Záverečný výlet: Fidži

Taaaak a som doma;) Vlastne už pár týždňov. Len na bloggovanie
akosi nebol čas. Ale keďže každým dňom si pamätám menej a menej
(a zisťujem, že moje poznámky z ciest nie sú moc čitateľné, ehm),
rozhodla som sa využiť tento upršaný večer na spísanie záverečnej správy:

Prvé dva júnové týždne sa niesli v znamení skúšok. Odovzdala som
svoj „masterpiece“ na tému Ázijské hodnoty a ľudské práva, predviedla som svoje novozískané advokátske zručnosti pred panelom skúšajúcich a napísala som dve písomky.
Väčšina skúšok na UniMelb prebieha písomnou formou. Študenti sú obvykle hodnotení na základe toho, ako napíšu esej. Jednou možnosťou je tzv. research essay – na napísanie majú niekoľko týždňov a očakáva
sa, že strávia dni a noci v rozličných databázach, knihách a žurnáloch, všetko správne odcitujú a ideálne prídu s nejakým novým pohľadom na vec. Ďalšou možnosťou je tzv. take-home essay – dostanú otázky (či skôr tézy k diskusii) a na ich spracovanie majú zvyčajne 24 hodín. Môžu používať akékoľvek zdroje (primárne však materiály k prednáškam), len sa nesmú s nikým radiť (netuším, ako sa to kontroluje). Poslednou možnosťou
je písomka, ktorá trvá dve až tri hodiny a často má formu tzv. open‑book exam čo znamená, že študenti môžu používať poznámky, učebnice, ťaháky, len spolu nesmú diskutovať či využívať rady priateľov na telefóne.
Ja som písala dve takéto písomky (z histórie európskeho práva a z medzinárodného ekonomického práva). Na každú bolo treba preštudovať kopec materiálov, aby mal človek o danej veci solídny prehľad a bol tam schopný za tie dve-tri hodinky stvoriť niečo čitateľné. Obecne platí, že nestačí vedieť fakty; dôraz sa kladie na vzájomné súvislosti a argumentáciu. Pre mňa osobne však bolo najťažšie vydržať sedieť v tej neskutočnej zime. Písomky sme totiž písali vo výstavnej budove, ktorú je zrejme nemožné dostatočne vyhriať, ani keď tam vedľa seba sedí
zo tisíc deciek. Prezieravo som sa dostavila v zimnej bunde a lyžiarskej čiapke, ale aj tak som sa asi po polhodinke začala triasť. Nuž, zrejme nejde len o intelektuálnu ale aj o fyzickú zdatnosť,
ehm...

Každopádne, nezamrzla som :), a tak som si po skúškach zbalila ruksak, dala som byt do pôvodného stavu, previedla som svoju časť nájomného podielu na Mohammadovu ženu a vyrazila som na cesty.

Z Melbourne do Nadi
Plán bol takýto: Fidži – Veľká korálová bariéra – Uluru – Hong Kong.
Najlacnejšie letenky na Fidži boli zo Sydney. Využila som výpredaj leteniek od Tiger Air a za
40 AUD (1 AUD je asi 0,70EUR) som si kúpila letenku Melbourne – Sydney. Odlet bol skoro ráno. Na opustenej zastávke som stretla jedného Američana, ktorý mal tiež namierené na letisko. Myslela som, že si ma s niekým pomýlil, pretože sa prihovoril takým spôsobom, ako keby sme sa
boli dohodli, že sa na tej zastávke stretneme a pôjdeme spolu. Zhodou okolností sa tiež chystal do Sydney, len skorším letom. Avšak na letisko sme dorazili trochu neskôr, a on už nestihol check­­-in na svoj pôvodný let. Musel si teda kúpiť novú letenku a ja som zas musela zakúpiť letenku pre svoj ruksak. Nárok som totiž mala len na príručnú batožinu. Keď som si kupovala letenku on-line, tak tam bolo napísané, že za odbavovanú batožinu sa pripláca 15 AUD. Nebola som si istá, či ju vôbec budem potrebovať a myslela som si, že ak ju potrebovať budem, tak tých 15
dolárov si priplatím pri check-ine. No ale zle som si myslela. Pri check-ine to už totiž stálo 50 AUD... Takže preprava môjho batohu bola drahšia než moja. Záverečné poučenie: ak nechcete sponzorovať nízkonákladovky, dôkladne čítajte prepravné podmienky ;)

Let som prespala. V Sydney sme zašli na rannú kávu, preriešili sme
angažovanosť Ameriky v Iraku, čaro gréckych ostrovov ako aj psychologické problémy "predátorov" (vojakov, čo strieľajú na vojenské terče (no občas aj na civilistov) vo vzdialených "neposlušných krajinách" z bezpečia svojich amerických kancelárií). Rozlúčili sme sa, Jack sa išiel túlať ulicami veľkomesta a ja som nasadla som na shuttle, ktorý premáva medzi domácim
a medzinárodným terminálom.
Tešila som sa, že lietadlo nemeškalo a že teda v pohode stíham let na Fidži. No ale po pár minútach mi úsmev trochu zamrzol. Zistila, že nemám foťák. Asi som ho nechala prevesený cez stoličku v kaviarni a keďže aj stolička aj foťák boli čierne, prehliadla som ho pri odchode. Lenže vystúpiť sa nedalo, a tak som musela počkať kým dorazíme na druhý terminál a kým mi odtiaľ pôjde nejaký shuttle naspäť.
Kým som sa vrátila, prešla skoro hodina. Dosť dlhá doba na to, aby môj bezprizorne vyzerajúci fotoaparát zmenil majiteľa. Na stratách a nálezoch som skúšala, či im náhodou nepribudol do zbierky. Že vraj nie. A tak som využila čas do odletu a kúpila som si nový, tentoraz červený, aby bol dostatočne nápadný.

Okolo siedmej večer som vystúpila na letisku v Nadi na Viti Levu - jednom z dvoch hlavných ostrovov na Fidži (ten druhý je Vanua Levu). Tam už prilietajúcich turistov čakal hostelový minibus, ktorý nás odviezol do hostelu, kde sme mali zarezervované ubytovanie v rámci „uvítacieho balíčka.“
Nevedela som sa dočkať sprchy a postele. Vybalila som si veci, ktoré som sa nechystala nasledujúci týždeň používať (zimná bunda, čiapka, treky...)
a nechala som ich v hostelovej úschovni batožiny, dúfajúc, že pri návrate ich tam nájdem. Zistila som, kedy odchádza ráno bus do prístavu, dostala som pár dobrých rád od Nemcov, čo sa po pár týždňoch vracali z Fidži späť na Nový Zéland a polomŕtva som zaľahla do postele.

Yasawa Islands
Ráno som mala namierené na Yasawa Islands. Okrem spomínaných dvoch hlavných ostrovov sa Fidži rozkladá asi na 300 menších ostrovoch a cez 500 mini ostrovčekoch. Väčšinu z nich vytvorili koraly, ale niektoré (väčšie) sú sopečného pôvodu. Obľúbeným cieľom „backpackerov“
(baťuřkářů, batôžkárov?, ruksakárov? – ocením jazykovú pomoc;)) je práve súostrovie Yasawa Islands nachádzajúce sa na severozápad od Viti Levu.
Nie sú tu žiadne veľké hotelové komplexy, väčšinou sa býva v chatkách so spoločnou sprchou a toaletami.
Majú tu vymyslený zaujímavý systém cestovania (možno to nie sú úplne korektné myšlienky, ale po skúsenostiach z iných rozvojových krajín, mám podozrenie, že za týmto systémom stoja Austrálčania alebo nejakí iní cestovatelia zo „západu.“ Funguje to tu totiž až podozrivo dobre). Medzi jednotlivými ostrovčekmi premáva loď, ktorá zastavuje skoro pri každom ostrove. Ráno smeruje na sever a poobede sa vracia smerom na juh. Turisti si vyberú miesto, kde chcú v danú noc prespať, a nahlásia to slečnám z turistickej kancelárie, ktorá je priamo na lodi. Tie tam zavolajú a ak majú v ubytovni/hosteli voľno, tak turistov vyložia do malého člna, ktorý ich prepraví na breh vybraného ostrova. Ak voľno nemajú, tak si
turista vyberie nejaké iné miesto a to, ktoré pôvodne chcel, si môže rezervovať na inú noc (myslím, že sa nestáva, že by na každom ostrove bolo všetko plné). Doprava, ubytovanie a strava sa dajú zakúpiť osobitne, ale oveľa viac sa vyplatí vybrať si nejaký z ponúkaných balíčkov (tzv. bula passes). Ja som v rámci môjho mala predplatené všetko okrem aktivít (potápanie, šnorchlovanie, atď.) a itinerár cesty som si mohla určiť sama.

Coral View Resort
Rozhodla som sa, že sa najprv nechám odviezť úplne na sever súostrovia a potom sa postupne budem vracať na juh. Trvalo to asi 5 hodín, pričom asi po hodine som bola úplne mokrá, pretože som sa neprezieravo posadila vonku a pán kapitán rozrážal jednu vlnu za druhou. Okolo druhej poobede som už bola na ostrove Tavewa v „stredisku“ Coral View Resort.
Na brehu nás čakal nastúpený personál, spievali uvítaciu pieseň, podávali nám ruky a zo
všadiaľ sa ozývalo „bula-bula“ (čo znamená „ahoj“ v ich domorodom jazyku). Potom sme všetci zasadli k stolu a podával sa obed. Švédske stoly ani výber z menu sa tu moc nekoná. Trikrát za deň zaznie gong zvolávajúci ľudí na raňajky, obed a večeru a každý dostane to isté (ak je vegetarián, tak bez mäsa). No a kto gong zmešká, nedostane nič... Za seba môžem povedať, že hladná som nebola a jedlo mi chutilo (pre viac vyberavých odporúčam priniesť si vlastné zásoby, pretože kúpiť sa tam dali akurát arašidy a čokoládové tyčinky za „ľudovú cenu“ 2,5 €).
Ubytovaná som bola vo veľkej izbe s dvanástimi posteľami a romantickými sieťkami proti komárom – vyzerali ako baldachýny nad svadobnými posteľami (len keby tie postele neboli poschodové, ehm). „Rezort“ sa nachádzal na koralovom útese, stačilo vojsť do priezračnej vody, zobrať si potápačské okuliare a už sa človek ocitol v inom svete. A v podstate ani tie okuliare neboli nutné, voda bola taká priezračná, že sme sa ani nemuseli ponoriť a aj tak bolo všetko vidieť.

Večer vysielali prenos z futbalových majstrovstiev v Afrike, Nemecko – Srbsko. Všetci Nemci na ostrove nastúpili o polnoci pred televízor. Ešte na lodi som sa stretla s chalanmi z Nemecka, čo študovali semester v Brisbane (a od personálu sa nechali oslovovať Mr. Awesome a
Mr. Legendary;)). Pri príležitosti majstrovstiev si so sebou priniesli dresy národného tímu, pomaľovali si tvár národnými farbami a usilovne mávali vlajkami. Žiaľ, moc to nepomohlo... Ja som to v polčase vzdala a šla som si ľahnúť. Keď som vstala, pred telkou boli pre zmenu nastúpení Briti;) Ale ani im sa akosi nedarilo. Prišlo mi to také zvláštne, že pre niektoré veci sa ľudia vedia nadchnúť bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzajú.

Poobede sme sa s Nemcami nechali člnkom odviezť na susedný ostrov do Modrej Lagúny (vraj sa tam natáčal ten film Modrá Lagúna s Brooke Schields, možno si naň pamätáte). Je tam faktže krásne! Asi dve hodinky sme sa šnorchlovali a rozhodli sme sa, že tento ostrov bude našou ďalšou destináciou.

Ďalší deň bola nedeľa a jednou z možností, ako stráviť dopoludnie, bola návšteva kostola. Bolo treba preplaviť sa na iný ostrov, čo trvalo asi dvadsať minút. Cestou sme z člna mohli zhliadnuť snáď všetky odtiene modrej. Myslím, že ani vo Photoshope by sa to nedalo spraviť lepšie. Tá farba mora bola proste neuveriteľná.

Vylodili sme sa na ostrove Nacula a náš člnokvedúci nás zaviedol do jedného z „kostolov.“ Tie úvodzovky preto, lebo to nebola moc budova, skôr prístrešok stlčený z pár dosiek uprostred
palmového poľa. Keď sme prišli, zbor už spieval gospelové songy. Posadali sme si na zem a čakali sme, čo sa bude diať. Pochopila som toľko, že sú to protestanti (neviem presne, akí), že bohoslužba bude prebiehať v ich domorodom jazyku a že decká tam zároveň majú nedeľnú školu. Ináč, bolo to prvýkrát, čo som na Fidži videla deti. Často žijú oddelene od rodičov, pretože škola nie je na každom ostrove.
Aj keď som nerozumela o čom kazateľ kázal (btw. tým kazateľom bol náš člnokvedúci, ktorý si medzitým nahodil sako), celé to bolo veľmi dynamické a pohodové. Decká behali, tancovali, skákali, spievali a nikto to neriešil; snáď aj preto, že dospelí robili to isté;) Asi po dvoch hodinách sme odišli, avšak bohoslužba pokračovala ďalej.

Sunrise Resort
Poobede som sa s Nemcami vybrala z Coral View na ostrov Nanuya Lailai (ten s Modrou Lagúnou) do Sunrise Resort. Keďže na mori boli pomerne silné prúdy, vyložili nás na opačnej strane ostrova a dvoch malých chlapcov podplatili Coca-Colou a Fantou, aby nás navigovali cez
vnútrozemie do nášho rezortu. Netrvalo to dlho a tie výhľady na palmy a pláže boli fakt skvelé! Asi by som mohla stroskotať na podobnom mieste... V Sunrise už na nás čakal obed. Ubytovali sme sa
v polorozpadnutej chatke, dozvedeli sme sa, že pitná voda im žiaľ došla
a foťák, že si nabiť nemôžeme, lebo elektrický prúd majú len
v určitých hodinách.

A tak sme sa vybrali naspäť na opačnú stranuostrova do Modrej Lagúny. Kúpila som si tam vodu v plážovom bare (patril k trochu lepšiemu rezortu, v ktorom sme sa tiež mohli ubytovať, ale museli by sme si priplatiť asi 50 € na noc), miestny chlapec nám vylovil morské hviezdice a chalani šli na lov kokosových orechov. Urobili sme pár fotiek gýčového západu slnka a vrátili sme sa naspäť. Po večeri nás domáci učil, ako sa pije „kava“ – tradičný fidžijský nápoj. Príprava vyzerala nasledovne: Chlapík priniesol
veľkú misku a nalial do nej pár litrov vody (pochybného pôvodu, ale vraj bola pitná). Potom do plátenného vrecúška nasypal prášok zo sušenej rastliny – kavy (ináč sa to volá aj Yaqona a pre tých, čo majú radi latinčinu, je to piper methysticum) – a niekoľkokrát ho vymáčal vo vode, pričom si v nej dôkladne umyl ruky, ehm. No ale tradície treba ctiť, všakže. Pripravený hnedastý nápoj nalial do škrupiny z kokosového orecha a podal nešťastníkovi sediacemu po pravici. Ten to musel vypiť na ex, pričom my ostatní sme ho povzbudzovali potleskom a pokrikmi. Potom domorodec opäť načrel škrupinou do misky a podal kavu ďalšiemu (pokiaľ ide o hygienu, nie sú veľmi úzkostliví). Postupne prišiel rad aj na mňa a vidiac, že ostatní neumreli, ochutnala som aj ja;) Chutí to ako rozmočený papier a tŕpne z toho jazyk. Okrem anestetických účinkov
funguje kava aj ako analgetikum. Miestni si vraj obvykle nalejú tak 50 „šálok“ za večer. Mňa však nič nebolelo, ani som veľmi nepotrebovala mať stŕpnutý jazyk, a tak som sa uspokojila s dvoma „šálkami“ a šla som spať. (Ináč, ak by chcel niekto ochutnať túto „dobrotu“, tak dajte vedieť, ešte mám jedno balenie). Aj v tomto rezorte mali sieťky proti komárom, ale smrdeli tak intenzívne, že sme sa radšej rozhodli riskovať štípance.

White Sandy Beach
Na druhý deň okolo obeda sme sa znovu vrátili do Modrej lagúny. Sedeli sme vo vode, chalani popíjali pivo, ja gin s tonikom, pozerali sme na deti, ako sa člnkujú v polystyréne a čakali sme na loď.
Tá nás odviezla na ostrov Naviti do rezortu White Sandy Beach. Skvelé miesto. Dostali sme malú chatku priamo na pláži, v tieni paliem sa pohojdávali hammaky a turisti polihujúci na bielom piesku chytali bronz. Večer si pre nás domáci pripravili tanečné predstavenie.
Miestni machovia s postavami ako s kulturistického magazínu nabehli v slamených sukničkách
a začali poskakovať do taktov tradičných piesní. Slečny v kvetovaných šatočkách sa decentne vlnili na okraji „pódia.“ Po predstavení založili táborák a niekto z nich spustil na gitare Hotel California a podobné hity. V miestnom bare sme si mohli zakúpiť drinky s tajomnými názvami. Ja som si vybrala Chocolate Angel. Kto mohol tušiť, že dostanem chladené kakao s ginom? A tak sme sedeli na pláži za mesačného svitu, pozerali sme do ohňa, popíjali drinky a pohmkávali si známe melódie. Proste, komu lepšie?;)

Waya Lailai
Ráno chalani chceli ísť plávať s rajami, ale prihlásilo sa málo ľudí, a tak sa výlet nekonal. Okolo obeda pre mňa prišla loďka, tak sme si vymenili adresy a rozlúčili sme sa. Oni sa rozhodli ostať tam, keďže im sľúbili, že večer bude BBQ (asi už fakt pociťovali deficit normálneho mäsa, ehm) a ja som sa vybrala na ostrov Waya Lailai do rezortu s rovnakým menom.
Tvorili ho malé chatky so slamenými strechami, postavené pod obrovskou skalou na pomerne strmom kopci. Na rozdiel od ostatných ostrovov tu bola pitná voda (pred tým sme si ju museli kupovať –1,5 litra stojí asi 2,5 €). Ináč som bola dosť prekvapená, že nie všetky tamojšie ostrovy majú pitnú vodu, a pritom sa z Fidži vyváža „značková voda“ do celého sveta.

Hneď vedľa rezortu bola „dedina,“ kde žili domáci. V skutočnosti tam bolo pár chatrčí, niekoľko biednych člnkov a kopec detí pobehujúcich po brehu. Šla som sa tam pozrieť s jednou mladou Nemkou a mieste ženy nás hneď pozvali, nech si k nim prisadneme. Tak sme si prisadli a pozorovali sme spolu deti, ako sa hrajú vo vode, a ženy, ako lovia chobotnice. Veruže ich nešetrili – prepichli ich nejakou palicou (myslím tie chobotnice;)) a potom ich poriadne otrepali o piesok. Popri tom sme sa rozprávali o kadečom a ja som využila príležitosť na pár všetečných otázok. Zaujímalo ma, prečo majú skoro všetky ženy na Fidži krátke vlasy a prečo má skoro každý kus zlatého plechu medzi zubami. Krátke vlasy vraj nosia zo zvyku a kvôli tomu, že je to praktické (súhlas). No a zlaté pliešky medzi zubami vraj väčšina z nich nosí z estetických dôvodov (ale niektorí aj zo zdravotných – namiesto vlastných zubov). Keď sme dodebatovali, kúpila som si od nich na pamiatku prívesok zo žraločieho zubu (netuším, či je pravý, ale žralokov tam majú dosť).

South Sea Island
Mojou poslednou zastávkou bol South Sea Island – jeden z najmenších ostrovov, na akých som kedy bola (môže mať tak 300 metrov na šírku a 400 metrov na dĺžku, toť môj ženský odhad). Nebolo tam vlastne nič iné okrem hostelu, baru, bazénu a požičovní lodičiek.
Cestou tam som na lodi opäť stretla tých Nemcov, s ktorými som sa už raz rozlúčila. Zmenili plány. Rozhodli sa ostať na ostrovoch ešte jednu noc, čo sa im však dosť predražilo – extra noc (mimo balíček) v izbe s ďalšími 10 ľuďmi stála v prepočte 60 € na osobu a polhodinová plavba loďou asi 30 €. Dosť vysoké ceny na rozvojovú krajinu. Vraveli nám, že skoro všetky ostrovy vlastnia miestni a len ich prenajímajú „západniarom.“ Žeby si ale zisk delili plus/mínus spravodlivo? Bola by som skeptická...
Na večeru sme mali skvelú rybu v omáčke z kokosového mlieka. Potom sme len tak sedeli, popíjali miestne pivo a riešili všetko možné (i nemožné). Pridali sa k nám ich známi z nejakej párty v Sydney...svet je fakt malý. Na ráno sa chalani s domácim dohodli, že si uňho v izbe budú môcť pozrieť zápas Nemecko – Ghana. Súhlasil. Vstupné: 5 dolárov na osobu;)
Tentokrát Nemci vyhrali, a tak mali chlapci dobrú náladu. Po raňajkách sme si požičali plutvy a okuliare a chceli sme sa šnorchlovať. Lenže po chvíli nás to prešlo. Jednak bol odliv a jednak nás kvalitne štípali tzv. morské blchy (neviem presne, čo sú to za potvory, ale sú riadne otravné...i keď myslím, že v podstate sú neškodné – keď som vyšla z vody, na koži som nemala nič). Tak sme si radšej požičali lodičky s priesvitným dnom. Šnorchlovaniu som ale neodolala. Poobede, keď bol príliv, som to skúsila zas a bolo to faktže úžasné! Tisíce farebných rybičiek, koraly rozličných tvarov, obrovské modré hviezdice... a všetko tesne pod hladinou, na dosah ruky. Tie rybky sa vôbec nebáli; za to ja som chvíľami mala pocit, že si zo mňa odhryznú, tak boli blízko...
V rámci kultúrneho vyžitia dorazila poobede skupina domorodcov a predviedla nám tanečné predstavenie. Dosť sa mi to podobalo na maorské tance, čo sme videli na Novom Zélande.

Podvečer pri brehu zastavila loď smerujúca do Nadi. Veruže sa mi moc nechcelo odísť, ale čas vypršal. V hosteli som si vyzdvihla svoje veci (nič nechýbalo, dokonca ani fľašku Becherovky mi nikto neodcudzil ;)). Večer sme sa stretli s ďalšími cestovateľmi a pri pive sme si rozprávali zážitky z ciest.
Recepčného som poprosila, aby ma v noci zobudil na zápas Slovensko – Taliansko. Sľúbil, že zobudí. Ale asi tiež zaspal. Každopádne, vyhrali sme;) Našťastie ma nezabudol zobudiť ráno, lebo ináč by som zmeškalalet a to by bola nepríjemná záležitosť, ehm. Dohodla som sa ešte s jedným chalanom a vzali sme si spolu
taxi na letisko. Pán šofér bol zhovorčivý, posťažoval sa nám na korupciu vo vláde a trochu nás uviedol do ekonomických reálií. Priemerná hodinová mzda (robotníkov, hotelového poersonálu atp.) je asi 1€. On ako taxikár si denne zarobí okolo 40 € v čistom, čož je slušná suma na miestne pomery. No ale myslím, že mu z toho veľa neostane, lebo platí školné svojim dvom dcéram. Obe študujú na University of the South Pacific (s tou by sme mohli nadviazať družbu;)) a na rok to každú stojí cca 4,500 € (aspoň tak vravel). Nuž, asi si tam vzdelanie vážia a sú ochotní zaň platiť...
Let som stihla a o pár hodín som už bola v Sydney. Ale neodchádzalo sa mi ľahko, Fidži je naozaj
krásny kus zeme s príjemnými, usmievavými, srdečnými ľuďmi.

Kiwi trip - Nový Zéland: Južný ostrov

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10KIWIAOTEAROASouthIsland)

Picton
Po asi trojhodinovej plavbe sme zakotvili v prístave Picton – veľmi sympatické mestečko. Trochu sme sa poprechádzali po okolí, na opustenej pláži sme si dali obed a po nekonečných serpentínach lemujúcich pobrežie sme dorazili do Nelsonu. Tam na nás už v hosteli čakal teplý čokoládový koláč so zmrzlinou :) (volajú to tu chocolate (bread) pudding).

Abel Tasman
Ráno sme mali namierené do národného parku Abela Tasman – na fotkách v Lonely Planet to tam vyzeralo krásne! Ono aj naživo to bolo fajn, len škoda, že nám počasie moc neprialo. Celý deň sa schyľovalo k búrke, ku ktorej sa nakoniec aj schýlilo a my sme kvalitne zmokli.
Parkom vedie obľúbená trasa, ktorá sa dá prejsť asi za tri dni. Prespať sa dá v jednoduchých chatkách (treba si však vopred zarezervovať miesto). Tí, čo nemajú toľko času, môžu si objednať „vodný taxík.“ Túto možnosť sme vyžili aj my. Vybrali sme sa na niekoľko hodinovú prechádzku popri pobreží a (keď už sme boli dostatočne mokrí) nechali sme sa naspäť odviezť člnom. Kvôli dažďu a vlnám to bola celkom akčná jazda;)
Noc sme strávili v super hosteli (Lazy Cow sa volal) v mestečku Murchison – bol to vlastne rodinný dom, ktorý domáci prenajímali turistom. V obývačke horel oheň v krbe, na stole boli kadejaké hlavolamy a na vankúši každého čakal balíček cukríkov. Pozreli sme predpoveď počasia, vysušili si mokré veci, od pána domáceho sme si nechali poradiť, čo sa oplatí vidieť v okolí a ráno sme vyrazili smerom k ľadovcom.

Ľadovce – Franz Josef and Fox Glacier
Cestou sme sa zastavili na skalách, kde sa zdržiava kolónia tuleňov – strašne zlaté tvory! A nevynechali sme ani Pancake rocks – skaly, ktoré vyzerajú akoby boli zložené z kamenných platní naskladaných na seba (niektorým to pripomína kopec palaciniek, podľa čoho dostali aj názov).
Večer sme došli do dedinky
Franz Josef, ktorá sa nachádza na úpätí ľadovca. V chatke s nami býval jeden Angličan, riadny polyglot (hovorí asi 6 jazykmi), ktorý sa prednedávnom sa začal učiť češtinu. Sme si pozerali učebnicu, ktorú používa – plná užitočných viet typu: „Ještě pivečko?“ „Tak jo, ale jenom jedno.“ ;)
Ráno sme šli skúsiť šťastie, či sa počasie neumúdri, že by sme mohli zhliadnuť aspoň na chvíľu ľadovec. Ale neumúdrilo sa, a znovu sme zmokli. A tak sme radšej na pár hodín zakotvili v horúcich bazénoch a dúfali sme, že sa v dohľadnej dobe vyčasí.
V miestnom informačnom centre, kde pracovala jedna Češka, sme si zarezervovali nocľah v dedinke pod ďalším ľadovcom. Nakúpili sme cestoviny, tuniaka, kukuricu a spravili sme si klasickú intrákovú večeru (a veruže dobrá bola!).
Podľa predpovede počasia malo byť ďalší deň ráno konečne pekne, ale postupne sa malo zatiahnuť. To nás prinútilo vstať skôr a vyraziť hneď ráno na ľadovec Fox Glacier.
Tentokrát nám síce počasie prialo, ale k ľadovcu sme nemohli, lebo vraj padajú skaly... Tak sme naštartovali autíčko a vyrazili smerom k fotogenickému jazeru Mattheson, v ktorého hladine sa odrážajú zasnežené končiare hôr. Po príjemnej prechádzke okolo jazera, sme sa naraňajkovali v kaviarni s výhľadom na hory. Slniečko svietilo, a tak sme sedeli na terase, popíjali capuccino a kochali sa výhľadom...no proste – komu lepšie?;)
Po raňajkách sme sa vybrali naspäť k ľadovcu Franz Josef. A...mali sme šťastie tentokrát. Pršať nezačalo, a tak sme si ho mohli obhliadnuť z blízka (na výstup sme ale nešli) – je to faktže impozantná masa ľadu a skál.

Arthur’s Pass
Naše novozélandské putovanie končilo v Christchurch, a tak sme sa potrebovali zo západného pobrežia ostrova dostať na východné. Je možné vybrať si medzi niekoľkými horskými priesmykmi. My sme prešli Arthur’s Passom, kde sme prespali v jednej mini dedinke.
Ráno sme sa vyštverali k miestnemu vodopádu, a pokračovali sme smerom na východ. Slečna v informačnom centre nám odporučila, aby sme sa zastavili v oblasti Kura Tawhiti – populárne miesto pre skalolezcov. V blízkosti sa natáčali niektoré scény z Letopisov Narnie (tá záverečná bitka s Bielou čarodejnicou). Celkovo je to taký malebný kraj – malé kopčeky s roztrúsenými skalami a stádami pasúcich sa ovečiek. Ináč, NZ je notoricky známy počtom oviec, a nevravím, že tam nie sú, ale zas čakala som, že ich bude viacej...


Christchurch

Podvečer sme dorazili do Christchurch, vyviezli sme sa lanovkou na Mt. Cavendish, odkiaľ sme si obzreli mesto z vtáčej perspektívy. Ďalší deň ráno sme absolvovali rýchlo-obhliadku centra. Zase raz, na to že tam žije nejakých 300 tisíc ľudí mi to prišlo veľmi pokojné.
Poobede sme Karlosa odprevadili na letisko a my sme vyrazili do neďalekého francúzskeho mestečka Akaroa. Cestou sme ochutnali syr v miestnej syrárni a boli by sme ochutnali aj vínko, kebyže vinica nebola zatvorená. Poprechádzali sme sa po prístave a s poslednými lúčmi slnka sme sa serpentínami vrátili naspäť do Christchurch. Nakúpila som suveníry, napísala posledné pohľadnice a skoro ráno už som sedela v lietadle, smer Melbourne. Tu ma večer čakal „krížový výsluch“ svedkov (v rámci jedného z predmetov), a tak bolo príhodné začať študovať materiály...

Kiwi trip - Nový Zéland: Severný ostrov

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10KIWIAOTEAROANorthIsland)

Auckland a Bay of Islands
Na palube lietadla smerujúceho do Aucklandu nás privítali maorské letušky srdečným „Kia ora!“
(nie, to nie je nejaká nemiestna nadávka, len maorský pozdrav;) Asi viete, ale kebyže nie, tak Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu, ktorí patria do skupiny polynézskych národov. V ich jazyku sa Nový Zéland volá Aotearoa – zem dlhého bieleho mraku.) Pri pristátí nám ďakovali za to, že sme leteli s ich leteckou spoločnosťou a že ich tešilo, že nás mali na palube a mohli sa na nás pozerať, ako všetci spíme;)
Na to, že v Aucklande býva asi tretina všetkých obyvateľov NZ, vyzeralo mesto pomerne vyľudnené. Taktiež tu nie sú takmer žiadne výškové budovy, verejné osvetlenie je poskromné, a tak je tam po zotmení je tam naozajže tma.
Ďalší deň ráno som sa vybrala na sever do Bay of Islands (rodičovci ostali radšej v Aucklande). Vstavala som skoro, aby som stihla autobus, ale ukázalo sa, že to nebolo úplne nutné. V noci sa totiž menil čas z letného na zimný, a tak som si mohla ešte hodinku pospať (každopádne, ešte šťastie, že sa to neposúvalo naopak). Cesta trvala niekoľko hodín a pán šofér sa usilovne snažil, aby sme za tú dobu získali perfektný prehľad o histórii a reáliách ostrova...nuž, márna snaha, čo si budeme klamať.
Autobus ma vysadil v mestečku Paihia, odkiaľ som sa loďkou previezla do malebnej osady Russell, kde sa nachádza najstarší kostol na Novom Zélande (vyzeral tak misionársky). Človek by neveril, že kedysi sa toto mesto nazývalo „the devil’s playgroung” (diablovo ihrisko) či „hell hole of Pacific” (pekelná diera Pacifiku). Práve tu pristávali námorníci po dlhých mesiacoch plavby po mori a nie je ťažké si domyslieť, čo patrilo k ich prioritám po takej dlhej plavbe... Vraždy a únosy vraj boli na dennom poriadku a o vynútiteľnosť práva sa nikto moc nestaral. Proste radosť žiť tam.
Keďže zátoka Bay of Islands bola domovom prvých kolonizátorov a misionárov na Novom Zélande, práve tu bola podpísaná v roku 1840 tzv. Zmluva z Waitangy medzi maorskými náčelníkmi a predstaviteľmi britskej koruny. Celkovo to tam dýcha atmosférou tých čias.
V miestnych potravinách som sa zastavila kúpiť si vodu a celkom som sa pobavila. Bolo to akurát na Veľkonočnú nedeľu, kedy je na Novom Zélande zakázané predávať alkohol. Podniky, ktoré majú licenciu na predaj alkoholu by po správnosti mali byť zatvorené. Lenže interpretácia zákona je zrejmé flexibilná, a tak to v potravinách vyriešili tak, že poličky s alkoholom prelepili lepiacou páskou;)
Ďalší deň sme boli na ochutnávke vína na ostrove Weihikee (asi polhodina plavby od Aucklandu), ktorý je takmer celý je posiaty vinicami. Celkom by som brala stráviť dôchodok na jednej z nich, popíjať vlastné vínko a pozerať sa pri tom na more s plachetnicami... Večer po zotmení sme si šli obzrieť Auckland z výšky – majú tam super vežu s 360° výhľadom na mesto (moju pozornosť upútala jedna výšková budova s veľkým červeným nápisom „vero“). Večerali sme v Korean BBQ – priniesli nám surové mäso, chobotničky, slaninu a kopec mištičiek s kadejakými omáčkami a ryžou a my sme si to potom sami opekali a zapíjali kórejským a japonským pivom.
Rotorua
Ráno 6/4 sme vyrazili autobusom do Rotoruy – mesta známeho horúcimi prameňmi a všadeprítomným sírovým zápachom. Ešte aj na autobusovej stanici majú malý bazén s teplou vodou, kde si turisti môžu z máčať nohy (hygienické aspekty tohto počinu nebudem komentovať). Keď sme dorazili, kvalitne pršalo, a tak sa obhliadka mesta trochu skomplikovala. Večer sme boli na tradičnom maorskom predstavení – sporo odetí, pomaľovaní mládenci na nás vyplazovali jazyk (vraj tým zvykli zastrašovať nepriateľa) a vykrikovali kadejaké (asi hrozivé, nám našťastie) nezrozumiteľné vety. Potom nasledovalo hangi – ich typické jedlo (pôvodne to varili/dusili v jamách vyhĺbených do zeme) – veľmi chutné, a pritom jednoduché. Aby nám lepšie trávilo, tak nás ešte vzali na večernú prechádzku po lese, kde sme mohli vidieť svetielkujúce červíky.
Nasledujúci deň sme boli navštíviť dedinku Te Puia, kde sa nachádza najväčší gejzír (asi na NZ, ale ktovie, možno aj na juhovýchodnej štvrťguli (to sa tak asi nedá povedať, že?)). Okrem toho tam boli jazierka s bublajúcim bahnom, horúce kamene, typické maorské domy...no a konečne sme na vlastné oči videli vtákov kiwi;)
Podvečer sme nasadli na autobus smerujúci do Taupa. Cesta trvá asi hodinku, vedie cez malebnú časť ostrova a môžete sa vynadívať na pasúce sa stáda kráv a srniek.

Taupo
Mestečko Taupo leží na brehu jazera s rovnakým menom a s Rotoruou sa vraj pretekajú, kto vymyslí viac atrakcií pre turistov;) Západ slnka nad jazerom sme síce už moc nestihli, ale zato hviezdna obloha stála za to! Ráno nás zobudili kačky a športovo-naladení jedinci pobehujúci po brehu jazera. Šli sme teda pohľadať nejakú kaviareň, kde by sme sa naraňajkovali, a čakali sme na Maťa, ktorý mal doraziť s Aucklandu. Navigačný systém nezlyhal, a tak sme sa stretli a šli sme sa všetci spolu pozrieť na Huka falls – taký mini vodopád. Úprimne, takých máme v Tatrách asi kopec, ale tu majú talent na to, ako spraviť atrakciu zo všetkého. To by sme sa mohli naučiť a Slovensko by bolo turistickým rajom. No, ale treba uznať že farba vody v tom vodopáde bola krásna;)
Po obede sme maminu s ocinom nasadili na autobus – oni sa vrátili do Aucklandu, odkiaľ leteli v noci do Hong Kongu, a my sme si šli hľadať ubytovanie. Rozhodli sme sa ešte deň ostať v Taupe a pozrieť, čo je v okolí.
Ráno sa nám podarilo stihnúť gejzír Lady Knox, ktorý vytryskuje každý deň ráno o 10:15. Nuž, sám od seba by taký disciplinovaný nebol, ale zamestnanci rezervácie, v ktorej sa nachádza, mu k tomuto pravidelnému výbuchu zakaždým dopomôžu tým, že doňho vhodia kus nejakého mydla (ktoré urýchli chemickú reakciu), aby čakajúce masy neodchádzali sklamané... Neďaleko gejzíru sa nachádzajú tzv. Champaigne Pools – také farebné jazierka, v ktorých sú usadené rozličné minerály (myslím, že prevažne sírové). Zastavili sme sa taktiež v miestnej „včelárni,“ kde robia (okrem iných dobrôt) super medovú zmrzlinu. No ale hlavne, som si bola prvýkrát skočiť bungee :) Super vec! Majú tam taký dobrý mostík nad riekou a tí, čo chcú, sa môžu pri zoskoku ponoriť do vody.
Večer sme vyrazili do dedinky, čo sa nachádza pri vstupe do národného parku Tongariro, ktorý sa v zahraničí preslávil hlavne vďaka filmu Pán prsteňov (práve odtiaľ pochádzajú zábery krajiny Mordor).

Tongariro
„Tongariro crossing“ je vraj najkrajšia jednodňová túra na Novom Zélande. Či je najkrajšia to neviem, ale nás zlákala, a ďalší deň skoro ráno sme si zbalili ruksaky a vyrazili sme. Keďže bola sobota a počasie bolo úplne gýčové, neboli sme veru sami – úzkym vyšliapaným chodníkom sa vinula farebná stuha turistov. Bez nich by som si tam ale pripadala ako v mesačnej krajine. Prvých pár kilometrov sme kráčali riadnou pustatinou – len kusy kameňov, hliny, trochu primrznuté chumáčiky trávy... a nad tým všetkým sa vypínala majestátne pôsobiaca sopka Mt. Ngauruhoe (pre fanúšikov LOTRa: je to Osamelá hora (Single Mount) a keď som sa som sa zadívala trochu do diaľky, tak bolo vidno aj Mt. Ruapehu – povestnú Horu osudu (Mount Doom)). Po pár hodinách sme dorazili k Smaragdovým jazierkam, ktoré majú kvôli vysokej koncentrácii sopečných minerálov zaujímavú zelenú farbu (nie, nechcel to byť eufemizmus, fakt sú pekné). Trasa mi neprišla nejako náročná, i keď asi v tretine nás náučné tabule varovali, že to nebude úplne easy trek a že by sme mali zvážiť možnosť vrátiť sa. Síce som trochu zneistela, ale predsa len sme šli ďalej;) Celkovo sme prešli necelých 20 km a trvalo nám to asi 8 hodín pomalým krokom. Pekný celodenný výlet to bol; keď sa do tých končín dostanete a bude pekne, odporúčam zaradiť do itineráru.
Večer sme si dali vínko v miestnom pube, kde všetci nadšene pozerali rugby.

Wellington
Ďalší deň sme vyrazili na smerom na Wellington, kam mal v noci doletieť z Austrálie Maťov kamarát Karlos. Cestou sme sa zastavili v mestečku Palmerston North, ktoré vyzeralo pomerne vyľudnené (ale tak na mňa pôsobili asi všetky novozélandské mestá). Ako sme tak popíjali kafé, pristavilo sa pri nás jedno dievčatko. Som sa jej spýtala, odkiaľ je. Vravela, že z Pakistanu, ale že už sa tam s rodinou nikdy nevrátia. Zaujímalo ma, že prečo. Odpoveď bola pomerne jednoduchá: „Because there are people who shoot other people there.“ (Pretože sú tam ľudia, ktorí strieľajú druhých ľudí.)...
Do Wellingtonu sme došli podvečer. Obzreli sme si botanické záhrady, odkiaľ je pekný výhľad na mesto, a šli sme sa ubytovať. (Pre tých, čo sa chystáte na NZ: my sme mali dobrú skúsenosť s hostelmi, čo patrili do siete YHA (youth hostels association). Ak sa plánujete zdržať dlhšie, oplatí sa kúpiť si členskú kartičku. Obecne sú tu hostely na slušnej úrovni, snažia sa zlákať hostí na kadejaké vychytávky a pretekajú sa, ktorý z nich je viac „zelený“ – odpad triedia asi do 5 rozličných vedierok, všade visia lístočky s upozornením, že treba zhasínať svetlo, šetriť vodou, chodiť po schodoch a pod. – pozitívny vzťah k prírode je asi Novozélanďanom vlastný). Okolo polnoci sme vyzdvihli Karlosa na letisku, preriešili sme, čo nové, dozvedeli sme sa, že spadlo lietadlo s Poľským prezidentom (ani neviem prečo, ale prišlo mi to také neuveriteľné) a šli sme spať.
Ráno sme nalodili autíčko i nás na obrovský trajekt a preplavili sme sa na južný ostrov.

Aussie trip - rodinná dovolenka

Zdravím všetkých ;)

Pred niekoľkými dňami som sa vrátila z Nového Zélandu a keďže som sa v škole neukázala asi tri týždne, mám v najbližšej dobe o zábavu postarané, ehm. No ale dnes je nedeľa a vtedy "se nedelá" (ani neštuduje), a tak mám čas vám napísať, čo sa posledných pár týždňov dialo v týchto končinách.

Ocino s maminou sa rozhodli, že prídu navštíviť svoju dcérenku, ktorá je chúďa na opačnom konci sveta sama, a ktovie, či sa jej necnie za domovom... a tak 21/3 v noci pristáli na letisku v Melbourne a rodinná dovolenka sa mohla začať;)
Po obligatórnej obhliadke mesta sme boli spolu v zoo, kde som po prvýkrát videla naživo kengury;) Bola som prekvapená, že nás k nim pustili tak blízko. Musím povedať, že melbournská zoo ma príjemne prekvapila – zvieratá tu majú zo všetkých možných kútov sveta (ja viem, to tak v zoo obvykle býva; ale tu je to faktže pestré), je starostlivo udržiavaná a celkovo to prostredie pôsobí prirodzene.
Kým ja som sedela v škole na prednáškach a snažila sa zapisovať si všetky tie múdra, čo na nás profesori chrlia, rodičovci absolvovali Great Ocean Road. Po večeroch sme riešili plán cesty na najbližšie týždne v miestnych krčmách sme skúšali, či to austrálske pivo predsa len v niektorej z nich nebude chutiť lepšie, ehm. Večer pred odletom sme sa vybrali na St. Kilda Beach. Západ slnka sme síce tesne zmeškali, ale zato sme videli tučniaky ako vychádzajú z mora na skaly, kde zvyčajne trávia noc.

Hamilton Island

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIEHamiltonIslandWhitsundays)

Ráno 26/3 sme odleteli na severovýchodné pobrežie Austrálie – na ostrovy Whitsundays (ktoré sú súčasťou Veľkej korálovej bariéry) – presnejšie, na ostrov Hamilton. Let bol v pohode, len nás trochu zmiatla zmena času. Leteli sme smerom na severovýchod, a tak sme čakali, že ak sa čas vôbec bude meniť, tak že bude o hodinu viac. Lenže ono bolo o hodinu menej, lebo nie všetky štáty v Austrálii prechádzajú z letného času na zimný...
Na Hamiltone sme pristáli na miniatúrnom letisku, kde nás privítala slečna delegátka. Odovzdala nám kľúče od nášho „buggy car“ a po rýchlokurze šoférovania tohto zázraku sme sa odviezli do nášho apartmánu. „Buggy car“ je také mini autíčko, čo sa používa pri hraní golfu. Jazdí buď na elektriku alebo na benzín a na ostrove je prevažujúcim dopravným prostriedkom. Ináč je to veľmi praktické, ekologické a môže to šoférovať aj vero;) Delegátka nám vysvetlila, čo kde nájdeme, upozornila nás, že im to tam nemáme zničiť a na otázku, či je pravda, že sa tam vyskytujú žraloky, odpovedala s veľavravným úsmevom: „Oh yeah, sharks are everywhere.“ („Ale áno, žraloky sú predsa všade.“) Ale, že vraj sa nestáva veľmi často, že by niekoho zjedli... To nás ukľudnilo.
Bývali sme hneď pri mori a z balkóna sme mali skvelý výhľad na susedné ostrovy i na pláž, ktorá sa pri prílive a odlive menila na nepoznanie. Spoločnosť nám robili papagáje (a ďalšie vtáky, ktoré netuším, ako sa volajú, ale boli krásne a dotieravé), občas sa v korunách paliem mihol netopier a po stenách pobehovali jašteričky. Scenéria ostrova bola veľmi pekná, zvlášť z vyhliadky na vrchu kopca.

Avšak celkovo tam toho moc nebolo – niekoľko hotelov, o niečo viac súkromných víl (ktoré však poväčšine majitelia nemôžu používať ako rezidencie ale musia ich prenajímať turistom), pár bazénov a utešený prístav s kaviarňami, reštauráciami a kotviacimi jachtami.
Whitsundays sú populárnou dovolenkovou destináciou, hlavne kvôli jachtingu a krásnym plážam s bielym pieskom. I keď ostrov Hamilton je sopečného pôvodu, mnohé susedné ostrovy sú koralové, a denne sa tam organizujú výlety spojené so šnorchlovaním a potápaním. Ja som sa úprimne tešila, že sa budem po dlhej dobe znovu potápať (a aj potápačský preukaz mi môj drahý braček stihol poslať, ďakujem), no ale stala sa taká vec, že nás predbehol cyklón – týždeň pred našou návštevou sa tadiaľ prehnal cyklón Ului, ktorý (okrem iného) poriadne zamútil vodu. A tak, keď sme sa boli šnorchlovať, viditeľnosť bola asi 3 centimetre, čo v praxi znamenalo, že koralov som sa najprv dotkla a až potom som ich zbadala... Takže potápanie som musela oželieť.
Ale zato som si vyskúšala plachtenie;) Každé ráno sa na našej pláži konala asi hodinová inštruktáž a jedného dňa sme sa s tatinom prihlásili i my. Asi som celkom nepochopila, o čo ide, ale páčilo sa mi to a loďka sa hýbala dopredu pomerne rýchlo. Len keď sme sa ocitli nebezpečne blízko pri skalách, radšej som riadenie prenechala ocinovi ;). S maminou sme zas navštívili miestny ekumenický kostolík. Pán farár si na pomoc doniesol CD prehrávač a (keďže zbor nebol) v príhodnej chvíli stlačil gombík na ovládači a už sa kostolom niesli gospelové songy;)
Po pár dňoch leňošenia sme odovzdali bugginku slečne delegátke, a na mini letisku sme čakali na lietadlo do Sydney. Pán sekuriťák si ma vybral ako náhodnú obeť na kontrolu, či neprenášam výbušniny. Neviem, čím som vzbudila podozrenie, ale keďže som si všimla tabuľku s nápisom „Please refrain from comments on security measures.“ (Prosíme, zdržte sa poznámok ohľadne bezpečnostných opatrení.), tak som sa bez rečí nechala skontrolovať (iba som slušne odmietla ponuku, aby ma prehliadol osamote, bez dohľadu verejnosti).


Sydney

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIESydney)

Do Sydney sme doleteli podvečer 31/3, hotel sme mali zarezervovaný vopred, a keďže sme museli čakať asi 15 minút, kým nám pripravia izby, dostali sme ako odškodné dve fľašky vína (to bolo asi po prvýkrát v Austrálii, čo som pila víno z fľaše s korkom. Neviem z akého dôvodu tu aj dobré vína stáčajú do fliaš, ktoré majú šroubovací uzáver. Btw. Ako sa spisovne po slovensky povie „šroubovaci“?).
Ráno som sa zobudila akosi skoro a z postele som sa mohla pozerať na východ slnka nad operou – faktže skvelý výhľad! Operu sme si boli obzrieť aj z blízka, ale podľa mňa je z diaľky oveľa pôsobivejšia. Keďže bol krásny slnečný deň, vybrali sme sa loďkou do obľúbenej štvrte Manly a po návrate sme si spravili piknik v Kráľovských botanických záhradách. Na rozdiel od našich parkov tam majú ceduľky, ktoré priamo povzbudzujú návštevníkov, aby chodili po tráve, objímali stromy atď. („Please walk on the grass. We also invite you to hug the trees, picnic on the grass and talk to the birds (but please don’t feed them)“). Napapaní sme sa boli poprechádzať po Harbour Brigde. Z pochodovania po vonkajšom oblúku mosta spravili akože adrenalínový zážitok, za ktorý si od vás vypýtajú 200 AU$, čo mi prišlo i na austrálske pomery trochu prestrelené. My sme sa prešli po normálnom chodníku, čo je (zatiaľ) zadarmo, a výhľad na prístav je aj odtiaľ pekný. Deň sme zakončili v akváriu, kde sme si mohli dôkladne poobzerať všetky rady ostrých žraločích zubov – po tejto obhliadke by som veru nechcela skončiť v blízkosti žiadneho z nich. Ale zato tučniaky, raje, dugongy a ďalšie zvery boli veľmi milé.
Na druhý deň bol Veľký piatok, čo je v Austrálii jeden z najväčších sviatkov. Obchody a mnohé reštaurácie boli pozatvárané, ulice poloprázdne (asi boli všetci v kostoloch...alebo na dovolenke). Ja som nasadla na vláčik a potom na autobus a ocitla som sa na jednej z najznámejších austrálskych pláží – Bondi Beach – veľké vlny, opálení surfisti, pohodová atmosféra. Cestou späť som sa zastavila vo štvrti s pochybnou povesťou – Kings Cross – ale ešte asi nebola dosť tma na to, aby som sa tam bála. Na obradoch som bola v impozantnej katedrále; aj keď bola fakt obrovská, všetky miesta boli obsadené. Večer sme sa so Sydney rozlúčili plavbou po Darling Harbour a ďalší deň sme už mali namierené na Nový Zéland.