Melbourne - mesiac prvý

Drahí moji ;)

Po mesiaci som sa konečne dopracovala k tomu, že vám napíšem, ako sa tu u protinožcov mávam. (Akože, chystala som sa k tomu asi tak posledné tri týžne, ale vieme, ako to chodí...)
Neviem, ako dlho vydržím písať, ani ako dlho vydržíte vy čítať, ale kebyže to bolo príliš dlhé, tak to aspoň rozdelím do tematických častí. Takže nemusíte strácať čas čítaním toho, čo vás zas až tak nezaujíma.

A ešte jedna úvodná poznámka technického charakteru: Mám problém s nahrávaním fotiek na blog, tak tí z vás, čo máte radi fotodokumentáciu, kliknite sem:
http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIEMelbourne
http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIEGreatOceanRoad

LET
Na Valentína (14/2) v skorých ranných hodinách som odletela z pražského letiska Ruzyně do Amsterdamu. Z letu si nepamätám nič okrem toho, že som pre seba mala tri sedadla, a tak som to využila a celú cestu som prespala. V Amsterdame som presadla na ďalšie lietadielko a nejakých 11 hodín som letela do Hong Kongu. Cesta mi ubehla pomerne rýchlo, keďže som zase raz mala vedľa seba dve miesta voľné;) a tak som dospávala, čo som v noci nestihla. Z hongkongského letiska som si stihla akurát pozrieť tajomne pôsobiace kopce, ktoré obklopujú mesto, a zameniť pár eur za HK doláre (sú také srandovné). Celkom sa teším na spiatočnú cestu, v rámci ktorej budem mať v HK niekoľko dňovú prestávku. Nuž a z HK som už letela priamo do Melbourne (asi 8 hodín). Tentokrát som sa snažila neprespať aspoň jedlo, keďže už som bola celkom hladná Na palube našťastie neboli žiadni rozbuškári, a tak sme 15/2 okolo desiatej večer miestneho času (je tu o 10 hodín viac než u nás) pristáli na letisku Tullarmarine pri Melbourne. Po konzultácii s Lonely Planetom som nasadla do Skybusu a odviezla som sa do centra mesta.

HOSTEL
Moje prvé kroky v Melbourne viedli do hostela (kebyže ste sa sem niekedy vybrali, odporúčam Greenhouse Backpackers). Vyskúšala som, či im tam funguje wi-fi, zmenila som si status na facebooku (že už som v Austálii) a 12 hodín som spala ako zabitá...
Na druhý deň som zistila, že v hosteli panuje skvelá atmosféra. Je tu kopec ľudí z celého sveta (so značným zastúpením Francúzov a Nemcov...neviem, prečo), ktorí sa tu na pár dní, týždňov či mesiacov zastavia – buď plánujú ďalšiu trasu cesty alebo hľadajú nejakú krátkodobú brigádu, či len tak posedávajú, čítajú si knižky alebo sa rozprávajú, hlavne sú všetci veľmi družní. Skoro celý deň z veľkej kuchyne rozvoniavajú rozličné jedlá, že by človek hneď ochutnal a vypýtal si recept... A keď neprší, tak sa dá opaľovať na streche hostela alebo si tam grilovať steaky či klobásky. Okrem toho hostel organizuje pre svojich hostí prehliadku mesta, pub crawl („lozenie z baru do baru“), pasta night atď. Taktiež je fajn, že sa tu stretnú ľudia z rozličných profesií, a tak nie je problém, aby vás zmasíroval profesionálny masér alebo vám navaril večeru šéfkuchár zo Champs Ellyses (také skvelé rizoto som dlho nejedla...teda ak nerátam to od maminky, ehm;))
Akurát, že všetci tí ľudia sa obvykle v krátkom čase vyparia a už nie sú súčasťou hostela... Takže sa veľmi neoplatí si na niekoho zvykať. Každopádne, i keď v hosteli bolo super (ak zrovna v noci niekto nechrápal, ehm), myslím, že z diplomky by sa mi tam nepodarilo napísať ani čiarku. A tak som sa snažila nájsť si čím skôr nejaké dlhodobejšie ubytovanie na kľudnejšom mieste.

HĽADANIE PODNÁJMU
Nuž, vedela som, že to nebude hneď, ale predsa len som dúfala, že nebudem musieť obvolať zo 30 ľudí a navštíviť asi 10 bytov (v Singapure sme totiž rovno zavítali k „našim“ Číňanom a bola vec vybavená;)). Ono, kebyže to aspoň boli nejaké pekné byty/domy, tak by mi tie obhliadky až tak moc nevadili, ale žiaľ väčšina inzerátov smerovala na divné miesta. Často ponúkali napríklad izby bez okien (resp. s oknami, čo sa nedali otvoriť), taktiež bolo mnoho izieb nezariadených a poväčšine hľadali niekoho na dlhšiu dobu. Zloženie osadenstva bytu bolo obvyklé pestré – dvaja Kórejci a Švajčiar (a desný bodrel k tomu); Japonka, Kórejka a Číňanka; Kolumbijčanka, Peruánec, Malajec a Američan no a tak podobne. Taktiež sa stávalo, že do inzerátu napísali, kedy bude byt k dispozícii na prehliadku, avšak kým ten čas prišiel, izbu už prenajali... Keď sa k tomu ešte pridali mystifikujúce mapy, tak som mala o zábavu postarané, ehm.
Nakoniec som ale objavila inzerát od Peržana Mohammada (ja by som povedala, že je Iránec, ale on je radšej Peržanom). Je doktorandom na tunajšej univerzite a akurát sa chystal na tri a pol mesiaca do Thajska niečo skúmať, takže ponúkal na prenájom svoje „štúdio“ – niečo medzi garsónkou a jednoizbovým bytom. Načasovanie bolo teda úplne skvelé;) Z bytu je pekný výhľad na severnú časť mesta, do školy to mám pešo asi 15 minút, budova je strážená 24/7, je tu sauna, posilka (aj bazén, ale na kúpanie už je zima) a neďaleko odtiaľto je krásny park a kopec talianskych kaviarničiek a reštaurácií. Keďže Mohammad si prenajímal štúdio sám, tak nemám žiadnych spolubývajúcich (a podľa zmluvy ani nemôžem mať). Pokiaľ ide o cenu, tak je to drahý špás, ale celkovo je tu ubytovanie podstatne drahšie než v Prahe, takže som prepočty radšej vzala (len pre ilustráciu: byt v centre mesta – za posteľ v izbe, o ktorú sa delíte ešte s jednou osobou, zaplatíte okolo 10 tisíc Kč mesačne; za samostatnú izbu bez okien a/lebo nezariadenú okolo 15 tisíc). Ubytovanie niekde na predmestí bude zrejme lacnejšie, ale vrelo sa to neodporúča (hlavne kvôli problematickej doprave).
Takže sme s Mohammadom spísali zmluvu (prvá v živote, čo som napísala sama, takže je dosť možné, že je neplatná, ehm...ešteže obaja veríme na chlapské slovo;)). Jedinou komplikáciou bolo, že som mu odovzdala všetku hotovosť, čo som mala, a potom som zistila, že limit na výber z karty som už vyčerpala. Ale našťastie bola sobota ráno a v nedeľu večer sa môj limit znovu obnovuje;)

MELBOURNE
Popri tom hľadaní ubytovania mi moc času na obhliadku mesta nezostalo, ale aspoň na pár miest som za ten mesiac podívala...verím, že zvyšok sightseeingu absolvujem v dohľadnej dobe.

Hneď na úvod musím povedať, že sa mi v Melbourne faktže páči ;) – je to dynamické, muli-kultúrne, pohodové mesto. Na každom kroku natrafíte na nejakých umelcov s klobúkom, do ktorého im môžete prispieť (som si obohatila svoju anglickú slovnú zásobu o slovíčko „busk“) – jedni na niečom hrajú, ďalší tancujú, iní niečo kreslia na chodník... som rozmýšľala, čo by som tak ja mohla predviesť, ale nič vhodné mi nenapadlo.

Keďže nám tu práve končí leto, počasie je akurát vhodné na posedávanie na terasách, v kaviarňach, na lavičkách či na tráve v parku alebo rovno na chodníku – proste, kde sa vám páči. Jedlá tu majú snáď zo všetkých kútov sveta (hlavne ázijské, talianske a grécke), takže je pre mňa zatiaľ nemožné identifikovať austrálsku kuchyňu. Architektúra mesta je zmesou budov postavených vo viktoriánskom štýle a moderných mrakodrapov. Taktiež je tu kopec kostolov, katedrál a nádherných parkov. Neďaleko od centra mesta je pláž, kde večer možno pozorovať tučniaky. Ešte tak pred dvoma týždňami sa dalo aj kúpať v mori (ono sa dá asi aj teraz, len už nie je tak teplo). A ešte je tu skvelý trh s obrovským výberom čerstvej zeleniny, ovocia, syrov, vína a všetkého možného i nemožného. Hlavne v sobotu je tam parádny blázinec – podľa mňa majú predavači srandu z toho, ako sa prekrikujú, aby si ľudia prišli kúpiť práve od nich a nie od konkurencie...
Melbourne je celkovo značne tourist-friendly: vybavia vás kopou príručiek so zoznamom miest, čo určite nemôžete vynechať (vrátane desiatok podnikov so zaručene najlepšou kávou/steakom/jazzom etc. v meste); zadarmo môžete absolvovať okružnú jazdu mestom na historickej električke či v autobuse; neustále tu organizujú kadejaké kultúrne podujatia (dnes som napríklad bola na medzinárodnom festivale umenia – bubnovalo tam asi 30 černochov v tradičných kostýmoch, takže nebyť tých mrakodrapov v pozadí, aj by som uverila, že som v Afrike na nejakej kmeňovej oslave); každú noc sa popri rieke rozhoria obrovské fakle, takže to vyzerá, akoby budovy horeli; na viacerých zastávkach postávajú páni výpravcovia, aby vám povedali, kam ide najbližšia električka, kde máte prestúpiť atď.
Tak k Melbourne zatiaľ asi toľko; časom sa s vami rada podelím o ďalšie dojmy z mesta.

GREAT OCEAN ROAD
Populárnym miestom, kam vyraziť z Melbourne je Great Ocean Road (Veľká oceánska cesta). Táto asi 250 km dlhá cesta sa tiahne pozdĺž pobrežia medzi Melbourne a Adelaide (presnejšie ide o úsek cesty medzi Geelong a Warrnambool). Postavili ju vojaci, ktorí sa vrátili z Prvej svetovej vojny na pamiatku tým, čo v nej zahynuli. Kebyže som sa nebála, že jazdiac vľavo do niekoho nabúram, tak by som si požičala auto, aby som mohla zastaviť, kde sa mi zachce. No ale majúc na pamäti životy ostatných účastníkov cestnej premávky, radšej som šla autobusom. Bol to veľmi príjemný jednodňový výlet s nezabudnuteľnými výhľadmi. Hlavným lákadlom pre turistov je miesto nazvané Twelve Apostoles (Dvanásť apoštolov) – pár skalných brál roztrúsených v mori blízko pobrežia – celkom fotogenické veru. (Táto informácia nie je overená, ale pán šofér vravel, že pôvodne sa to miesto volalo Little Piglets (Malé prasiatka), ale že z marketingového hľadiska bolo vhodnejšie ho premenovať...;))
Ako bonus sme cestou videli i koaly, ktoré väčšinu dňa prespia, jednu wallaby (to je taká mini verzia kengury).

ŠKOLA
Jak iste viete, hlavnou náplňou tejto mojej výpravy by malo byť štúdium;) Nasledujúcich pár mesiacov (semester) tu teda budem študovať na Právnickej fakulte University of Melbourne.
Prednášky začali pred dvoma týždňami (týždeň pred tým bol taký orientačný – vychrlili na nás kopec nezapamätateľných informácii, dostali sme študentské kartičky, pridelili nám mailovú schránku, rozdali brožúrku o dôsledkoch plagiátorstva a veci podobné). Zahraničných študentov nás tu je pomerne málo – asi pätnásť – a takmer všetci buď z Európy alebo severnej Ameriky (naproti tomu, keď som bola na stretnutí výmenných študentov z celej Univerzity, tak decká z Ázie mali jasnú prevahu).
Predmetov nebolo veľa na výber, poväčšine už boli buď obsadené alebo neboli pre zahraničných študentov povolené. Ja som nakoniec skončila s týmito: Advocacy (Advokácia), Law and Society in South East Asia (Právo a spoločnosť v Juhovýchodnej Ázii), International Economic Law (Medzinárodné ekonomické právo) a European Civil Law and Impact of the EU (Európske občianske právo a vplyv Europskej Únie). Potešujúcou skutočnosťou je, že mám školu len dva dni v týždni (v stredu a vo štvrtok). Ale zas očakáva sa, že na každú prednášku prídu študenti pripravení, čo znamená, že budú mať prečítané predpísané články/štúdie/kapitoly, aby sa mohli aktívne zapájať do diskusie. Čiže ak chcem byť poctivou študentkou, tak týždenne by som prípravou na predmety mala stráviť tak 15-20 hodín. Zatiaľ je ešte skoro hodnotiť, ako to tu funguje, ale pár rozdielov v porovnaní s naším univerzitným štúdiom som pobadala:
- forma materiálov k štúdiu: k väčšine predmetov nie sú predpísané učebnice, ale študenti vyfasujú na začiatku semestra niekoľkosto-stranovú kopu prefotených materiálov – rôzne články, úryvky z rozličných kníh, štúdii, zákonov, súdnych rozhodnutí.
- prístup zamestnancov školy k študentom: všetci sú tu nesmierne ochotní. Ich prvá odpoveď nie je, že „to nejde“ alebo „ako vás to mohlo vôbec napadnúť?“, ale snažia sa nájsť riešenie a pomôcť, pokiaľ sa dá. Taktiež ma prekvapilo, že tu zamestnávajú chlapíka, ktorý vám pomôže s právnickou angličtinou – ako čo najlepšie napísať vedeckú prácu, ďalej je tu pani, s ktorou si môžete dohodnúť rande, ak sa chcete čo najefektívnejšie dostať k informáciám relevantným k vášmu výskumu, no a keď vám príde smutno za domovom, rozídete sa s priateľom či čokoľvek iné vám bude brániť v štúdiu, môžete sa s dôveru obrátiť na pani Sáru.
- akademický profil vyučujúcich: mnohí profesori, čo nás učia, majú tituly z prestížnych svetových univerzít (Harvard, Oxford, Yale...) a väčšina z nich pomerne intenzívne publikuje.
- aktivita študentov na hodinách: prednášky bývajú pomerne interaktívne (až na nejaké výnimky), keďže študenti sa obvykle zapájajú do debát a nerobí im problém vyjadriť svoj názor.

ČO MA PREKVAPILO
Viacerí sa pýtate, že čo ma tu tak najviac prekvapilo. Nuž, zisťujem, že čím ďalej tým menej vecí ma prekvapuje. Buď je to tým, že starnem, ehm, alebo veci okolo seba postupne prestávam porovnávať s tým, čo je u nás a proste ich beriem tak, ako sú. Ale tak nakoniec som sa nad tým predsa len zamyslela a tuhľa je pár postrehov:
- veľmi obľúbenou nátierkou na toasty je tu tzv. Vegemite – taká hustá tmavohnedá hmota – odporúčam nepopliesť si z Nutellou, lebo budete sklamaní. Vegemite totiž chutí veľmi „svojsky“ (hej, je to eufemizmus). Keď si prečítate zloženie, zistíte, že sa to vyrába z kvasnicového extraktu (chutí to ako sladko-slané droždie). Nuž, nechápem, čo ľudí motivuje ku konzumácii tohto pokrmu, ale nech je to čokoľvek, sú motivovaní dostatočne.
- latte sa tú podáva v takých mini pohároch, do akých zvykli u nás kedysi v krčmách nalievať malinovku.
- je veľmi ťažko povedať, čo sa tu nosí, pretože každý si môže na seba zavesiť, čo si zmyslí. Ale predsa len, súdiac podľa frekvencie výskytu, mám pocit, že momentálne v dámskej móde „letia“ také detské sukničky vykasané skoro až pod prsia, do ktorých si slečny zastrčia nejaké široké tričko (ako na telocvik) a sú „in“. Neviem, ktorý nepriateľ vkusu prišiel s týmto nápadom, ale je to fakt úsmevné.
- ešte sa mi asi nestalo, že by prešiel deň bez toho, aby ma niekto neoslovil, nespýtal sa odkiaľ som, čo tu robím atď. Ľudia sú tu veľmi otvorení, priateľskí a ochotní pomôcť. Čašník v kaviarni sa za pár minút dozvedel, že hľadám ubytovanie a ochotne sa ponúkal, že sa popýta priateľov, či náhodou nemá niekto niečo voľné. Alebo ma minule zastavil v potravinách jeden starší pán a dal mi radu do života – že si vraj nemusím kupovať celý kus syra, ale môžem si vypýtať len pár plátkov;) no a pred tým než nasadol do svojho BMW kabrioletu mi ešte povedal, v ktorej kaviarni ho po ránu nájdem popíjať kávičku, kebyže som niekedy niečo potrebovala (asi som vyzerala stratená, ehm).
- tak ako sa u nás jedávajú hotdogy, či kebab, tu sa jedáva sushi – je nakrájané na dlhšie valčeky než u nás, takže ani nepotrebujete paličky, len to vezmete do ruky a odhrýzate z toho kráčajúc po ulici.
- pokiaľ sa podujmete na to, že tu budete aspoň tri mesiace zbierať ovocie, predĺžia vám vízum o rok (zase raz neoficiálna informácia, ale za to aspoň z troch nezávislých zdrojov;))
- veľa deciek tu nosí školské uniformy
- skratka ABCs sa používa na označenie Číňanov, čo sa narodili v Austrálii (Australian-born Chinese)
- je tu oveľa viac Ázijcov, než som čakala. A taktiež je tu kopec zmiešaných párov, čo značne komplikuje možnosť uhádnuť, odkiaľ daný človek pochádza. Tak napríklad minule som stretla dievčinu, čo povedala, že je z Botswany. Avšak súdiac podľa vzhľadu by to asi málokoho napadlo. Nečudo, keďže jej mamina je Číňanka a otec Peržan – spoznali sa na univerzite v Melbourne a odsťahovali sa do Afriky... nuž, žijeme v globalizovanom svete, všakže, a v tu sa to faktže nedá prehliadnuť.