viac než by mal. Ale nikto to nekomentoval, a tak som bola rada, že nebudem musieť nič vyhadzovať. Okolo polnoci lietadlo vzlietlo a ja som sa tešila, že už o pár hodín uzriem „home sweet home.“ ;)