Kiwi trip - Nový Zéland: Južný ostrov

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10KIWIAOTEAROASouthIsland)

Picton
Po asi trojhodinovej plavbe sme zakotvili v prístave Picton – veľmi sympatické mestečko. Trochu sme sa poprechádzali po okolí, na opustenej pláži sme si dali obed a po nekonečných serpentínach lemujúcich pobrežie sme dorazili do Nelsonu. Tam na nás už v hosteli čakal teplý čokoládový koláč so zmrzlinou :) (volajú to tu chocolate (bread) pudding).

Abel Tasman
Ráno sme mali namierené do národného parku Abela Tasman – na fotkách v Lonely Planet to tam vyzeralo krásne! Ono aj naživo to bolo fajn, len škoda, že nám počasie moc neprialo. Celý deň sa schyľovalo k búrke, ku ktorej sa nakoniec aj schýlilo a my sme kvalitne zmokli.
Parkom vedie obľúbená trasa, ktorá sa dá prejsť asi za tri dni. Prespať sa dá v jednoduchých chatkách (treba si však vopred zarezervovať miesto). Tí, čo nemajú toľko času, môžu si objednať „vodný taxík.“ Túto možnosť sme vyžili aj my. Vybrali sme sa na niekoľko hodinovú prechádzku popri pobreží a (keď už sme boli dostatočne mokrí) nechali sme sa naspäť odviezť člnom. Kvôli dažďu a vlnám to bola celkom akčná jazda;)
Noc sme strávili v super hosteli (Lazy Cow sa volal) v mestečku Murchison – bol to vlastne rodinný dom, ktorý domáci prenajímali turistom. V obývačke horel oheň v krbe, na stole boli kadejaké hlavolamy a na vankúši každého čakal balíček cukríkov. Pozreli sme predpoveď počasia, vysušili si mokré veci, od pána domáceho sme si nechali poradiť, čo sa oplatí vidieť v okolí a ráno sme vyrazili smerom k ľadovcom.

Ľadovce – Franz Josef and Fox Glacier
Cestou sme sa zastavili na skalách, kde sa zdržiava kolónia tuleňov – strašne zlaté tvory! A nevynechali sme ani Pancake rocks – skaly, ktoré vyzerajú akoby boli zložené z kamenných platní naskladaných na seba (niektorým to pripomína kopec palaciniek, podľa čoho dostali aj názov).
Večer sme došli do dedinky
Franz Josef, ktorá sa nachádza na úpätí ľadovca. V chatke s nami býval jeden Angličan, riadny polyglot (hovorí asi 6 jazykmi), ktorý sa prednedávnom sa začal učiť češtinu. Sme si pozerali učebnicu, ktorú používa – plná užitočných viet typu: „Ještě pivečko?“ „Tak jo, ale jenom jedno.“ ;)
Ráno sme šli skúsiť šťastie, či sa počasie neumúdri, že by sme mohli zhliadnuť aspoň na chvíľu ľadovec. Ale neumúdrilo sa, a znovu sme zmokli. A tak sme radšej na pár hodín zakotvili v horúcich bazénoch a dúfali sme, že sa v dohľadnej dobe vyčasí.
V miestnom informačnom centre, kde pracovala jedna Češka, sme si zarezervovali nocľah v dedinke pod ďalším ľadovcom. Nakúpili sme cestoviny, tuniaka, kukuricu a spravili sme si klasickú intrákovú večeru (a veruže dobrá bola!).
Podľa predpovede počasia malo byť ďalší deň ráno konečne pekne, ale postupne sa malo zatiahnuť. To nás prinútilo vstať skôr a vyraziť hneď ráno na ľadovec Fox Glacier.
Tentokrát nám síce počasie prialo, ale k ľadovcu sme nemohli, lebo vraj padajú skaly... Tak sme naštartovali autíčko a vyrazili smerom k fotogenickému jazeru Mattheson, v ktorého hladine sa odrážajú zasnežené končiare hôr. Po príjemnej prechádzke okolo jazera, sme sa naraňajkovali v kaviarni s výhľadom na hory. Slniečko svietilo, a tak sme sedeli na terase, popíjali capuccino a kochali sa výhľadom...no proste – komu lepšie?;)
Po raňajkách sme sa vybrali naspäť k ľadovcu Franz Josef. A...mali sme šťastie tentokrát. Pršať nezačalo, a tak sme si ho mohli obhliadnuť z blízka (na výstup sme ale nešli) – je to faktže impozantná masa ľadu a skál.

Arthur’s Pass
Naše novozélandské putovanie končilo v Christchurch, a tak sme sa potrebovali zo západného pobrežia ostrova dostať na východné. Je možné vybrať si medzi niekoľkými horskými priesmykmi. My sme prešli Arthur’s Passom, kde sme prespali v jednej mini dedinke.
Ráno sme sa vyštverali k miestnemu vodopádu, a pokračovali sme smerom na východ. Slečna v informačnom centre nám odporučila, aby sme sa zastavili v oblasti Kura Tawhiti – populárne miesto pre skalolezcov. V blízkosti sa natáčali niektoré scény z Letopisov Narnie (tá záverečná bitka s Bielou čarodejnicou). Celkovo je to taký malebný kraj – malé kopčeky s roztrúsenými skalami a stádami pasúcich sa ovečiek. Ináč, NZ je notoricky známy počtom oviec, a nevravím, že tam nie sú, ale zas čakala som, že ich bude viacej...


Christchurch

Podvečer sme dorazili do Christchurch, vyviezli sme sa lanovkou na Mt. Cavendish, odkiaľ sme si obzreli mesto z vtáčej perspektívy. Ďalší deň ráno sme absolvovali rýchlo-obhliadku centra. Zase raz, na to že tam žije nejakých 300 tisíc ľudí mi to prišlo veľmi pokojné.
Poobede sme Karlosa odprevadili na letisko a my sme vyrazili do neďalekého francúzskeho mestečka Akaroa. Cestou sme ochutnali syr v miestnej syrárni a boli by sme ochutnali aj vínko, kebyže vinica nebola zatvorená. Poprechádzali sme sa po prístave a s poslednými lúčmi slnka sme sa serpentínami vrátili naspäť do Christchurch. Nakúpila som suveníry, napísala posledné pohľadnice a skoro ráno už som sedela v lietadle, smer Melbourne. Tu ma večer čakal „krížový výsluch“ svedkov (v rámci jedného z predmetov), a tak bolo príhodné začať študovať materiály...

Kiwi trip - Nový Zéland: Severný ostrov

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10KIWIAOTEAROANorthIsland)

Auckland a Bay of Islands
Na palube lietadla smerujúceho do Aucklandu nás privítali maorské letušky srdečným „Kia ora!“
(nie, to nie je nejaká nemiestna nadávka, len maorský pozdrav;) Asi viete, ale kebyže nie, tak Maori sú pôvodní obyvatelia Nového Zélandu, ktorí patria do skupiny polynézskych národov. V ich jazyku sa Nový Zéland volá Aotearoa – zem dlhého bieleho mraku.) Pri pristátí nám ďakovali za to, že sme leteli s ich leteckou spoločnosťou a že ich tešilo, že nás mali na palube a mohli sa na nás pozerať, ako všetci spíme;)
Na to, že v Aucklande býva asi tretina všetkých obyvateľov NZ, vyzeralo mesto pomerne vyľudnené. Taktiež tu nie sú takmer žiadne výškové budovy, verejné osvetlenie je poskromné, a tak je tam po zotmení je tam naozajže tma.
Ďalší deň ráno som sa vybrala na sever do Bay of Islands (rodičovci ostali radšej v Aucklande). Vstavala som skoro, aby som stihla autobus, ale ukázalo sa, že to nebolo úplne nutné. V noci sa totiž menil čas z letného na zimný, a tak som si mohla ešte hodinku pospať (každopádne, ešte šťastie, že sa to neposúvalo naopak). Cesta trvala niekoľko hodín a pán šofér sa usilovne snažil, aby sme za tú dobu získali perfektný prehľad o histórii a reáliách ostrova...nuž, márna snaha, čo si budeme klamať.
Autobus ma vysadil v mestečku Paihia, odkiaľ som sa loďkou previezla do malebnej osady Russell, kde sa nachádza najstarší kostol na Novom Zélande (vyzeral tak misionársky). Človek by neveril, že kedysi sa toto mesto nazývalo „the devil’s playgroung” (diablovo ihrisko) či „hell hole of Pacific” (pekelná diera Pacifiku). Práve tu pristávali námorníci po dlhých mesiacoch plavby po mori a nie je ťažké si domyslieť, čo patrilo k ich prioritám po takej dlhej plavbe... Vraždy a únosy vraj boli na dennom poriadku a o vynútiteľnosť práva sa nikto moc nestaral. Proste radosť žiť tam.
Keďže zátoka Bay of Islands bola domovom prvých kolonizátorov a misionárov na Novom Zélande, práve tu bola podpísaná v roku 1840 tzv. Zmluva z Waitangy medzi maorskými náčelníkmi a predstaviteľmi britskej koruny. Celkovo to tam dýcha atmosférou tých čias.
V miestnych potravinách som sa zastavila kúpiť si vodu a celkom som sa pobavila. Bolo to akurát na Veľkonočnú nedeľu, kedy je na Novom Zélande zakázané predávať alkohol. Podniky, ktoré majú licenciu na predaj alkoholu by po správnosti mali byť zatvorené. Lenže interpretácia zákona je zrejmé flexibilná, a tak to v potravinách vyriešili tak, že poličky s alkoholom prelepili lepiacou páskou;)
Ďalší deň sme boli na ochutnávke vína na ostrove Weihikee (asi polhodina plavby od Aucklandu), ktorý je takmer celý je posiaty vinicami. Celkom by som brala stráviť dôchodok na jednej z nich, popíjať vlastné vínko a pozerať sa pri tom na more s plachetnicami... Večer po zotmení sme si šli obzrieť Auckland z výšky – majú tam super vežu s 360° výhľadom na mesto (moju pozornosť upútala jedna výšková budova s veľkým červeným nápisom „vero“). Večerali sme v Korean BBQ – priniesli nám surové mäso, chobotničky, slaninu a kopec mištičiek s kadejakými omáčkami a ryžou a my sme si to potom sami opekali a zapíjali kórejským a japonským pivom.
Rotorua
Ráno 6/4 sme vyrazili autobusom do Rotoruy – mesta známeho horúcimi prameňmi a všadeprítomným sírovým zápachom. Ešte aj na autobusovej stanici majú malý bazén s teplou vodou, kde si turisti môžu z máčať nohy (hygienické aspekty tohto počinu nebudem komentovať). Keď sme dorazili, kvalitne pršalo, a tak sa obhliadka mesta trochu skomplikovala. Večer sme boli na tradičnom maorskom predstavení – sporo odetí, pomaľovaní mládenci na nás vyplazovali jazyk (vraj tým zvykli zastrašovať nepriateľa) a vykrikovali kadejaké (asi hrozivé, nám našťastie) nezrozumiteľné vety. Potom nasledovalo hangi – ich typické jedlo (pôvodne to varili/dusili v jamách vyhĺbených do zeme) – veľmi chutné, a pritom jednoduché. Aby nám lepšie trávilo, tak nás ešte vzali na večernú prechádzku po lese, kde sme mohli vidieť svetielkujúce červíky.
Nasledujúci deň sme boli navštíviť dedinku Te Puia, kde sa nachádza najväčší gejzír (asi na NZ, ale ktovie, možno aj na juhovýchodnej štvrťguli (to sa tak asi nedá povedať, že?)). Okrem toho tam boli jazierka s bublajúcim bahnom, horúce kamene, typické maorské domy...no a konečne sme na vlastné oči videli vtákov kiwi;)
Podvečer sme nasadli na autobus smerujúci do Taupa. Cesta trvá asi hodinku, vedie cez malebnú časť ostrova a môžete sa vynadívať na pasúce sa stáda kráv a srniek.

Taupo
Mestečko Taupo leží na brehu jazera s rovnakým menom a s Rotoruou sa vraj pretekajú, kto vymyslí viac atrakcií pre turistov;) Západ slnka nad jazerom sme síce už moc nestihli, ale zato hviezdna obloha stála za to! Ráno nás zobudili kačky a športovo-naladení jedinci pobehujúci po brehu jazera. Šli sme teda pohľadať nejakú kaviareň, kde by sme sa naraňajkovali, a čakali sme na Maťa, ktorý mal doraziť s Aucklandu. Navigačný systém nezlyhal, a tak sme sa stretli a šli sme sa všetci spolu pozrieť na Huka falls – taký mini vodopád. Úprimne, takých máme v Tatrách asi kopec, ale tu majú talent na to, ako spraviť atrakciu zo všetkého. To by sme sa mohli naučiť a Slovensko by bolo turistickým rajom. No, ale treba uznať že farba vody v tom vodopáde bola krásna;)
Po obede sme maminu s ocinom nasadili na autobus – oni sa vrátili do Aucklandu, odkiaľ leteli v noci do Hong Kongu, a my sme si šli hľadať ubytovanie. Rozhodli sme sa ešte deň ostať v Taupe a pozrieť, čo je v okolí.
Ráno sa nám podarilo stihnúť gejzír Lady Knox, ktorý vytryskuje každý deň ráno o 10:15. Nuž, sám od seba by taký disciplinovaný nebol, ale zamestnanci rezervácie, v ktorej sa nachádza, mu k tomuto pravidelnému výbuchu zakaždým dopomôžu tým, že doňho vhodia kus nejakého mydla (ktoré urýchli chemickú reakciu), aby čakajúce masy neodchádzali sklamané... Neďaleko gejzíru sa nachádzajú tzv. Champaigne Pools – také farebné jazierka, v ktorých sú usadené rozličné minerály (myslím, že prevažne sírové). Zastavili sme sa taktiež v miestnej „včelárni,“ kde robia (okrem iných dobrôt) super medovú zmrzlinu. No ale hlavne, som si bola prvýkrát skočiť bungee :) Super vec! Majú tam taký dobrý mostík nad riekou a tí, čo chcú, sa môžu pri zoskoku ponoriť do vody.
Večer sme vyrazili do dedinky, čo sa nachádza pri vstupe do národného parku Tongariro, ktorý sa v zahraničí preslávil hlavne vďaka filmu Pán prsteňov (práve odtiaľ pochádzajú zábery krajiny Mordor).

Tongariro
„Tongariro crossing“ je vraj najkrajšia jednodňová túra na Novom Zélande. Či je najkrajšia to neviem, ale nás zlákala, a ďalší deň skoro ráno sme si zbalili ruksaky a vyrazili sme. Keďže bola sobota a počasie bolo úplne gýčové, neboli sme veru sami – úzkym vyšliapaným chodníkom sa vinula farebná stuha turistov. Bez nich by som si tam ale pripadala ako v mesačnej krajine. Prvých pár kilometrov sme kráčali riadnou pustatinou – len kusy kameňov, hliny, trochu primrznuté chumáčiky trávy... a nad tým všetkým sa vypínala majestátne pôsobiaca sopka Mt. Ngauruhoe (pre fanúšikov LOTRa: je to Osamelá hora (Single Mount) a keď som sa som sa zadívala trochu do diaľky, tak bolo vidno aj Mt. Ruapehu – povestnú Horu osudu (Mount Doom)). Po pár hodinách sme dorazili k Smaragdovým jazierkam, ktoré majú kvôli vysokej koncentrácii sopečných minerálov zaujímavú zelenú farbu (nie, nechcel to byť eufemizmus, fakt sú pekné). Trasa mi neprišla nejako náročná, i keď asi v tretine nás náučné tabule varovali, že to nebude úplne easy trek a že by sme mali zvážiť možnosť vrátiť sa. Síce som trochu zneistela, ale predsa len sme šli ďalej;) Celkovo sme prešli necelých 20 km a trvalo nám to asi 8 hodín pomalým krokom. Pekný celodenný výlet to bol; keď sa do tých končín dostanete a bude pekne, odporúčam zaradiť do itineráru.
Večer sme si dali vínko v miestnom pube, kde všetci nadšene pozerali rugby.

Wellington
Ďalší deň sme vyrazili na smerom na Wellington, kam mal v noci doletieť z Austrálie Maťov kamarát Karlos. Cestou sme sa zastavili v mestečku Palmerston North, ktoré vyzeralo pomerne vyľudnené (ale tak na mňa pôsobili asi všetky novozélandské mestá). Ako sme tak popíjali kafé, pristavilo sa pri nás jedno dievčatko. Som sa jej spýtala, odkiaľ je. Vravela, že z Pakistanu, ale že už sa tam s rodinou nikdy nevrátia. Zaujímalo ma, že prečo. Odpoveď bola pomerne jednoduchá: „Because there are people who shoot other people there.“ (Pretože sú tam ľudia, ktorí strieľajú druhých ľudí.)...
Do Wellingtonu sme došli podvečer. Obzreli sme si botanické záhrady, odkiaľ je pekný výhľad na mesto, a šli sme sa ubytovať. (Pre tých, čo sa chystáte na NZ: my sme mali dobrú skúsenosť s hostelmi, čo patrili do siete YHA (youth hostels association). Ak sa plánujete zdržať dlhšie, oplatí sa kúpiť si členskú kartičku. Obecne sú tu hostely na slušnej úrovni, snažia sa zlákať hostí na kadejaké vychytávky a pretekajú sa, ktorý z nich je viac „zelený“ – odpad triedia asi do 5 rozličných vedierok, všade visia lístočky s upozornením, že treba zhasínať svetlo, šetriť vodou, chodiť po schodoch a pod. – pozitívny vzťah k prírode je asi Novozélanďanom vlastný). Okolo polnoci sme vyzdvihli Karlosa na letisku, preriešili sme, čo nové, dozvedeli sme sa, že spadlo lietadlo s Poľským prezidentom (ani neviem prečo, ale prišlo mi to také neuveriteľné) a šli sme spať.
Ráno sme nalodili autíčko i nás na obrovský trajekt a preplavili sme sa na južný ostrov.

Aussie trip - rodinná dovolenka

Zdravím všetkých ;)

Pred niekoľkými dňami som sa vrátila z Nového Zélandu a keďže som sa v škole neukázala asi tri týždne, mám v najbližšej dobe o zábavu postarané, ehm. No ale dnes je nedeľa a vtedy "se nedelá" (ani neštuduje), a tak mám čas vám napísať, čo sa posledných pár týždňov dialo v týchto končinách.

Ocino s maminou sa rozhodli, že prídu navštíviť svoju dcérenku, ktorá je chúďa na opačnom konci sveta sama, a ktovie, či sa jej necnie za domovom... a tak 21/3 v noci pristáli na letisku v Melbourne a rodinná dovolenka sa mohla začať;)
Po obligatórnej obhliadke mesta sme boli spolu v zoo, kde som po prvýkrát videla naživo kengury;) Bola som prekvapená, že nás k nim pustili tak blízko. Musím povedať, že melbournská zoo ma príjemne prekvapila – zvieratá tu majú zo všetkých možných kútov sveta (ja viem, to tak v zoo obvykle býva; ale tu je to faktže pestré), je starostlivo udržiavaná a celkovo to prostredie pôsobí prirodzene.
Kým ja som sedela v škole na prednáškach a snažila sa zapisovať si všetky tie múdra, čo na nás profesori chrlia, rodičovci absolvovali Great Ocean Road. Po večeroch sme riešili plán cesty na najbližšie týždne v miestnych krčmách sme skúšali, či to austrálske pivo predsa len v niektorej z nich nebude chutiť lepšie, ehm. Večer pred odletom sme sa vybrali na St. Kilda Beach. Západ slnka sme síce tesne zmeškali, ale zato sme videli tučniaky ako vychádzajú z mora na skaly, kde zvyčajne trávia noc.

Hamilton Island

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIEHamiltonIslandWhitsundays)

Ráno 26/3 sme odleteli na severovýchodné pobrežie Austrálie – na ostrovy Whitsundays (ktoré sú súčasťou Veľkej korálovej bariéry) – presnejšie, na ostrov Hamilton. Let bol v pohode, len nás trochu zmiatla zmena času. Leteli sme smerom na severovýchod, a tak sme čakali, že ak sa čas vôbec bude meniť, tak že bude o hodinu viac. Lenže ono bolo o hodinu menej, lebo nie všetky štáty v Austrálii prechádzajú z letného času na zimný...
Na Hamiltone sme pristáli na miniatúrnom letisku, kde nás privítala slečna delegátka. Odovzdala nám kľúče od nášho „buggy car“ a po rýchlokurze šoférovania tohto zázraku sme sa odviezli do nášho apartmánu. „Buggy car“ je také mini autíčko, čo sa používa pri hraní golfu. Jazdí buď na elektriku alebo na benzín a na ostrove je prevažujúcim dopravným prostriedkom. Ináč je to veľmi praktické, ekologické a môže to šoférovať aj vero;) Delegátka nám vysvetlila, čo kde nájdeme, upozornila nás, že im to tam nemáme zničiť a na otázku, či je pravda, že sa tam vyskytujú žraloky, odpovedala s veľavravným úsmevom: „Oh yeah, sharks are everywhere.“ („Ale áno, žraloky sú predsa všade.“) Ale, že vraj sa nestáva veľmi často, že by niekoho zjedli... To nás ukľudnilo.
Bývali sme hneď pri mori a z balkóna sme mali skvelý výhľad na susedné ostrovy i na pláž, ktorá sa pri prílive a odlive menila na nepoznanie. Spoločnosť nám robili papagáje (a ďalšie vtáky, ktoré netuším, ako sa volajú, ale boli krásne a dotieravé), občas sa v korunách paliem mihol netopier a po stenách pobehovali jašteričky. Scenéria ostrova bola veľmi pekná, zvlášť z vyhliadky na vrchu kopca.

Avšak celkovo tam toho moc nebolo – niekoľko hotelov, o niečo viac súkromných víl (ktoré však poväčšine majitelia nemôžu používať ako rezidencie ale musia ich prenajímať turistom), pár bazénov a utešený prístav s kaviarňami, reštauráciami a kotviacimi jachtami.
Whitsundays sú populárnou dovolenkovou destináciou, hlavne kvôli jachtingu a krásnym plážam s bielym pieskom. I keď ostrov Hamilton je sopečného pôvodu, mnohé susedné ostrovy sú koralové, a denne sa tam organizujú výlety spojené so šnorchlovaním a potápaním. Ja som sa úprimne tešila, že sa budem po dlhej dobe znovu potápať (a aj potápačský preukaz mi môj drahý braček stihol poslať, ďakujem), no ale stala sa taká vec, že nás predbehol cyklón – týždeň pred našou návštevou sa tadiaľ prehnal cyklón Ului, ktorý (okrem iného) poriadne zamútil vodu. A tak, keď sme sa boli šnorchlovať, viditeľnosť bola asi 3 centimetre, čo v praxi znamenalo, že koralov som sa najprv dotkla a až potom som ich zbadala... Takže potápanie som musela oželieť.
Ale zato som si vyskúšala plachtenie;) Každé ráno sa na našej pláži konala asi hodinová inštruktáž a jedného dňa sme sa s tatinom prihlásili i my. Asi som celkom nepochopila, o čo ide, ale páčilo sa mi to a loďka sa hýbala dopredu pomerne rýchlo. Len keď sme sa ocitli nebezpečne blízko pri skalách, radšej som riadenie prenechala ocinovi ;). S maminou sme zas navštívili miestny ekumenický kostolík. Pán farár si na pomoc doniesol CD prehrávač a (keďže zbor nebol) v príhodnej chvíli stlačil gombík na ovládači a už sa kostolom niesli gospelové songy;)
Po pár dňoch leňošenia sme odovzdali bugginku slečne delegátke, a na mini letisku sme čakali na lietadlo do Sydney. Pán sekuriťák si ma vybral ako náhodnú obeť na kontrolu, či neprenášam výbušniny. Neviem, čím som vzbudila podozrenie, ale keďže som si všimla tabuľku s nápisom „Please refrain from comments on security measures.“ (Prosíme, zdržte sa poznámok ohľadne bezpečnostných opatrení.), tak som sa bez rečí nechala skontrolovať (iba som slušne odmietla ponuku, aby ma prehliadol osamote, bez dohľadu verejnosti).


Sydney

(fotky: http://picasaweb.google.com/veronika.sebekova/10AUSSIESydney)

Do Sydney sme doleteli podvečer 31/3, hotel sme mali zarezervovaný vopred, a keďže sme museli čakať asi 15 minút, kým nám pripravia izby, dostali sme ako odškodné dve fľašky vína (to bolo asi po prvýkrát v Austrálii, čo som pila víno z fľaše s korkom. Neviem z akého dôvodu tu aj dobré vína stáčajú do fliaš, ktoré majú šroubovací uzáver. Btw. Ako sa spisovne po slovensky povie „šroubovaci“?).
Ráno som sa zobudila akosi skoro a z postele som sa mohla pozerať na východ slnka nad operou – faktže skvelý výhľad! Operu sme si boli obzrieť aj z blízka, ale podľa mňa je z diaľky oveľa pôsobivejšia. Keďže bol krásny slnečný deň, vybrali sme sa loďkou do obľúbenej štvrte Manly a po návrate sme si spravili piknik v Kráľovských botanických záhradách. Na rozdiel od našich parkov tam majú ceduľky, ktoré priamo povzbudzujú návštevníkov, aby chodili po tráve, objímali stromy atď. („Please walk on the grass. We also invite you to hug the trees, picnic on the grass and talk to the birds (but please don’t feed them)“). Napapaní sme sa boli poprechádzať po Harbour Brigde. Z pochodovania po vonkajšom oblúku mosta spravili akože adrenalínový zážitok, za ktorý si od vás vypýtajú 200 AU$, čo mi prišlo i na austrálske pomery trochu prestrelené. My sme sa prešli po normálnom chodníku, čo je (zatiaľ) zadarmo, a výhľad na prístav je aj odtiaľ pekný. Deň sme zakončili v akváriu, kde sme si mohli dôkladne poobzerať všetky rady ostrých žraločích zubov – po tejto obhliadke by som veru nechcela skončiť v blízkosti žiadneho z nich. Ale zato tučniaky, raje, dugongy a ďalšie zvery boli veľmi milé.
Na druhý deň bol Veľký piatok, čo je v Austrálii jeden z najväčších sviatkov. Obchody a mnohé reštaurácie boli pozatvárané, ulice poloprázdne (asi boli všetci v kostoloch...alebo na dovolenke). Ja som nasadla na vláčik a potom na autobus a ocitla som sa na jednej z najznámejších austrálskych pláží – Bondi Beach – veľké vlny, opálení surfisti, pohodová atmosféra. Cestou späť som sa zastavila vo štvrti s pochybnou povesťou – Kings Cross – ale ešte asi nebola dosť tma na to, aby som sa tam bála. Na obradoch som bola v impozantnej katedrále; aj keď bola fakt obrovská, všetky miesta boli obsadené. Večer sme sa so Sydney rozlúčili plavbou po Darling Harbour a ďalší deň sme už mali namierené na Nový Zéland.