Auckland a Bay of Islands
Na palube lietadla smerujúceho do Aucklandu nás privítali maorské letušky srdečným „Kia ora!“
(nie, to nie je nejaká nemiestna nadávka, len maorský pozdrav;) Asi viete, ale kebyže nie, tak Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu, ktorí patria do skupiny polynézskych národov. V ich jazyku sa Nový Zéland volá Aotearoa – zem dlhého bieleho mraku.) Pri pristátí nám ďakovali za to, že sme leteli s ich leteckou spoločnosťou a že ich tešilo, že nás mali na palube a mohli sa na nás pozerať, ako všetci spíme;)
Na to, že v Aucklande býva asi tretina všetkých obyvateľov NZ, vyzeralo mesto pomerne vyľudnené. Taktiež tu nie sú takmer žiadne výškové budovy, verejné osvetlenie je poskromné, a tak je tam po zotmení je tam naozajže tma.
Ďalší deň ráno som sa vybrala na sever do Bay of Islands (rodičovci ostali radšej v Aucklande). Vstavala som skoro, aby som stihla autobus, ale ukázalo sa, že to nebolo úplne nutné. V noci sa totiž menil čas z letného na zimný, a tak som si mohla ešte hodinku pospať (každopádne, e
šte šťastie, že sa to neposúvalo naopak). Cesta trvala niekoľko hodín a pán šofér sa usilovne snažil, aby sme za tú dobu získali perfektný prehľad o histórii a reáliách ostrova...nuž, márna snaha, čo si budeme klamať.Autobus ma vysadil v mestečku Paihia, odkiaľ som sa loďkou previezla do malebnej osady Russell, kde sa nachádza najstarší kostol na Novom Zélande (vyzeral tak misionársky). Človek by neveril, že kedysi sa toto mesto nazývalo „the devil’s playgroung” (diablovo ihrisko) či „hell hole of Pacific” (pekelná diera Pacifiku). Práve tu pristávali námorníci po dlhých mesiacoch plavby po mori a nie je ťažké si domyslieť, čo patrilo k ich prioritám po takej dlhej plavbe... Vraždy a únosy vraj boli na dennom poriadku a o vynútiteľnosť práva sa nikto moc nestaral. Proste radosť žiť tam.
Keďže zátoka Bay of Islands bola domovom prvých kolonizátorov a misionárov na Novom Zélande, práve tu bola podpísaná v roku 1840 tzv. Zmluva z Waitangy medzi maorskými náčelníkmi a predstaviteľmi britskej koruny. Celkovo to tam dýcha atmosférou tých čias.
V miestnych potravinách som sa zastavila kúpiť si vodu a celkom som sa pobavila. Bolo to akurát na Veľkonočnú nedeľu, kedy je na Novom Zélande zakázané predávať alkohol. Podniky, ktoré majú licenciu na predaj alkoholu by po správnosti mali byť zatvorené. Lenže interpretácia zákona je zrejmé flexibilná, a tak to v
potravinách vyriešili tak, že poličky s alkoholom prelepili lepiacou páskou;)Ďalší deň sme boli na ochutnávke vína na ostrove Weihikee (asi polhodina plavby od Aucklandu), ktorý je takmer celý je posiaty vinicami. Celkom by som brala stráviť dôchodok na jednej z nich, popíjať vlastné vínko a pozerať sa pri tom na more s plachetnicami... Večer po zotmení sme si šli obzrieť Auckland z výšky – majú tam super vežu s 360° výhľadom na mesto (moju pozornosť upútala jedna výšková budova s veľkým červeným nápisom „vero“). Večerali sme v Korean BBQ – priniesli nám surové mäso, chobotničky, slaninu a kopec mištičiek s kadejakými omáčkami a ryžou a my sme si to potom sami opekali a zapíjali kórejským a japonským pivom.
Rotorua
Ráno 6/4 sme vyrazili autobusom do Rotoruy – mesta známeho horúcimi prameňmi a všadeprítomným sírovým zápachom. Ešte aj na autobusovej stanici majú malý bazén s t
eplou vodou, kde si turisti môžu z máčať nohy (hygienické aspekty tohto počinu nebudem komentovať). Keď sme dorazili, kvalitne pršalo, a tak sa obhliadka mesta trochu skomplikovala. Večer sme boli na tradičnom maorskom predstavení – sporo odetí, pomaľovaní mládenci na nás vyplazovali jazyk (vraj tým zvykli zastrašovať nepriateľa) a vykrikovali kadejaké (asi hrozivé, nám našťastie) nezrozumiteľné vety. Potom nasledovalo hangi – ich typické jedlo (pôvodne to varili/dusili v jamách vyhĺbených do zeme) – veľmi chutné, a pritom jednoduché. Aby
nám lepšie trávilo, tak nás ešte vzali na večernú prechádzku po lese, kde sme mohli vidieť svetielkujúce červíky.Nasledujúci deň sme boli navštíviť dedinku Te Puia, kde sa nachádza najväčší gejzír (asi na NZ, ale ktovie, možno aj na juhovýchodnej štvrťguli (to sa tak asi nedá povedať, že?)). Okrem toho tam boli jazierka s bublajúcim bahnom, horúce kamene, typické maorské domy...no a konečne sme na vlastné oči videli vtákov kiwi;)
Podvečer sme nasadli na autobus smerujúci do Taupa. Cesta trvá asi hodinku, vedie cez malebnú časť ostrova a môžete sa vynadívať na pasúce sa stáda kráv a srniek.
Taupo
Mestečko Taupo leží na brehu jazera s rovnakým menom a s Rotoruou sa vraj pretekajú, kto vymyslí viac atrakcií pre turistov;) Západ slnka nad jazerom sme síce už moc nestihli, ale zato hviezdna obloha stála za to! Ráno nás zobudili kačky a športovo-naladení jedinci pobehujúci po brehu jazera. Šli sme teda pohľadať nejakú kaviareň, kde by sme sa naraňajkovali, a čakali sme na Maťa, ktorý ma
l doraziť s Aucklandu. Navigačný systém nezlyhal, a tak sme sa stretli a šli sme sa všetci spolu pozrieť na Huka falls – taký mini vodopád. Úprimne, takých máme v Tatrách asi kopec, ale tu majú talent na to, ako spraviť atrakciu zo všetkého. To by sme sa mohli naučiť a Slovensko by bolo turistickým rajom. No, ale treba uznať že farba vody v tom vodopáde bola krásna;)Po obede sme maminu s ocinom nasadili na autobus – oni sa vrátili do Aucklandu, odkiaľ leteli v noci do Hong Kongu, a my sme si šli hľadať ubytovanie. Rozhodli sme sa ešte deň ostať v Ta
upe a pozrieť, čo je v okolí.Ráno sa nám podarilo stihnúť gejzír Lady Knox, ktorý vytryskuje každý deň ráno o 10:15. Nuž, sám od seba by taký disciplinovaný nebol, ale zamestnanci rezervácie, v ktorej sa nachádza, mu k tomuto pravidelnému výbuchu zakaždým dopomôžu tým, že doňho vhodia kus nejakého mydla (ktoré urýchli chemickú reakciu), ab
y čakajúce masy neodchádzali sklamané... Neďaleko gejzíru sa nachádzajú tzv. Champaigne Pools – také farebné jazierka, v ktorých sú usadené rozličné minerály (myslím, že prevažne sírové). Zastavili sme sa taktiež v miestnej „včelárni,“ kde robia (okrem iných dobrôt) super medovú zmrzlinu. No ale hlavne, som si bola prvýkrát skočiť bungee :) Super vec! Majú tam taký dobrý mostík nad riekou a tí, čo chcú, sa môžu pri zoskoku ponoriť do vody.Večer sme vyrazili do dedinky, čo sa nachádza pri vstupe do národného parku Tongariro, ktorý sa v zahraničí preslávil hlavne vďaka filmu Pán prsteňov (práve odtiaľ pochádzajú zábery krajiny Mordor).
Tongariro
„Tongariro crossing“ je vraj najkrajšia jednodňová túra na Novom Zélande. Či je najkrajšia to neviem, ale nás zlákala, a ďalší deň skoro ráno sme si zbalili ruksaky a vyrazili sme. Keďže bola sobota a počasie bolo úplne gýčové, neboli sme veru sami – úzkym vyšliapaným chodníkom sa vinula farebná stuha turistov. Bez nich by som si tam ale pripadala ako v mesačnej krajine. Prvých pár kilometrov sme kráčali riadnou pustatinou – len kusy kameňov, hliny, trochu primrznuté chumáčiky trávy... a nad tým všetkým sa vypínala majestátne pôsobiaca sop
ka Mt. Ngauruhoe (pre fanúšikov LOTRa: je to Osamelá hora (Single Mount) a keď som sa som sa zadívala trochu do diaľky, tak bolo vidno aj Mt. Ruapehu – povestnú Horu osudu (Mount Doom)). Po pár hodinách sme dorazili k Smaragdovým jazierkam, ktoré majú kvôli vysokej koncentrácii sopečných minerálov zaujímavú zelenú farbu (nie, nechcel to byť eufemizmus
, fakt sú pekné). Trasa mi neprišla nejako náročná, i keď asi v tretine nás náučné tabule varovali, že to nebude úplne easy trek a že by sme mali zvážiť možnosť vrátiť sa. Síce som trochu zneistela, ale predsa len sme šli ďalej;) Celkovo sme prešli necelých 20 km a trvalo nám to asi 8 hodín pomalým krokom. Pekný celodenný výlet to bol; keď sa do tých končín dostanete a bude pekne, odporúčam zaradiť do itineráru.Večer sme si dali vínko v miestnom pube, kde všetci nadšene pozerali rugby.
Wellington
Ďalší deň sme vyrazili na smerom na Wellington, kam mal v noci doletieť z Austrálie Maťov kamarát Karlos. Cestou sme sa zastavili v mestečku Palmerston North, ktoré vyzeralo pomerne vyľudnené (ale tak na mňa pôsobili asi všetky novozélandské mestá). Ako sme tak popíjali kafé, pristavilo sa pri nás jedno dievčatko. Som sa jej spýtala, odkiaľ je. Vravela, že z Pakistanu, ale že už sa tam s rodinou nikdy nevrátia. Zaujímalo ma, že prečo. Odpoveď bola pomerne jednoduchá: „Because there are people who shoot other people there.“ (Pretože sú tam ľudia, ktorí strieľajú druhých ľudí.)...
Do Wellingtonu sme došli podvečer. Obzreli sme si botanické záhrady, odkiaľ je pekný výhľad na mesto, a šli sme sa ubytovať. (Pre tých, čo sa chystáte na NZ: my sme mali dobrú skúsenosť s hostelmi, čo patrili do siete YHA (youth hostels association). Ak sa plánujete zdržať dlhšie,
oplatí sa kúpiť si členskú kartičku. Obecne sú tu hostely na slušnej úrovni, snažia sa zlákať hostí na kadejaké vychytávky a pretekajú sa, ktorý z nich je viac „zelený“ – odpad triedia asi do 5 rozličných vedierok, všade visia lístočky s upozornením, že treba zhasínať svetlo, šetriť vodou, chodiť po schodoch a pod. – pozitívny vzťah k prírode je asi Novozélanďanom vlastný). Okolo polnoci sme vyzdvihli Karlosa na letisku, preriešili sme, čo nové, dozvedeli sme sa, že spadlo lietadlo s Poľským prezidentom (ani neviem prečo, ale prišlo mi to také neuveriteľné) a šli sme spať.Ráno sme nalodili autíčko i nás na obrovský trajekt a preplavili sme sa na južný ostrov.
No comments:
Post a Comment